Pod dáždnikom verša krvavým

Rostislav Jurjevič Pančenko (1985 – 2015)

Z ruskej zeme stúpa hmla. Vlak, vlak, takyty-tak, takyty-tak. Na výhybke škrípe a zavýja ako meluzína. Hmla šírej stepi, nízko, nízko pod oblokom vagóna, bludno, závojčivo, ako rozprávková Marusia so zahalenou tvárou, cudne skrýva svoje tajné mená: Rodincy, Podózerje, Černuška rěká, Kósolápovo, Ňikulinka rěká… Opar sa plazí pri zemi, akoby sa chystal udrieť pod pás. Ako baobab rastúci koreňmi nahor: Opačná oblačnosť. Zrkadlo východu. Ruská hmla a ruský sneh sú iné, vravím. „Čím sú iné?“ do tlkotu kolies rýchlika sa pýta môj spolucestujúci Pachomyč, smeruje za Ural, aby tam nakúpil lacného dreva. Surovému drevu vravia ľes, nech si aspoň v mysli ešte trochu požije. Pohostil ma kaviárom a prvotriednou pšeničnou. Nuž, povedám, po rusky sa mi prihovárajú, len a len po rusky mi vždy niečo povedia, sneh i hmla, najmä tá vždy čosi aspoň zašemotí, prošeptájet…––– Ale to už je v spomienkach; dávno, dávno zasunuté. Spomínam, ako som päťročného Róstika na kolenách húpal. Rovesník môjho syna. ––– Základný životný plán bol vtedy, s Jurijom, Róstikovým otcom, v onom pre Rusko fatálnom deväťdesiatom prvom – tých dvoch treba pobratať! ––– Už sa nestane. Rostislav Jurjevič Pančenko je mŕtvy. Len básne zostali. Ako keď odtrhnete strapec hrozna a z jeho krvi vznikne víno, ktoré zreje. Len básne zostali a zrejú, a budú zrieť. Akoby smrťou básnika, ani nie tridsaťročného, novým životom ožil jeho verš. ––– Pamodaj večnej skazy, Vaša Nesmrteľnosť, Kostějevna s kosou! Novinová správa v kultúrnej rubrike denníka Vjatka (pôvodný názov mesta Kirov) je strohá: „28. januára si mesto Kirov pripomenulo 29. narodeniny básnika Rostislava Jurjeviča Pančenko, ktorý zomrel 20. apríla minulého roku – v deň narodenín Adolfa Hitlera. Príčinou smrti bolo vykrvácanie v dôsledku 68 bodných rán a popálenín, spôsobených požiarom, založeným po beštiálnom útoku nožom na aktivistu občianskeho združenia Ruská jar, pomáhajúceho utečencom z Donbasu. Vyšetrovanie kirovská prokuratúra uzavrela, konštatovaním, že išlo o samovraždu.“ ––– Otec Rostislava, spisovateľ Jurij Vasilievič Pančenko, autor desiatok románov, noviel a esejí, nositeľ Ščedrinovej ceny za literatúru, gubernátorovi Kirovskej oblasti zahorúca píše: „Gubernátorovi N. J. Belychovi! Pred niekoľkými dňami, 20. apríla 2015 v obci Velikoreckaja, Kirovská oblasť, zavraždili môjho syna Rostislava J. Pančenka, básnika, filozofa, pedagóga Velikoreckej školy. Bol zabitý brutálne, štyridsiatimi bodnými ranami. Včera som bol na polícii. Povedali mi, že môj syn bol alkoholik a fajčil trávu. Všetko je to lož. Vyšetrovatelia si to môžu overiť u všetkých synových priateľov a známych. Podľa môjho názoru – táto lož má za cieľ obviniť zo všetkého mŕtveho človeka. Samovražda, to je policajná konštrukcia. Naozaj veríte, že človek si môže sám trikrát prerezať hrdlo, dvakrát prebodnúť srdce, pečeň, a spôsobiť si ďalších 33-40 rán (podľa správy patológa)? – Neprosím, ale dôrazne žiadam, aby ste vyšetrovanie vraždy zobrali pod svoju osobnú kontrolou.“ ––– Nestalo sa. Nik z vyšetrovateľov, predtým, ani potom, nezisťoval, od koho prichádzali opakované vyhrážky, vraj privétlyvije predupreždénija – dobromyseľné varovania… Podľa Valerija Rylova, právnika zastupujúceho záujmy rodiny Pančenkovcov vyšetrovanie bolo vedené neseriózne a kriminálka „závery doslova vytriasla z rukáva“. Prípad „odložili do času, keby sa objavili nové skutočnosti“. Aké však nové skutočnosti? Rostislav sa hneď skraja roku 2014 zapojil do dobrovoľníckej pomoci utečencom z Donbasu v občianskom združení Ruská jar. Qui bono? Kto chcel, aby aj na Rusi samej zostali Donbasania žobrákmi? Kto vie uštedriť obeti 63 rán nožom tak, aby až posledné dve boli smrteľné? A potom sa dá zahladiť stopy požiarom?… Samovrah? – Sotva. ––– Pritom, všetko akoby tu už bolo. Akoby sa to už stalo – v Rostislavovom verši, datovanom na Mariánsky sviatok nanebovstúpenia:

15. 9. 2003

          Chladno je mi, nervy hrubá dratva…
          Skrúti ma, ako zoschnutý list jesene,
          kvílenie Rusi ma hrdúsi,
          zráža mi dušu do riavy.
          A unáša ma ku vzkrieseniu…
          Diabol však – v diere skrytý
        – hladný je a zlostný!
          Mreže, ach mreže nepamäti…
          Som ľad, morovou skazou splodený.
          Som ľad, som teda krištáľovo čistý.
          Z hnevu je moja čistota.
          Do diaľky žlté lístie plynie…
          Veď vari zavládne raz i jarný čas…

Diaľka sa vyklenula medzi nami. Nadšenie mladého básnika pre dejiny Veľkej vlasteneckej vojny, pre bitku pri Borodine je zrazu preč. S archeológmi prekopával Novgorodskú oblasť. Hľadal hoby hrdinov dvoch historických bitiek. Dnes nič. Len Kostějevnou zlostnou zatemnené večné sivomĺkvo, ako keď husto mrholí, pusto, bez šepotu, bez hláska. Predsa však šepot, šepot. Stále je tu. Syn spisovateľa, milovaný rodičmi a stokrát pobozkaný Literatúrou. To ešte zaživa. ––– Motívy pre svoje básne zbieral medzi ľuďmi, v uliciach Kirova, i na ďalekých pochodoch do priuralských hlbokých lesov s drevenými dedinkami, zabudnutými horárňami, riečkami bohatými na ryby a na rybárov. „O poslednú košeľu by sa podelil,“ napísal o ňom priateľ Sergej Chazov. ––– Na našej strane rieky Styx je však mĺkvo a tupo – apátheia. ––– Otec Pančenko mi píše: „Predavačku v obchode poprosíš, aby prestala telefonovať a obslúžila ťa, lebo sa ponáhľaš na pohreb – odvrkne, ako v americkom filme: »To je váš problém!…« Živé chápanie zármutku? Alebo aj to už je mŕtve? Je mŕtve všetko?“ ––– Rostislav Pančenko to v jednej zo svojich posledných básni vyjadril takto:

Pár komicky neistých krokov
nad horizontom

          Nežiadam pochopenie,
          sám seba nepochopím.
          Čo hľadáš ty? Tiež vari pochopenie?
          Je to prosté, sám seba nespoznáš.
          Premýšľaj, možno potom porozumieš
          aspoň maličkosť. Nepoteší ma
          čosi, čo je nemenné.
          Na dne sa všetko pestrí,
          čo s tým…
          Čia hviezda nebom preletela,
          čo z nej sa usadilo na spodok…
          Všimni si, v tom je to pohnutie.
          Veď ktorá myseľ kreslí horizont,
          a svetlom vnesie do všetkého jasno?
          Nad niekým sa dáždnik predsa otvorí.

          Útulne býva pod dáždnikom.
          Tam pod ním svet je taký prostý,
          a myšlienka sa rodí mimochodom,
          a zrazu, ktovie prečo, kníše sa.
          Zvonka sfučí zasa vietor čísi.
          Akože, zvonka? Veď všetko vnútri skryté je!
          Ten tichý svet, prostoduchý, jasný…
          Stop! Za okraj nazri.
          Bájny svet pod dáždnikom
          zrazu zmizol kamsi.
          Dakto má strach, iný zanarieka,
          a dakto – iný dáždnik otvorí,
                        veď čo je na tom?
          Vidíš, sami si nakreslili kruh.
          No neľakaj sa, za kruhy
          ruka poľahučky dosiahne,
          a hneď si za ním, a kruh sa otvorí.
          Sme niekto, niekde, akosi – však v čom?
          Sme pútnici, od slova putá,
          a niekedy nás zmáha únava.
          Prišli sme na svet, no kam sa podejeme?
          Nazývame to životom,
          všetky tie veci, nevediac presne, čo.
          Niekto len uniká z bludu do bludu,
          iný zas maľuje si Dobro, za ním Zlo…
          V čom je tu rozdiel, aká podstata,
          povedzme ty, ja, či oni všetci…
          A ktosi nahlas zvolá: „Ľudia“,
          a iný vzdychne: „Svetlá kdesi“.
          Môžeme skočiť von i dnu,
          zovrieť to všetko v prečudesnom Ja,
          a odpútať sa, myšlienka je pohyb,
          však spoznať nemôžeme ani ň…

V lete 2014 sa Rostislav Pančenko na čas presťahoval do Moskvy, vraj „trochu si prebrúsiť ostrohy“. Spolu s priateľom z Ruskej jari Sergejom Čirkizjanovom uvažovali, že odídu na Donbas brániť Rusov, ktorých tam vraždia ukrofašisti. Spolu s Kokoulinom a Basmanovom hľadali na internete možnosti, ako sa prihlásiť medzi dobrovoľníkov. No cez Ruskú jar to nešlo. Viacerí odišli prostredníctvom kozáckych organizácii v Poduralí. A vzápätí začali do Kirova prichádzať správy o prvých mŕtvych. Rostislav preberal všetky možnosti s priateľmi, aj so svojou bývalou ženou Afisou – ale pred otcom vec tajil. „Odrádzali sme ho,“ vraví Kokoulin, „ja aj Afisa, s tým, že nemá nijaký vojenský výcvik. Čo bude na bojisku robiť filozof s nedokončenou dizertáciou?“ Dumali, dumali, a nič nevydumali. – Z Moskvy sa Rostislav čoskoro vrátil dobitý a okradnutý – dal sa do debaty s nejakými pouličnými banderovcami, a tí mu hneď ukázali, koľko stojí otvorená reč.. ––– Báseň, s ktorou sa lúči po rozvode s manželkou Afisou je zároveň metaforou zvláštnej Rostislavovej povahy: Patrila k nej básnická sebaštylizácia, lermontovovský nepokoj a hnev, ale aj, akomak, mystifikácie.

• • •

          Prikryť sa nocou.
          Takou tou opitou, opitou nocou
          Zaliezť a zmiznúť…
                               preč
          Hľadaj ma medzi dvomi svitaniami,
          ak osudy dva už unavuje
          porovnať skutočnosť a odpoveď
          v bezcieľnom nočnom blúdení.
          Ak uvidíš ho niekde blízko,
                        či nadchneš sa len jeho zjavom,
          vždy som to ja, nech už som, aký som,
                        v tom kroku tackavom…
          Veď spomeň, či neodpratal som sa do noci?
          Zmizol som, asi v tom to väzí…
          Nechcem, no vyjasni mi do očí,
          čím ma blud lásky, blúznením obkrúžený,
          k tebe priviedol…

Napokon Rostislav pustil z hlavy bojovné nálady a – nespokojný so sebou –odišiel učiť angličtinu do neďalekého Velikoreckého. Žil tam ako vandrák, v starom drevenom dome, sám so svojím psom. A písal. Ale dialo sa ešte čosi tajuplné. Otcovi raz povedal: „Otec, zamotal som sa do takých sietí, z ktorý niet cesty von.“ „Aké siete?“ spýtal sa Jurij Pančenko. „Rozviedka, tajné záležitosti, nepýtaj sa viac,“ odvetil Rostislav. Faktom je, že ho ktosi poveril získavaním strategických informácií počas dobrovoľníckej činnosti medzi utečencami z Donbasu. Aj to ktosi, za každú cenu, napokon musel kruto, so sadizmom žoldniera, ukončiť. – Niekto len uniká z bludu do bludu, iný zas maľuje si Dobro, za ním Zlo… Čo s tým?… Dlhé sú prsty Pravého sektora…––– A ešte niečo z veršov pre Afisu:

          Vravela si, čudák som,
          Akého nevidel svet,
          Mýliš sa, tým obrysom,
          Čo hľadám mnoho liet
          Je sám sebou byť,
          Aj keď to neprináša blahobyt,
          Do kúta zahnaný, až na hrane.
          Raj aspoň nejaký mi zostane.
          Niekedy skúšam blázna hrať
          Aby som biedu striasol zo seba,
          No o šťastie hrám, nie o chamraď.
          To hreje ma ako pahreba.
          A ešte viem, že v pokoji,
          Tam nenájdem nič zo seba,
          Veď sotva sekundu, viac nepostojí.
          Od pravdy tiež už pravdu nečakám,
          Len dôvod k trýzni.
          Pustý les je môj drahokam.
          Máš pravdu, hlupák som – a hlbočizný.