Politici (tvorcovia politiky) sú zvláštni ľudia – chcú profitovať a málo dávať. Mocní sa vždy odtŕhajú od pešiakov. Tak to bolo, aj bude. Ide o to, aká je to spoločnosť, ak sa označuje ako demokratická. Vtedy by si mal démos urobiť poriadok.
Správa vecí verejných – politika – , je mimoriadne dôležitá činnosť. O politike sa dajú písať tučné knihy. Som zástancom myšlienky morálnosti v politike plus odbornosti, pragmatizmu a stability. Myslím si, že stabilita je prvým predpokladom úspešnosti tak v politickom ako aj v súkromnom živote Stabilita v rodinných vzťahoch znamená istú pohodu a stabilita na politickej scéne konsenzus minimálne nadpolovičnej väčšiny parlamentných poslancov riešiť predkladané témy v dialógu a v presne vymedzených hraniciach. Ak sa to dá pri jednotlivých témach, musí sa to dať i pri stanovených politických programoch jednotlivých politických strán. Teda konsenzus treba vytvárať už pred voľbami, respektíve pri tvorbe politických programov, v ktorých by nemali chýbať prienikové alternatívy do iných, aj opozičných programov. Demokratická politika sa musí robiť v záujme ľudí a s ich súhlasom.
To je však skôr moje mravné východisko ako realita. Nakoľko politika sa týka správy a zásahov do života občanov, politik by mal byť v prvom rade altruista (človek s pozitívnym vzťahom k iným ľuďom) a mal by uvažovať aj ako štátnik, nielen politik. Mal by byť nositeľom osobnej autority a sociálnej kvalifikácie. Tak ako vo všetkých oblastiach v živote, aj v politike sa nájdu rôzni ľudia, a preto by si mali voliči všímať nielen to, čo im politici sľubujú, ale najmä prostriedky a cesty, ktorými chcú sľuby realizovať, lebo len cez ne sa môže volič dostať k poznaniu reality daného sľubu.
Politický život je pestrý, radostný, ale aj plný nástrah, preto diplomatická charizma u politika nesmie absentovať. Politik musí dovidieť aj tam, kam bežný občan, dokonca aj odborne zdatný, nedovidí. V politike platí pravidlo: nikdy nehovor nikdy, a preto osočovanie typu ,,s tými nikdy!“, nie je naozaj nikdy na pravom mieste. Politika je totiž pragmatizmus, nie romantizmus, a preto tí, čo ju vykonávajú, nesú zodpovednosť za každé rozhodnutie. Toto treba mať vždy na zreteli a určite sa vyhneme excesom typu ,,Ja nie! Ja muzikant…“
Zaujímavá je otázka, či je v politike viac dobrých rozhodnutí ako tých horších. Každý politik by mal viac slúžiť ľuďom ako strane. A ešte jedna dôležitá informácia pre voliča. Keď nevolím na základe kvality volebného programu, ale na základe emócie či krásy úsmevu, tak nevolím spoločenský progres, ale majstra úsmevov. A tým majstrom môže byť, v mene politickej korektnosti skutočne ktokoľvek. Človek bez skúseností, bez pocitu zodpovednosti, bez vzdelania. Tým sme v politike dali priestor ľuďom s nadmernou túžbou po moci a minimom politického talentu. Prikláňam sa k názoru odborníkov, ktorí tvrdia, že lídrov je v politike ako šafranu. Niežeby sme na Slovensku nemali lídrov, máme, ale v iných oblastiach, nie v politike, ktorá prestala byť atraktívna. Politika získala vo verejnosti taký zlý imidž, že skutočné osobnosti neláka.
Samozrejme, že sa robia aj dobré rozhodnutia. V politike je bolesťou každé rozhodnutie, ktoré spôsobuje utrpenie ľudom – pritom je jedno, či jednému, alebo mnohým. Netreba absolutizovať politiku na nutné zlo, ale hľadať spôsoby ,ako do tejto sféry dostať ľudí charakterných a schopných brať ohľady pri svojich nápadoch a ich presadzovaní na to, aby neublížili jednoduchým ľuďom, ktorých je vždy väčšina, alebo čo najmenej. To je úlohou jednotlivých straníckych zoskupení – nie množstvo, ale kvalita, nie dravci, ale obetavci a pod.
Nechcel som, aby môj príspevok pôsobil lacno a konfrontačne. Človek je predsa inteligentná, rozmýšľajúca a slobodná bytosť. Veľmi ľahko si dokáže urobiť vlastný názor, preto sa mi zdá nevhodné udávať tendencie a závery.
Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
