Ako som už písal, politika ako taká je v dnešnom svete v totálnej kríze.
Jedna veľká skupina politikov ani nevie, načo politika vôbec je a čo v nej majú robiť. Nemôžu to ani len tušiť, pretože nemajú na to prípravu, vzdelanie, kompetencie. Politika je pre nich nanajvýš jedným z druhov šoubiznisu, vedúcim k „svetovej sláve”.
Pre ďalšiu veľkú skupinu politikov je ich činnosť druhom ozajstného biznisu, teda cestou k využívaniu politiky na osobné ciele a zisky. Politika je pre nich výnosným obchodom a zdrojom materiálneho bohatnutia.
Napokon je tu tretia skupina, pre ktorú je politika priamo nástrojom konania a spôsobovania zla, ľudského utrpenia, deštrukcie sveta a života, a to aj za akúkoľvek cenu. Je pre nich prostriedkom ukájania chorobnej túžby po moci človeka nad človekom.
Napriek veľmi vzácnym výnimkám, ktoré treba hľadať ako s drobnohľadom, politika ako sféra ľudskej činnosti sa oddelila a odtrhla od záujmov tých, ktorým má slúžiť – od záujmov občanov, dokonca aj celého ľudstva. Slúži len úzkym skupinám tých, ktorí si urobia z politikov nástroje svojich zištných či mocenských plánov alebo potom už len samoúčelne politikom samým. Starí veľkí filozofi by to nazvali „totálne odcudzenie” politiky od jej podstaty a politikov od ich poslania.
Preto hlavnou úlohou dneška je totálne ozdravenie politiky ako takej. Jej návrat k tomu, načo tu je a má byť. K riešeniu skutočných problémov občanov, obyvateľov, ľudí a ľudstva. K šíreniu sociálnej nádeje, empatie a vzájomnej spolupráce. K realizácii tých najlepších ľudských ideí a ideálov. K tvorbe spoločného sveta, v ktorom sa dá žiť a ktorý má budúcnosť.
Takéto ozdravenie môže prísť len vtedy, keď politiku budú robiť tí, ktorí poznajú jej zmysel a majú na to schopnosti i morálku. A naopak, ak takémuto ozdraveniu nedôjde, hrozí, že politika ako taká dovedie ľudstvo k sebadeštrukcii.
