Na obzore sa črtá vážny vnútropolitický konflikt, ktorého ideologické pozadie nebude ani zďaleka také jednoznačné, ako sa nám to snažia podsúvať z istých kruhov. Spor o základnú zmluvu medzi SR a Vatikánom totiž nemožno identifikovať iba jednoznačným nálepkovaním „KDH je za, SDĽ je proti“. Polarizácia totiž nebude pretínať iba koalíciu, ale aj opozíciu a táto ostrá deliaca názorová čiara sa vinie dokonca vnútrom jednotlivých strán. Boj o zmluvu s Vatikánom nás totiž vracia do tradičného konfesionálneho rozdelenia spoločnosti.
Začalo sa to vlastne už po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, kedy bol slovenský národ vyhlásený za kresťanský a zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. Vládna moc si teda zvolila za hlavného partnera cirkev: podľa nej jediného garanta duchovno-mravnej obrody spoločnosti. Tým bol od začiatku definovaný charakter spoločnosti ako religiózny a jej vývoj orientovaný smerom k prehlbovaniu náboženstva, najmä katolíckeho. Výsledkom tohto trendu je, že ekonomická i politická sila cirkvi rapídne rastie a stáva sa súčasťou zložitej mocenskej hry, na ktorej sa podieľajú ako vládne, tak aj opozičné sily. Nie je náhodné, že všetky doterajšie vlády zamietli požiadavku odluky cirkvi od štátu, teda budovanie ideologicky neutrálneho štátu. Tým sa okrem iného uprednostňuje národný a kresťanský princíp pred princípom občianskym a demokratickým. A to bez ohľadu na to, že uznať náboženstvo ako základ morálky spoločnosti prakticky znamená akceptovať cirkev ako sudcu nad všetkými oblasťami spoločenského života. Toto archaické poňatie postavenia náboženstva neberie do úvahy fakt, že Slovensko je síce konzervatívnou krajinou, ale hlboko svetskou.
Ako v islamskej krajine
Ak by sme teda prijali navrhovaný text zmluvy s Vatikánom prednostne a v predkladanej podobe, ohrozili by sme tým nielen prijatie zákona o cirkvách, ale aj stále ešte otvorenú možnosť odluky cirkvi od štátu. Najzásadnejšie výhrady voči zmluve spočívajú už v jej filozofii. Text má totiž charakter jednostranného záväzku Slovenskej republiky voči Vatikánu, bez akejkoľvek reciprocity, čo je v medzinárodných dokumentoch jednoducho nemysliteľné. Našu krajinu by to jednoznačne postavilo na úroveň nerovnoprávneho partnera. Zmluva by taktiež zaručila hegemóniu katolíckej cirkvi v štáte, čo je z hľadiska znenia našej ústavy i obsahu ľudských práv už absolútne neprijateľné.
Škandalózne pôsobí najmä znenie čl. 17 a 19 navrhovanej zmluvy, ktoré stavia kanonické právo na úroveň právneho poriadku Slovenskej republiky (podľa názorov niektorých právnikov ho dokonca povyšuje nad túto úroveň). Lenže kanonické právo nie je záväzné pre Slovenskú republiku. Ako správne podotkla Katarína Zavacká z Ústavu štátu a práva SAV, takéto postavenie malo kanonické právo naposledy v stredoveku. Chceme sa vari dostať na úroveň islamských krajín a riadiť náš právny poriadok náboženstvom?
Diktát Vatikánu
Ustanovenie čl. 9 je zasa jednoznačným porušením suverenity štátu a Ústavy Slovenskej republiky. Dni pracovného pokoja sú totiž upravené v právnom poriadku SR, a preto by bol záväzok Slovenska rešpektovať vymenované sviatky obyčajným a neprípustným diktátom zo strany Vatikánu. To, ktoré dni sa stanovia za štátne sviatky a ktoré nie, je výlučnou záležitosťou štátu a jeho občanov. Okrem toho, na viacerých miestach sa na úroveň partnera Slovenskej republiky v tejto zmluve kladie katolícka cirkev, ako aj Konferencia biskupov Slovenska, čo je z hľadiska medzinárodného práva vylúčené.
Viaceré články návrhu zmluvy kladú do nerovnoprávneho postavenia ostatné cirkvi pôsobiace na Slovensku. Slovenská republika sa predsa nesmie podieľať na zabezpečovaní finančných podmienok pre výkon apoštolátu katolíckej cirkvi, pretože takýto postup by bol automaticky protiústavný, diskriminujúci ostatné náboženské spoločenstvá. To isté sa týka aj otázky právnej úpravy uzatvárania manželstva v Slovenskej republike, ktoré je výslovne v kompetencii štátu, a preto nemôže byť predmetom zmluvy s Vatikánom, ako to robí čl. 10. Kontroverzný je aj čl. 11, ktorý zaväzuje zmluvné strany ochraňovať heterogénne manželstvo, čím prakticky vylučuje možnosť zrovnoprávniť postavenie homosexuálnych partnerov (trend v štátoch EÚ je v tomto smere zreteľný). Rovnako je neprijateľné, aby katolícku cirkev zvýhodňovalo financovanie jej škôl (čl. 13), právo vlastniť a používať médiá (čl. 18). Kuriózny je aj čl. 23, ktorý zaväzuje Slovenskú republiku, aby zabezpečila súlad svojich zákonov s pravidlami ustanovenými touto zmluvou. Ale to je protiústavné. Každá takáto úprava by predsa dostala iné cirkvi do nerovnoprávneho postavenia.
Stop interrupciám…
Mimoriadne závažné je znenie čl. 7, ale najmä spôsob, akým sa jeho ustanovenie vysvetľuje v dôvodovej správe. Z neho totiž vyplýva, že tam, kde by sa občan mohol dostať do rozporu s vieroučnými a mravoučnými zásadami katolíckej cirkvi, majú prednosť tieto zásady. Medzi príkladmi uplatnenia tohto ustanovenia sa na prvom mieste spomínajú interrupcie. Rozumiete správne: ide o ďalší pokus o zákaz umelého prerušenia tehotenstva. Ak by predsa žena nechcela ísť na interupciu, no tak by jednoducho nešla. Je to jej slobodná vôľa. Pravda, o potvrdenie tohto práva predkladateľom spomínaného návrhu nešlo. Ako vidno, KDH sa napriek chvíľkovému zdaniu svojej fundamentalistickej politiky nevzdalo.
Vo výpočte protiústavných a nedemokratických ustanovení tohto návrhu medzištátnej zmluvy by sa dalo pokračovať – vybrali sme iba tie najkrikľavejšie prípady. Výhrady SDĽ teda v žiadnom prípade nemožno zužovať len na ideologické. Ľavičiari, ako im to prirodzene vyplýva z politického programu, bojujú za odluku cirkvi od štátu. No tu už ide o čosi viac. Tu ide o rozpor s platným právom. Zmluva je zlá a celý postup prác na jej príprave nesprávny. Napríklad v susednom Poľsku, kde sa ku katolíckemu vierovyznaniu nehlási vyše 60 (ako u nás), ale vyše 90 percent obyvateľov, najprv prijali zákon upravujúci vzťahy so všetkými cirkvami a až potom pristúpili k vypracovaniu zmluvy s Vatikánom. Mimochodom, doteraz nebola ratifikovaná. V tejto súvislosti sa najmä zo strany KDH najviac argumentuje tým, že takáto zmluva je z medzinárodného hľadiska nevyhnutná (niektorí politici sa dokonca uchyľujú k absurdným tvrdeniam, že jej neprijatie by ohrozilo náš vstup do Európskej únie). Pritom je však zaujímavé, že viaceré štáty (ako napríklad Francúzsko či Nemecko) zmluvy takéhoto charakteru s Vatikánom nemajú a vôbec túto „nevyhnutnosť“ nepociťujú. Tým skôr, ak v našom prípade ide o zmluvu, z ktorej pre Slovenskú republiku vyplýva väčší rozsah záväzkov než práv.
Tušenie konfliktu
Už prvé komentáre na túto tému dokazujú, že tu vzniká akási virtuálna koalícia KDH, HZDS, SNS, t. j. kresťanských strán, ktoré zrazu akoby zabudli na vzájomnú nevraživosť a usilovne pretláčajú navrhovaný text zmluvy – napokon, začala na ňom pracovať ešte bývalá Mečiarova vláda. V prípade postojov jednotlivých členov HZDS však situácia nevyznieva celkom jednoznačne za zmluvu. Paradoxné je, že aj jeden z tých, ktorí by mali byť gestormi pripravovaného dokumentu, minister kultúry Milan Kňažko, s navrhovaným textom nesúhlasí. Prvé rozpačité reakcie jednotlivých politikov (vrátane prezidenta Schustera) svedčia skôr o tom, že nikto z nich zmluvu vlastne nevidel, a preto nevedia, o čo ide. Napriek tomu (alebo práve preto) sa minister spravodlivosti Ján Čarnogurský, ale aj premiér Mikuláš Dzurinda usilujú urýchliť celý proces prijatia zmluvy a dostať ho do podoby, kedy by mohla byť parafovaná oboma stranami (ide o tzv. technickú parafu). Vo vnútri vládnej koalície sa teda schyľuje k ostrému stretu. Podľa našich informácií je SDĽ pripravená ísť v tejto veci až na hranicu konfliktu. Aj z toho vidno, že nejde len o nezhody parciálneho charakteru, ale o zásadnú otázku, ktorá môže prerásť do ďalšej skúšky pevnosti koalície.
Ozajstná diskusia sa zrejme začne až teraz, keď sú známe podrobnosti (SLOVO v minulom čísle ako vôbec prvé periodikum na Slovensku publikovalo úplné znenie návrhu inkriminovanej zmluvy s Vatikánom). Najlepšie by asi bolo vypracovať komparatívnu štúdiu, ktorá by porovnala znenie podobných zmlúv, ktoré má Vatikán uzavreté s inými európskymi štátmi. Rozhodne sa však nemožno unáhliť. Navrhovaný text zmluvy je totiž taký zlý až nebezpečný, že ohrozuje podstatu demokracie a fungovanie občianskej spoločnosti. Jeho prijatie v tejto podobe by nebolo iba návratom k ľudáckym tradíciám, ale aj odklonom od tých štandardov, trendov a hodnôt, na ktorých dnes stojí Európska únia. Je to návrh nemoderný, navyše obmedzujúci základné ľudské práva a slobody. Každý by si mal uvedomiť, že v tomto spore nejde o vierovyznanie. Ide o zachovanie občianskej spoločnosti.
