Čo je to paradigma: predovšetkým, toto múdre slovo z gréčtiny znamená, že všeobecne prijatá myšlienková predstava vytvorená akýmsi spoločensky prediskutovaným súhlasom danej spoločnosti na danej úrovni poznania sa stane základom prístupu k životu a k správaniu verejnosti i odborníkov a až história (prevažne) posúdi a overí, nakoľko bola pravdivá a či a ako sa mýlila.´
Ide o myšlienkové schémy, ktorými dnes dokážu ovplyvňovať šikovní mediálni manipulátori asi za tichého súhlasu a možno na priamy príkaz ideologických či ekonomických centrál sveta verejnosť a zmýšľanie prevažnej väčšiny obyvateľstva.
TRI VÁŽNE POKRIVENÉ PARADIGMY SLOVENSKÉHO VNÍMANIA SVETA
Prvú skupinu týchto paradigiem tvoria myšlienkové schémy točiace sa okolo dogmy, že „trh všetko spravodlivo usporiada a zariadi“, to sú vážne vedecké výroky od „neviditeľnej ruky trhu“ Adama Smitha, cez „ nevyhnutnosť konkurencie v danom odvetví“ Phila Kotlera až po „ obavy z hnevu finančných trhov“ všetkých súčasných „zasvätencov“ fiškálnych dejov.
Druhú skupinu týchto paradigiem moderného sveta tvoria myšlienkové schémy o „konci dejín“ (F. Fukuyama), o „konci sveta“, čo je skôr výplod senzáciechtivých žurnalistov a varovaníe skupiny environmentalistov, pričom táto paradigma sa objavuje v každej civilizácii, keď jej dochádza dych a rúti sa sama do seba. V súčasnosti ide o katastrofické scenáre „klimatickej katastrofy“, o katastrofické scenáre „zrútenia sa civilizácie“, hovorí sa najmä o západnej civilizácii. Zatiaľ to však vyzerá, že sa iba blíži koniec globálneho kapitalizmu, koniec éry všetko-kolonizujúceho kapitalizmu, ktorý v mene zisku pre niekoľkých obetuje budúcnosť všetkých; nejde koniec sveta.
Tretiu skupinu týchto paradigiem súčasného liberálnou doktrínou opantaného sveta sú myšlienkové schémy krízy demografického vývoja ľudstva, „vymierania Európy“, pričom myšlienkové schémy o tom, že „produktívnych ľudí ubúda, a preto nebude mať na nás kto robiť“ alebo „ekonomických zdrojov je čoraz menej a ak vyčerpáme tieto zdroje, budeme chudobní“, sa opierajú o jestvujúci spoločensko-ekonomický režim kapitalizmu a ideológiu sebectva a individualizmu.
POKRIVENÁ PARADIGMA DEMOGRAFICKEJ KRÍZY A ČORAZ ŤAŽŠIEHO ZABEZPEČENIA STAROBY PRE NÍZKY POČET PRODUKUJÚCICH ĽUDÍ
Preštudoval som si poriadne v rôznych zdrojoch, článkoch, výrokoch a vysvetľovaniach túto paradigmu navádzajúcu nás až k panike, že v existujúcej demografickej kríze na dôchodcov nebude mať kto robiť. Vytiahol som si typické výroky patriace k myšlienkovým schémam tejto paradigmy a usporiadal som ich tak, ako tieto samotné výroky tvoria cestu k usmerneniu zmýšľania do pokriveného zmýšľania súčasnosti.
Východiskové výroky myšlienkovej schémy:
- Ľudí v produktívnom veku je v Európe a Amerike čoraz menej, civilizácia vymiera.
- Čoraz viac je dôchodcov, nevládnych a starých, na ktorých „nemá kto robiť“.
- Krivka demografického vývoja „nepustí“ a ľudia vo vyspelých krajinách „vymierajú“.
- Ak nebude mať kto robiť, zaniknú mnohé priemyselné oblasti a schátrajú verejné statky.
- Pretože nemá na dôchodcov kto robiť, už teraz si súčasní ľudia v produktívnom veku musia šetriť na dôchodok a investovať peniaze do výnosných fondov.
- Pretože bude veľa dôchodcov, je nutné rozvinúť „striebornú ekonomiku“ na uspokojenie ich potrieb.
- Treba zbohatnúť HNEĎ, kým sme výkonní a mladí, lebo potom sa o nás už nik nepostará.
Argumenty proti tejto paradigme:
Výrok č. 1.: „Ľudí v produktívnom veku je v Európe a Amerike čoraz menej, civilizácia vymiera.“
Kto si pozrie štatistiky vývoja nezamestnanosti v Európe a v USA, ten zistí, že pracovnej sily je dosť a dosť, akurát že ju nemá kto zaplatiť a preto sa nevyužíva. Milióny kvalifikovaných ľudí v produktívnom veku v USA i v Európe neprodukujú nie preto, že by boli nevládni, ale preto, lebo ich prácu nik nezaplatí a nik neorganizuje a nevytvára ekonomické podmienky, aby sa ich pracovná sila v súčinnosti v pracovnými prostriedkami (nástroje, stroje, suroviny, materiál, financie, vedomosti) stali ekonomickými zdrojmi produkujúcimi bohatstvo, národný dôchodok v hospodárstve danej krajiny.
Sú to násilne umŕtvené ekonomické zdroje. Treba teda odstrániť nezamestnanosť.
Kto si analyzuje produktivitu práce a vie ju porovnať v jednotlivých odboroch ľudskej činnosti, prípadne ju porovná v časových etapách povedzme jednotlivých desaťročí konca 20. a začiatku 21.storočia, ten zistí, že produktivita práce sa prudko zvyšuje. Pracovník na akomkoľvek pracovisku je dnes vybavený technológiami, ktoré nahradili niekedy desať, ale pravidelne a často stovku pracovníkov a práca je dnes flexibilná a variabilná v tom zmysle, že jeden pracovník z jednej pozície ovláda flexibilne viacero pracovných náplní, buď ich plní postupne alebo systémom „skladania“ už nielen jednotlivých pracovných operácií, ale aj jednotlivých funkcií, takže pracovník je často na svojom pracovisku „prípravár“, „zoraďovač“, „operátor“, „kontrolór“, „predajca“, „inkasant“ a „manažér“ počas jediného pracovného dňa, počas jednej pracovnej zmeny.
Táto progresivita, tak žiadaná a splňujúca predstavy o práci človeka v 21.storočí, sa však neodzrkadľuje na podiele prerozdeľovania hospodárskeho výsledku. Pracovník vo všetkých svojich funkciách a v celej svojej samostatnosti odborníka iba odovzdáva svoj pracovný čas, príliš často a podľa zákona meraný na presný zákonom stanovený pracovný kontingent, podľa ktorého je odmeňovaný. Pracovník, ktorý dostáva za svoju prácu mzdu, je ešte stále účastníkom trhu práce, na ktorom predáva svoju pracovnú silu v časových jednotkách, je teda stále podľa Marxovho pojmu PROLETÁR, i keď už podľa rafinovaných motivačných schém je motivovaný a mimofinančne odmeňovaný pôžitkami (prekladá sa do pracovnej slovenčiny = benefitmi), ktoré nechce stratiť a od ktorých je často už životne závislý – napríklad príspevkom na cestovanie, na vzdelávanie, na stravu, výhodnými pôžičkami, schémami podpory či ručenia za hypotéky, používaním technických vymožeností a podobne.
Rozhodne to však nie je spravodlivé prerozdeľovanie hospodárskeho výsledku organizácie, firmy, podniku. Pretože už to spravodlivé prerozdeľovanie by stačilo na to, aby pracovník razantne zvýšil svoj príjem a tým aj odvody do štátnej pokladnice za účelom dôchodcovského systému.
A toto sa na Slovensku nedeje, máme jedny z najnižších miezd v Európe.
Nehovoriac o tom, že náš pracovník často vykonáva nie rozličné, ale veľmi monotónne pracovné operácie počas celej zmeny, počas pracovného týždňa, mesiaca, roka, pretože to je výhodnejšie ako nahradiť jeho prácu technológiami – s tvrdením ekonómov, že by tak došlo k zníženiu zamestnanosti.
Ešte k produktivite: Celé storočia existovali presne definované výrobné postupy remeselníkov, ktoré sa prenášali z pokolenia na pokolenie v takzvaných cechoch, cechových procedúrach.
Priemyselná revolúcia, technické vynálezy zmenili produktivitu práce až tak, že dokonca existovali hnutia „rozbíjačov strojov“, ktorí v strojoch videli konkurenciu berúcu im obživu. Už dnes vieme, že to nezapríčiňovali stroje, ale klasická ekonomická teória 19. storočia, ktorá definovala medzi produktívne sily pôdu, prácu a kapitál – pričom oceňovala práve všetky tie stroje, budovy, technológie ako kapitál, ktorý sa dá obstarať a ktorý v pracovnom, výrobnom procese vytvára „nadhodnotu“, ktorú si ponecháva majiteľ, neskôr ten, ktorý si prenajal alebo kúpil fabriku, teda kapitalista, ktorému často stačí vlastniť burzové papiere na akcie a z nich vzniká akýsi posvätený dôvod na privlastnenie si tej „nadhodnoty“, zisku z hospodárskeho výsledku.
Celé 20. storočie zvyšovalo produktivitu vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti. Použijem príklad, ktorý je práve dnes pre nás aktuálny: americký mysliteľ P. Drucker chváli USA za vysokú produktivitu v poľnohospodárstve a spracovaní potravín, ale my akosi zabúdame na naše poľnohospodárstvo, ktoré za necelých 40 rokov dokázalo zo zaostalej potravinársky nesebestačnej krajiny vytvoriť produktívne vysoký agrosektor a spravovávaním potravín potravinovo sebestačnú a bezpečnú ekonomiku s možnosťami vývozu prebytkov. Táto produktivita bola zapríčinená vstupom chémie (aj v USA), priemyselných technológií do výroby (aj v USA), vstupom vzdelávania pracovníkov (aj v USA), vstupom biotechnológií (aj u nás koncom 80. rokov) aj vstupom informačných technológií a genetického inžinierstva (už len v USA, u nás sa už v tom čase agropriemysel politicky organizačne a právne deštruoval).
A tak sa dá povedať, že na začiatku 21. storočia existujú vysoko produktívne odbory priemyslu, agropriemyslu, od 60. rokov sa objavila nová každoročne produktivitu zvyšujúca oblasť informačných technológií, ktoré dokážu „uživiť“ tvorbou bohatstva, vytvorenou „nadhodnotou“ nie stovky majiteľov kapitálu, ale miliardy ľudí, ovšem iba za podmienky, že sa prijme zásada spravodlivého prerozdeľovania výsledkov hospodárenia“.
Toto je aj argument, proti výroku č. 4.: „Ak nebude mať kto robiť, zaniknú mnohé priemyselné oblasti a schátrajú verejné statky“.
A na Slovensku sa vysokoproduktívna výroba prerozdeľuje vysoko nespravodlivo.
K výroku č. 2.: „Čoraz viac je dôchodcov, nevládnych a starých, na ktorých „nemá kto robiť“.
Kto si pozrie štatistiky demografického vývoja, ale aj úmrtnosti, nielen pôrodnosti, v 19. storočí, do vzniku 1. ČSR, počas trvania 1. ČSR, štatistiky vojnových strát a znevládnenia produktívneho obyvateľstva po 1. svetovej vojne, po 2. svetovej vojne, a porovná ich so štatistikami aj pôrodnosti aj úmrtnosti a zdravotného stavu obyvateľstva v rokoch 1945 – 1990, toho by malo potešiť, že súčasné generácie dôchodcov, ale aj k dôchodku sa približujúcich súčasníkov sú preto také silné (neporovnateľne zaujímavé) a aj preto také zdravé napriek výstrahám pravicových odborníkov na zdravotníctvo, lebo povojnové generácie obyvateľov Slovenska sú prvé, ktoré hromadne neumierali a neboli kaličené vo vojnových konfliktoch, žili v mierovom čase, sú prvé, ktorým bola zabezpečovaná komplexná zdravotná starostlivosť, preventívna a liečebná strarostlivosť a mnohým generáciám po roku 1948 až do roku 1990 bola poskytovaná komplexná zdravotná starostlivosť od narodenia a počas ich pracovného života.
Takto vznikla silná demografická prevaha dôchodcov, ktorí (prepáčte, seniori) nie a nie umrieť, ktorým súčasné kapitalistické zdravotníctvo musí priplácať na lieky a držať im lôžka v nemocniciach a ktorí pravdepodobne ešte dlho a dlho budú poberať dôchodky. Sic!
Ale našťastie tomu tak nie je iba u nás, tento problém silných dôchodcovských ročníkov majú i v USA, v celej starej západnej Európe, nuž, nebola vojna, chvalabohu, akurát že tamojšie sociálne a dôchodcovské systémy neprechádzali takými drastickými reformami a majú dostatočne rozvinuté či konsolidované fondy na financovanie dôchodcov.
Tu sa rád zmienim o výroku č. 6: „Pretože bude veľa dôchodcov, je nutné rozvinúť ,striebornú ekonomikuʻ na uspokojenie ich potrieb,“ ktorá však súvisí viac so situáciou dôchodcov a bohatých nemocných v USA a v starej západnej Európe ako so situáciou u nás.
Áno, marketingový guru Phil Kotler predpovedal, že budúcnosť mnohých krajín a odvetví bude závisieť od najvplyvnejších zákazníkov začiatku 21.storočia, teda od dobre finančne zabezpečených dôchodcov a od bohatých starnúcich a nemocných.
Neviem, čo viedlo takú prognostickú kapacitu zo SAV, za akú považujem pána P. Karázsa, k podobnému tvrdeniu namierenému na Slovensko. V podmienkach Slovenska môžeme síce rátať s poskytovaním liečebných a zdravotníckych služieb pre bohatú západnú klientelu, ale pri obmedzovaných kapacitách vlastného systému zdravotníctva Slovenskej republiky to bude znamenať, že to bude na úkor obyvateľov Slovenska, teda tých odkázaných na nízky dôchodok a sociálne odkázaných, ktorí by túto liečbu potrebovali najviac.
Orientácia v tejto paradigme na „striebornú ekonomiku“ pre bohatých zahraničných dôchodcov a nemocných by bola výsmechom vlastnému obyvateľstvu, čo by už utvrdilo i posledného demokrata v tom, že sme skutočne iba kolóniou – a ničím iným.
Dobre, poďme teda vytvárať podmienky pre „striebornú ekonomiku“ – rozviňme zas všeobecný systém národného zdravia (prečo iba pre dôchodcov) aspoň taký, aký majú vo Veľkej Británii či vo Francúzsku, budujme na základe bohatých prameňov liečebných vôd a areálov zdravia pre seniorov liečebné a rehabilitačné zariadenia, rozviňme budovanie domovov pre seniorov všade tam, kde je zelená lúka, pekný lesík a zurčiaca bystrinka niekde v údolí našich hôr, systém sociálnych služieb v každej obci, aby sa mali nevládni kde najesť, vykúpať, poprechádzať, ale nerobme z toho „podnikanie v striebornej ekonomike“, to je už zvrátené používanie tejto paradigmy.
Výrok č. 3.: „krivka demografického vývoja ,nepustíʻ a ľudia vo vyspelých krajinách ,vymierajúʻ.
Isteže, sami sme si to sociálnou politikou zapríčinili, zrušili sme mnohé výdobytky sociálneho štátu podporujúce rodinu a rodičovstvo, v podstate sme výchovu a rodičovstvo odňali zo starostlivosti spoločnosti ako celku a ponechali ju na súkromnom individuálnom rozhodnutí. To je daň za bezhraničnú slobodu, akú hlásame po roku 1990.
Už len okrajovo sa zmienim o pôrodnosti – jednoducho po roku 1990 bol odbúraný systém financovania rodiny a prírastkov do rodiny, to torzo, ktoré zostalo, je zneužívané skôr minoritnými skupinami obyvateľov a kapitalistický štát si demokraticky s týmto problémom rady nevie.
Ďalej, prijali sme konzumentskú životnú filozofiu a už dnes nám vyrastajú generácie produktívnych ľudí, ktorí chcú rýchlo zbohatnúť, mať sa dobre, užívať si, pričom založiť rodinu je pre nich luxus, a preto je občas taký viditeľný „baby boom“ herečiek či moderátoriek, keď už dovŕšia svoju zrelosť a stoja až na hranici bezproblémového materstva. Priviesť dieťa do zabezpečenej rodiny, „keď už sme za vodou“, je pre tieto generácie „terno“ podobne ako kúpa nehnuteľnosti v rekreačnej zóne či už druhého auta do domácnosti.
Argumenty k výroku č.4.: „Pretože nemá na dôchodcov kto robiť, už teraz si súčasní ľudia v produktívnom veku musia šetriť na dôchodok a investovať peniaze do výnosných fondov.“
Predovšetkým je potrebné uviesť na pravú mieru autorstvo tohto myšlienkového skvostu.
Bolo to v septembri 2004, keď sa začali mohutné masové školenia pod záštitou Ministerstva financií SR vedeného ministrom Ivanom Miklošom o tom, že súčasný dôchodkový systém nemá budúcnosť a najvhodnejší pre nás bude systém dôchodkového sporenia tak ako v Chile a v Argentíne, kde už teraz (sic! v roku 2004) ľudia bohatnú na tom, že svoje peniaze investujú do dôchodcovských fondov a majú teda svoje súkromné účty. V paragrafovom znení zákona o dôchodkovom sporení však jasne stálo, že klient dôchodcovskej správcovskej spoločnosti môže po dovŕšení veku dôchodku vybrať jednorazovo iba nadsporenú čiastku nad vypočítaný vzorec, ostatné nasporené peniaze sa mu preklopia do zmluvy o životnom poistení, z ktorej si buď doživotne berie rentu, alebo ak sa mu niečo stane, zdedia to pozostalí. Ergo, žiadne peniaze dôchodca za svojho života neuvidí.
Akékoľvek investovanie dlhých peňazí znamená, že ich klient vkladá s dôverou komusi v súkromnom podniku do podnikania, hrá o vysoký zisk, ale musí rátať aj s vysokou stratou… a pretože sú to od bežného človeka úspory odlúčené, najvyšší úžitok z nich má správca peňazí, to je to „obrátené loto“, ktoré rozoberal Schweickart vo svojej knihe kritizujúcej kapitalizmus.
Generácii produktívnych ľudí sa v roku 2004 a 2005 podkladali v masmédiách barnumské reklamy o „švajčiarskych dôchodkoch“ a mnohí uverili, i keď iba nedávno predtým všelijaké investičné fondy „silné ako slon“ a s „harvardským menom“ krachli v rámci problémov slovenského bankového sektoru a hospodárskej krízy.
V ľuďoch sa vybičovávali emócie o tom, že „predsa nebudeme živiť Cigánov“, verejne sa reklamou propagovalo sebectvo a egoizmus a celkom otvorene sa uplatňovala štátna ideológia zrušenia generačnej solidarity.
Ale aby to všetko nebolo iba popisom minulosti: znova je tu argument o produktivite ekonomických zdrojov. Ak by roľník pracujúci v 17. storočí mal uživiť tú masu súčasníkov, asi by sa strhal a i to by nezabránilo hladomoru. Avšak poľnohospodárstvo a celý agrosektor prešiel v 19. a 20. storočí takými revolúciami v produktivite, že keby nebolo ochranárskych európskych obmedzení, dnes by sme sa mohli tešiť z nadprodukcie potravín, čo je však v kapitalizme škodlivý jav.
Tento príklad ukazuje, že produktivita v akejkoľvek oblasti dnes vďaka informačným technológiám a teda sproduktívneniu vedomostí rastie z roka na rok a bezproblémovo by uživila ešte mnohonásobok dnešných dôchodcov, samozrejme, za podmienky spravodlivého prerozdeľovania hospodárskeho výsledku v krajine a asi nie za kapitalizmu.
Výrok č.7. je už vlastne, pochopili sme, iba rezignáciou súčasných mysliteľov a ekonomických odborníkov neoliberalizmu na budúcnosť: „Treba zbohatnúť HNEĎ, kým sme výkonní a mladí, lebo potom sa o nás už nik nepostará.“
Treba tu ešte nejaké argumenty? Sám osebe svedčí tento výrok o zúfalosti paradigmy, ktorá usvedčuje sama seba v neschopnosti riešiť nahromadené problémy, ktoré, ako sme si ukázali, riešenie majú.
Kritizoval som pokrivenú paradigmu a nenárokujem si na nejaké objavné riešenia. Táto zvrátená paradigma sa však musí zmeniť, ak chceme uniknúť skaze, ktorú so sebou prinášajú ľudia, ktorí sa ňou riadia.
