Nezávislosť a sloboda
Pri parlamentných voľbách hodnotíme strany podľa rozličných kritérií. Viac či menej racionálnych, viac či menej systematických. Určite dôležitú úlohu zohráva ich ľavicová, liberálna či konzervatívna optika na riadenie spoločenských procesov. Na čo by sme však prihliadali pri strane, ktorá nám ponúka absurdnú slobodu? Takú, ktorej kandidátna listina obsahuje zoznam komunistov, sociálnych demokratov, nacionalistov, liberálov, konzervatívcov. Každého, kto bude chcieť kandidovať ako nezávislý. Nemá to vnútornú logiku a usvedčuje to buď z neznalosti vecí, alebo z veľmi premysleného populizmu. Ale s tým sa v demokracii musí vyrovnať každý sám. Veď demokracia je o úcte k právam jednotlivcom a o ich schopnosti rozlišovať povrchnosť od zodpovednosti.
Na prvý pohľad lákavá predstava, podľa ktorej by sme skoncovali s mechanickým hlasovaním podľa straníckeho odporúčania v sebe prináša obrovské nebezpečenstvo, chaos a konflikty. Teoreticky by si poslanci mohli plnými dúškami vychutnávať legislatívnu kreativitu, širokú politickú slobodu a výraznú osobnú zanietenosť v boji za práva a potreby ľudí. Háčik je v tom, že politická nezávislosť v najširšom slova zmysle označuje nespútaný priestor bez akéhokoľvek zásadnejšieho hodnotového ukotvenia. V praxi to nie je možné, lebo principiálna odlišnosť v názoroch, o ktorú sa snažia štyria poslanci, bude zárukou permanentných konfliktov.
Nezávislosť neznamená nespútanosť
Výkon poslaneckého mandátu garantuje rozhodnutia podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Samozrejme, do určitej miery sa dá predpokladať politické správanie poslancov práve vďaka tomu, že pôsobia v rámci politických strán opierajúcich sa o konkrétnu politickú ideológiu. Ich postoje k funkciám, úlohám a vplyvu štátu, alebo voči poslaniu trhu, prípadne miera menšinových práv sú vďaka ideologickej orientácii do značnej miery očakávateľné. A to aj napriek tomu, že poslanci hlasujú podľa svojho presvedčenia.
Politická nezávislosť neznamená politickú nespútanosť. Je vyjadrením silnej väzby na politický subjekt, ktorý je na volebnom trhu závislý od dôvery voličov. Preto mýtus o tom, že nezávislí poslanci vyvedú našu spoločnosť na cestu prosperity a nespútaného rastu je veľmi zlý. Je to faloš, ktorou si niekto kreslí peknú budúcnosť na úkor ostatných. Minimálne tých, ktorí mu naletia. Je to falošný obraz o niečom, čomu chýba priamy kontakt s realitou. Nemá nič spoločné s nápravou zlej situácie, akurát by ešte viac znásobila problémy.
Výzvy sa nechytajú
Ak by mala nezávislá poslanecká skupinka úprimný záujem reformovať parlamentnú demokraciu, v prvom rade by sa aktívne zapojila do tvorby volebného kódexu. Táto strecha volebnej legislatívy nastavuje všetky parametre volieb, ktorých produktom sú politici. Práve preto je diskusia o volebnom kódexe vyjednávaním o charaktere celého politického systému. Je o technických a organizačných záležitostiach, ale tiež sa týka predvolebnej kampane i samotného spôsobu volieb. Je to o výbere politikov do miestnej, regionálnej i národnej politiky.
Do tvorby jednotných pravidiel by sa mali zapojiť politické strany, ktoré sú subjektmi volieb. Je to príležitosť participovať na nových pravidlách pre nasledujúce obdobie. Ide o šancu, ktorá by mala byť sprevádzaná dobrými a ešte lepšími nápadmi.
Dvadsať rokov rôznych, ale pritom slobodných, tajných, rovných a priamych volieb nám dáva príležitosť porovnávať rôzne hlasovania, odlišné kampane, mnohoročné osobné skúsenosti i následné politické rozhodnutia. Je sa na čo pozrieť a nájsť v minulosti príčiny dnešných problémov. Strata dôvery voči politikom, obrovská nerovnováha medzi jej priamou a reprezentatívnou formou, pokrivený parlamentarizmus, to všetko sú produkty dvadsaťročného pôsobenia terajšieho modelu. Určite na to treba reagovať rozumnými nápadmi s určitou dávkou odvahy a zodpovednosti. Tu už niet priestoru na ľúbivé reči, ktoré z rôznych dôvodov predstierajú záujem meniť veci k lepšiemu.
Autor je politológ
Foto: Emil Polák
