Pre ľavicové sily a ich sympatizantov boli prezidentské a parlamentné voľby v Bolívii 18. októbra tohto roka nepochybne veľmi príjemným prekvapením. Už prvé exit polly totiž jednoznačne potvrdili, že s dostatočným náskokom vyše dvadsať percent v nich vyhral nad svojimi pravicovými a centristrickými konkurentmi kandidát bolívijského Hnutia za socializmus (Movimiento al Socialismo – MAS) Luis Arce (1963). Výsledky po sčítaní všetkých hlasov boli ešte presvedčivejšie. Kandidát MAS vyhral už v prvom kole so ziskom 55,10 % hlasov a s náskokom 26,27 % pred svojím hlavným vyzývateľom Carlosom Mesom z koalície Občianske spoločenstvo (Comunidad Ciudadana – CC), ktorý získal len 28,83 %. Na víťazstvo mu pritom stačil zisk 40 % hlasov a zároveň rozdiel iba o 10 %, prípadne aj menší, ak by presiahol nadpolovičnú väčšinu hlasov – teda viac ako 50 %. Strana MAS si zároveň udržala pohodlnú väčšinu v oboch komorách bolívijského parlamentu, kde ju bude zastupovať 21 z 36 senátorov a 75 zo 130 členov Poslaneckej snemovne.
Mapa volebných výsledkov v Bolívii. Foto: Wikipedia.org
Radosť z víťazstva bolívijskej ľavice v jej radoch bola zrejme o to väčšia, že až taký skvelý výsledok v prvom kole sa neočakával. Aj viaceré západné médiá, napríklad Neue Zürcher Zeitung, ho označili za triumfálny. Nepredpokladali to ani volebné prieskumy a už tobôž ho nepripúšťala vládnuca koalícia strán v Bolívii, ktorá sa za viac ako právne pochybných okolností dostala k moci po prevrate v novembri minulého roku. A vyzeralo to do posledných chvíľ prezidentských volieb tak, že sa pokúsi udržať moc vo svojich rukách za každú cenu, prípadne aj unfér spôsobom. Podľa mienky odborníkov práve tento fakt – vyše 26-percentný presvedčivý náskok Luisa Arceho však spôsobil, že na takýto krok za uvedených okolností nenašla pravica odvahu. Rezignáciu vyjadrila doterajšia vládna moc ústami dočasnej prezidentky Jeanine Áñezovej, ktorá uznala porážku pravicových kandidátov po hodinách napätého váhania a až nadránom zagratulovala k víťazstvu kandidátovi MAS.
Bolívijský majdan
Opatrnosť prívržencov ľavice a ich skromné očakávania pokiaľ ide výsledok prvého kola volebného prezidentského duelu vonkoncom neboli náhodné. V živej pamäti mali dramatické udalosti spred roka v podobnej situácií. Ani víťazstvo o 10,57 % v prezidentských voľbách 20. októbra 2019 nestačilo totiž vtedajšiemu prezidentovi a zároveň lídrovi MAS Evovi Moralesovi na to, aby bolo akceptované opozíciou a Organizáciou amerických štátov (OAŠ). Už získanie 40 % a rozdiel 10 % mu pritom podľa bolívijských zákonov malo stačiť k riadnemu zvoleniu do funkcie prezidenta na nasledujúcich päť rokov. Morales vlani pritom získal 47,08 %, zatiaľ čo jeho protikandidát Carlos Mesa len 36,51 % hlasov. Napriek tomu príslušníci opozície tvrdili, že tieto výsledky boli sfalšované. Rozdiel podľa nich nebol desať percent a trvali na tom, že sa musí konať druhé kolo. Následne rozpútali násilnosti v uliciach bolívijských miest, napadli viaceré volebné centrá a dokonca v niektorých departmentoch zničili dôkazový materiál o volebných výsledkoch, čím vlastne zabránili možnému prevereniu skutočného stavu a prepočítavaniu hlasov.
Nakoniec to ani nebolo potrebné, vývoj nabral úplne iný obrat. Ako účinný komplic opozície sa ukázala najmä Organizácia amerických štátov (OAŠ), ktorá oficiálne spochybnila prezidentské voľby v Bolívii a označila ich v harmonickom súlade s opozíciou za sfalšované. Renomované analytické inštitúcie a uznávaní odborníci časom síce na základe dôkazných materiálov tento záver spochybnili, no kolotoč zmien v Bolívii už bol naplno rozbehnutý. Nedostatok serióznych dôkazov nikomu, ani delegátom OAŠ, nechýbal. Potvrdzuje sa, že pritom nešlo o náhodu, ale o dobre organizovanú akciu bolívijskej opozície koordinovanú na medzinárodnej úrovni, ktorá sa dnes politológmi zvykne označovať pojmom farebná revolúcia alebo bolívijský majdan. Ako perfektný diel do tejto stavebnice zapadá aj postoj bolívijských silových zložiek, či už polície alebo vrcholových predstaviteľov armády. Na základe záhadnej motivácie vedenie polície namiesto hasenia agresívnych a násilných akcií opozície, ktoré ohrozovali bezpečnosť obyvateľov, uprednostnilo požiadavky za zvýšenie platov svojich príslušníkov. Podozrivá pasivita polície voči násilníkom zároveň signalizovala opozícii faktickú beztrestnosť, čím jej umožnila bezuzdné správanie – vrátane lynčovania stúpencov Eva Moralesa a dovtedajších predstaviteľov moci. Za týchto okolnosti jeho vláda nebola schopná garantovať bezpečnosť obyvateľstva, ani štátneho aparátu, v dôsledku čoho bolívijský prezident ustúpil aj medzinárodnému tlaku OAŠ, uznal výsledky volieb ako nulitné a súhlasil s ich opakovaním.
Prevrat nekonaním (golpe por omisión) silových zložiek
Opozícii to očividne nestačilo. Krídla jej agresivite dal najmä postoj armády, ktorej šéf, náčelník generálneho štábu Williams Kaliman namiesto toho, aby podporil vládu a prezidenta ako hlavného veliteľa, naopak vyzval Moralesa, aby odstúpil. Medzitým sa stupňovali ďalšie násilnosti v uliciach, k tomu pribúdali vyhrážky rodinným príslušníkom i samotným predstaviteľom štátnej moci, ktoré sa neraz končili aj organizovaním skutočného násilia voči nim. To malo za následok lavínu odstupovania z funkcií, ktorá sa spustila vo vláde a parlamente. Uvedenému tlaku podľahol aj prezident Evo Morales a jeho viceprezident Álvaro García, ktorí tiež odstúpili zo svojich pozícií najvyšších predstaviteľov štátu. Ako neskôr po dramatickom odchode – vlastne až úteku z krajiny – v mexickom exile vyhlásil, podľa dôverných informácií z kruhov bolívijských tajných služieb mu doslova hrozila fyzická likvidácia. Z podobných zdrojov vyplynulo i to, že postoj armády nebol náhodný. Mal byť koordinovaný v spojení so zahraničím, čo neskôr – po splnení úlohy, ktorá spočívala v prevrate vedomým nekonaním (golpe por omisión) silových zložiek proti pučistom – nepriamo potvrdilo odstúpenie náčelníka generálneho štábu Williamsa Kalimana a jeho pomerne nenápadný, no náhly odchod do USA, kde ho podľa presakujúcich informácií čakala solídna finančná odmena a pohodlný dôchodok.
Evo Morales, bývalý prezident Bolívie. Foto: Wikipedia.org
Ciele opozície však odstúpením Moralesa ešte neboli splnené. To podstatné bolo uchopiť moc a dať všetkému punc legálnosti. Lenže ako to dosiahnuť, keď po vynútenom odstúpení aj viceprezidenta sa podľa ústavy zastupujúcou prezidentkou mala stať mladá politička Hnutia za socializmus – predsedníčka Senátu Adriana Salvatierrová. Osvedčená metóda zastrašovania zo strany opozície opäť zafungovala – dočasne sa musela uchýliť na mexické veľvyslanectvo a vzdať sa vedenia Senátu. Podobne museli ustúpiť zo svojich pozícií predseda poslaneckej snemovne Victor Borda a 1. podpredseda Senátu Rubén Medinaceli. Paradoxom je, že bolívijská ústava už s ďalším náhradníkom ani nepočíta, no opozícia s tým nemala problém. Podľa nej bola tou správnou voľbou, zákon-nezákon, druhá podpredsedníčka Senátu – Jeanine Áñezová (1967) zo Sociálnodemokratického hnutia (Movimiento Demócrata Social – MDS). To má síce zavádzajúci ľavicový názov, čo je dnes v Latinskej Amerike – koniec koncov aj inde vo svete – dosť bežné, no v skutočnosti ide o stredopravú stranu menšieho významu, o čom svedčí aj fakt, že sa v posledných októbrových voľbách ani nedostala do parlamentu. Pred rokom však dobre poslúžila a s prižmúrením oboch očí bohyne spravodlivosti, OAŠ, OSN a Západu sa Áňezová stala po vyhlásení opozíciou za legálne podivných a zmätočných okolností dočasnou úradujúcou bolívijskou prezidentkou.
Absencia legality opozícii neprekážala
Legálnosť tohto mandátu bola podľa odbornej verejnosti v právnych kruhoch značne pochybná, preto sa v tomto prípade pri jej funkcii ujal názov „faktická prezidentka“ (presidenta de facto). Stručne povedané, vyjadruje to skutočnosť, že síce fakticky vykonávala činnosť spojenú s týmto úradom, ale absentovala pri tom legalita. Lebo už len to, že rozhodnutia o svojich odstúpeniach robili bolívijskí politici pod nátlakom, dokonca s potenciálnym rizikom ohrozenia života ich samých alebo ich blízkych príbuzných, zneplatňuje v súlade s teóriou práva takto vynútené právne úkony. Podľa všeobecne uznávaných právnych zásad vynútený právny úkon, pri ktorom chýba slobodná vôľa, je neplatný. Hrubo protiprávny bol už samotný fakt, že hrozba násilia uvoľňovala ako na bežiacom páse miesto pre novú „faktickú prezidentku“. Samozrejme, že opozícii, ani samozvanej prezidentke takmer v štýle venezuelského Guaidóa bez opory v ústave to nielenže nevadilo, ale, naopak, prezentovali situáciu akoby všetko bolo podľa litery zákona. To chceli dosiahnuť aj prostredníctvom akceptácie odstúpenia Eva Moralesa a Álvara Garcíu zo strany parlamentu, čo však narazilo na vážny problém, lebo strana MAS disponovala v parlamente dvojtretinovou väčšinou. Senátori a poslanci tejto strany odmietali schváliť uvedenú akceptáciu, v dôsledku čoho rezignácia prezidenta a viceprezidenta nemohla nadobudnúť platnosť. Napriek tomu sa Jeanine Áñezová nechala 12. novembra 2019 vyhlásiť za prezidentku Bolívie na zasadnutí parlamentu bez potrebného kvóra (zákonodarcovia za MAS sa na ňom nezúčastnili). Ergo, ďalšie právne nedostatky. Zdanie legality poskytol tejto forme prevzatia moci bolívijský ústavný súd, ktorý svoj postoj zdôvodnil argumentom, že fungovanie exekutívy v krajine nemôže byť pozastavené. Rezignáciu Eva Moralesa a Álvara Garcíu, ktorým riadne funkčné obdobie končilo 22. januára 2020, však parlament prijal až koncom januára po kompromisnej dohode medzi MAS a novými vládnymi silami. Podľa bolívijskej legislatívy teda až dovtedy bol prezidentom krajiny Morales a úradovanie faktickej prezidentky Áñezovej bolo protiprávne.
Už spomenuté kompromisné koexistovanie parlamentnej väčšiny MAS s novými vládnymi silami v období po prevrate mohlo v časti ľavicového spektra krajín Latinskej Ameriky vyvolávať otázniky a javiť sa ako oportunistické. Výsledok volieb z októbra 2020 však ukazuje, že tento rozvážny postoj, ktorý z exilu odobril aj Evo Morales, priniesol užitočné plody. Strana MAS si vďaka svojej väčšine zachovala možnosť ovplyvňovať zákony v súlade s potrebami krajiny a postupne otupila ostrie agresivity pučistov. V konečnom dôsledku sa to ukázalo ako správna taktika, lebo si zachovala svoju legálnu existenciu, hoci boli viaceré pokusy pod rôznymi zámienkami súdnou cestou zbaviť ju právnej subjektivity a vyradiť z registra politických strán. Naposledy to tak bolo aj v záverečných týždňoch pred tohtoročnými voľbami. Vždy sa však takéto snahy vďaka rozhodnutiam kompetentných orgánov podarilo eliminovať.
Prenasledovanie stúpencov strany MAS
Ani proces smerujúci k voľbám nebol jednoduchý. Dochádzalo tu k rôznym obštrukciám. Predovšetkým voľby boli stále odkladané kvôli pandémii, čo sa vládnym silám veľmi hodilo ako silný argument. Naposledy odklad volieb hrozil v auguste tohto roku. Vďaka svojej legalite a parlamentnej väčšine však strana MAS presadila zákon stanovujúci, že ak sa neuskutočnia voľby 18. októbra – teda v termíne, na ktorý boli odložené – bude ten, čo to spôsobí, čeliť trestnoprávnym dôsledkom. So zreteľom aj na verejne prezentované nálady obyvateľstva sa už potom vládna moc neodvážila naliehať na ďalší odklad hlasovania. Dovtedy, pravdaže, vyskúšala celý arzenál rafinovaných prostriedkov ako to dosiahnuť a spájala to s rôznymi formami prenasledovania členov a stúpencov strany MAS. Snažili sa ich stíhať na základe osvedčenej metódy obviňovania z rôznych deliktov a káuz majetkového a finančného charakteru, slovom typickej pesničky o korupcii, využitej napríklad v Brazílii proti Lulovi a dôverne známej tiež v našich končinách. Inovačným prídavkom k tomu bolo obvinenie Moralesa, toho času v argentínskom exile, z podpory terorizmu, čo malo spočívať v jeho pochopení pre akcie obyvateľstva pri protestoch proti pučistickým silám v regiónoch El Alto, Cochabamba a v ďalších miestach, ktoré boli vládnou mocou, konkrétne zásahovými jednotkami ministerstva vnútra pod vedením Artura Murilla, tvrdo potlačené a pri ktorých prišlo o život 37 ľudí. Zranených bolo vyše päťsto. Mnohí stúpenci Moralesa sa ocitli vo väzení. Tým všetkým svitla nádej na nápravu justičných nespravodlivostí. Je možné, že po nástupe novej vlády budú nespravodlivé súdne rozsudky postupne revidované. Prvou lastovičkou bolo napríklad zrušenie zatykača na Moralesa kvôli preukázaným procesným pochybeniam už 26. októbra 2020, teda necelý týždeň po víťazných voľbách.
K závažným zmenám došlo aj v oblasti zahraničnej politiky, na ktoré v podstate nelegálna vláda a prezidentka nemali mandát. Už krátko po inaugurácii Áñezovej bez dostatočného kvóra členka novej vlády, ministerka zahraničia Karen Longaricová oznámila vystúpenie s medzinárodnej organizácie ALBA, ktorej členom bola Bolívia od roku 2006, a o niečo neskôr sa krajina prestala zúčastňovať na činnosti spoločenstva združujúceho väčšinu latinskoamerických štátov CELAC. Boli vyhostení kubánski zdravotníci, a to v čase keď boli nanajvýš potrební – v období začínajúcej pandémie Covid-19. Naopak došlo ku vstupu krajiny do Limskej skupiny (Grupo de Lima), ktorá združuje značnú časť latinskoamerických štátov s akcentom na protivenezuelské postoje. Pritom tento zásadný obrat v zahraničnej politike v Bolívii robila menšinová prechodná vláda, ktorá sa správala, ako keby mala ústavnú väčšinu. Je predpoklad, že to všetko sa začne postupne meniť. Samotný Morales potvrdil, že za týchto okolnosti uvažuje po voľbách vrátiť sa z argentínskeho exilu do vlasti a dokonca by mohol zaujať adekvátne miesto vo vrcholových orgánoch štátu v štýle Jarosława Kaczyńského. Aké právne okolnosti budú mať na to vplyv, ukáže už krátky čas. Procesné detaily nie sú v tejto chvíli dôležité. Jednoducho sa okolnosti začínajú meniť a slabšie charaktery v súdnictve, v armáde a v zložkách ministerstva vlády – ako sa v Bolívii hovorí ministerstvu vnútra – majú relatívne málo času, aby sa zrejme nečakaným zmenám dokázali prevracaním kabátov prispôsobiť. Nebude to celé však úplne jednoduché. Ukazuje to príklad vyslovenia nedôvery ministrovi vlády Murillovi a ministrovi obrany Lópezovi, ktorí na základe rozhodnutia parlamentu mali byť odvolaní, no po tom, ako sa tak stalo, ich prezidentka Áñezová opätovne do funkcií vymenovala. Po nástupe Luisa Arceho a jeho novej vlády do úradu 8. novembra 2020 to, pochopiteľne, stratí význam. Pre novú vládu v Bolívii to však určite bude zdrojom veľkého poučenia. Taká chyba, akú Morales urobil, keď podcenil za 14 rokov svojej vlády potrebu kontroly lojality riadiacich štruktúr armády a polície, sa už nemôže opakovať. Príkladom môže byť niekdajší prezident Venezuely Chávez, ktorý po vojenskom prevrate v roku 2002 urobil taký poriadok v silových zložkách, že z toho dodnes môže aj po jeho smrti ťažiť jeho nástupca prezident Maduro.
Modrý príliv je bolívijským variantom ružového prílivu
V súvislosti s výsledkami prezidentských volieb v Bolívii má nie náhodou šancu ujať sa v radoch politických pozorovateľov nový politologický termín: modrý príliv. Na vysvetlenie treba dodať, že typickou farbou, ktorá charakterizuje stranu MAS a bolívijskú ľavicu, je modrá. Bolo to vidieť aj na ich mítingoch, kde sa to hemžilo modrými zástavami. Na rozdiel od toho sa za charakteristickú farbu demokratických socialistov na kontinente i v iných častiach sveta vo všeobecnosti zvykne považovať ružová, čo ovplyvnilo fakt, že sa politické pohyby v Latinskej Amerike smerom doľava v prvej dekáde 21. storočia zvykli označovať ako ružový príliv (anglicky pink tide, španielsky marea rosa). Modrý príliv je teda svojím spôsobom bolívijským variantom ružového prílivu. Ten sa v polovici druhej dekády smerom k súčasnosti prakticky zastavil. Vplývali na to najmä zmeny v Brazílii, Argentíne, Ekvádore, Peru a Chile, ako aj v ďalších štátoch vrátane Bolívie. V posledných dvoch rokoch sa však aj tu črtajú náznaky výraznejších zmien protipohybu a oživenie ružového prílivu. To by si zaslúžilo podrobnejšiu analýzu, nateraz možno postačí dodať, že sa tak deje s nástupom stredoľavej vlády v Argentíne a predovšetkým v takej významnej krajine ako je, nepochybne, Mexiko, kde sa po desaťročiach dostala k moci ľavica pod vedením Andrésa Manuela Lópeza Obradora, na pomenovanie ktorého sa v médiách ako výraz jeho popularity zaužívala skratka AMLO. Najmä mexické veľvyslanectvo sa vďaka týmto zmenám stalo veľkým útočiskom bolívijských politikov pred prenasledovaním. Nie celkom zanedbateľné sú i pohyby na čele štátu v Peru, úspešné referendum o novej ústave v Chile a očakávané voľby vo Venezuele, v Ekvádore ako aj v Nikarague.
Logo víťaznej strany s plným názvom: Hnutie za socializmus – Politický nástroj suverenity národov (Movimiento al Socialismo – Instrumento Político por la Soberanía de los Pueblos – MAS-IPSP). Foto: Wikipedia.org
Návrat k pôvodným cieľom zahraničnej politiky Moralesovej Bolívie sa dá očakávať i po októbrových prezidentských voľbách. Predovšetkým je pravdepodobný návrat jej členstva do štruktúr organizácie ľavicových krajín latinskoamerického kontinentu ALBA, ktorú riadil až do minulého roku David Choquehunaca, bývalý minister zahraničia vo vládach Eva Moralesa, zvolený teraz ako Arceho spolukandidát do funkcie bolívijského viceprezidenta. Naopak, dalo by sa predpokladať vystúpenie Bolívie z Limskej skupiny, ktorej hlavným poslaním pod patronátom USA (formálne nečlenom) je nátlak na Venezuelu, uznávanie samozvaného prezidenta Guaidóa a spochybňovanie legality volieb i prezidentského mandátu Madura. Postoj vlády Luisa Arceho v tejto otázke bude ešte predmetom ďalšieho zvažovania. V prípade, že by v Limskej skupine zostala, mala by možnosť vyskúšať si sily na konštruktívne ovplyvňovanie jej rozhodnutí spolu s Mexikom a Argentínou, ktoré sú tiež jej členmi. Na rozdiel od toho jednoznačnejší postoj sa očakáva v súvislosti s obnovením riadnych vzťahov s legitímnou venezuelskou vládou. To sa v týchto dňoch už fakticky začína napĺňať. Viac ako pravdepodobné je tiež opätovné zapojenie do činnosti organizácie CELAC (Comunidad de Estados Latinoamericanos y Caribeños – Spoločenstvo latinskoamerických a karibských štátov), ktorá združuje drvivú väčšinu štátov kontinentu – v súčasnosti pod vedením Mexika. Do roku 2019 bol v rámci rotujúceho predsedníctva na jej čele práve Evo Morales. Ten sa na tlačovej konferencii krátko po oznámení volebného víťazstva vyslovil, že sa ponúka aj možnosť oživenia činnosti ďalšej medzinárodnej organizácie UNASUR (Únia juhoamerických národov), ktorá vznikla v období rozmachu ľavicových vlád v Latinskej Amerike. To však asi nebude celkom jednoduché. Do akej miery sa to podarí zrealizovať, bude závisieť od oživenia ľavicových prúdov kontinentu.
Na programe sú najmä sociálne a ekonomické témy
Na tej istej tlačovke Morales spomenul telefonickú gratuláciu k volebnému víťazstvu zo strany pápeža Františka, s ktorým ho spájajú dlhoročné pocity vzájomných sympatií. Viackrát sa osobne stretli vo Vatikáne a veľký dojem vyvolala najmä pápežova návšteva v Bolívii v roku 2015. Rozumeli si v otázkach ekológie, zamerania na pomoc chudobným a v ďalších sociálnych témach. To sa okrem iného prejavilo v tom, že v roku 2018 sa medzi vymenovanými kardinálmi objavil aj bolívijsky biskup s kečuánskymi koreňmi Toribio Ticona Porco (1937), emeritný prelát územnej prelatúry Corocoro pri La Paze, ktorý už bol fakticky na cirkevnom odpočinku. V mladosti, skôr než vstúpil do seminára, prešiel viacerými zamestnaniami ako čistič topánok, pouličný predavač novín, baník a murársky pomocník. Spája sa s ním symbolické označenie – kňaz tretieho sveta. Viackrát vyjadril svoje sympatie s teológiou oslobodenia. Jeho menovanie za kardinála v takom vysokom veku bolo v cirkevných kruhoch Bolívie istým prekvapením. Prijaté bolo skôr vlažne, pretože prevažná časť miestnej cirkevnej hierarchie zastáva konzervatívne postoje. K vláde Eva Moralesa sa správala dosť negatívne a k prevratu spred roka, naopak, zaujala pomerne zhovievavý postoj. Do akej miery ho zreviduje ukáže až čas.
Luis Arce, novozvolený prezident Bolívie. Foto: Wikipedia.org
Luis Arce na prvej tlačovej konferencii označil Bolívijčanov za múdry ľud (pueblo sabio). Tento múdry ľud rozvážnym, navyše serióznym spôsobom dokázal v legálnych voľbách zvrátiť negatívny vývoj vo svojej krajine v priebehu jedného roka. Čaká ho, pochopiteľne, veľa úsilia, aby postupne napravil mnohé škody napríklad v ekonomickej oblasti, kde sa už začali prejavovať dôsledky krízy a rozbiehať privatizačné plány na prospech nadnárodných korporácií. Vyrovnať sa tiež bude musieť s pandémiou Covidu-19.
Luis Arce má skvelé predpoklady, aby tieto náročné úlohy zodpovedne riešil. Pre tých, ktorí si kladú otázku, kto je tento muž – azda postačí odpoveď: popredný bolívijský ekonóm. Bol ministrom hospodárstva a verejných financií v rôznych obdobiach vlády Eva Moralesa. Z funkcie odišiel v roku 2017 zo zdravotných dôvodov, aby podstúpil operáciu pre rakovinu obličiek. Takmer zázračne sa uzdravil. Odborníci ho považujú za jeden zo symbolov úspešného ekonomického modelu Bolívie, ktorý dlhodobo vykazoval tempá ročného rastu HDP vo výške nad 4 %. Narodil sa v La Paze, má 57 rokov a s jeho menom sa spájajú skvelé viacročné ekonomické výsledky Bolívijskej centrálnej banky, kde pracoval predtým, než sa stal ministrom. Ako študent a neskôr profesor pôsobil na viacerých verejných a súkromných univerzitách doma i v zahraničí. Po prevrate žil v mexickom exile. Jeho filozofia sa dá zhrnúť do stručnej vety: generovať viac bohatstva pre ľudí, nie distribúciu biedy. Zaujímavý je i jeho postreh na margo príslušníkov poprevratových elít, armády a polície v zmysle: majú tiež radi generovanie bohatstva, ale skôr do vlastných vreciek, nie pre ľudí. V tomto smere mali prevratovým silám poslúžiť bohaté zásoby plynu a najmä závideniahodný výskyt lítia, čo predstavuje takmer 70 % množstva tohto vzácneho kovu na svete a na ktorý majú zálusk viaceré nadnárodné spoločnosti. Podľa Arceho to mohla byť tiež jedna z príčin minuloročného prevratu v krajine, ktorá uprednostňuje vlastníctvo prírodného bohatstva v štátnych rukách.
Záver
Takáto forma vlády sa do scenára jednoznačného presadzovania liberálnych princípov riadenia ekonomík štátov, ktoré majú mať podľa smerodajných politických a finančných elít USA zelenú v Latinskej Amerike, očividne nehodí. Bolívia nebola prvá krajina kontinentu, ktorá varovania pred podobným prístupom k vládnutiu – stručne zhrnutým pod pojem „viac štátu“ – pocítila pred rokom na vlastnej koži. Techniky farebných revolúcií sú už roky precízne vypracované a pružne sa podľa potrieb tej-ktorej krajiny obmieňajú. Spravodajské hry, podvratné akcie, mediálna masáž, sankcie, finančné a ekonomické páky, volebné manipulácie, využívanie súdnictva či parlamentných prevratov – to je len krátky výpočet veľkých možností ovplyvňovania. Za posledné desaťročie boli vyskúšane v Brazílii, Argentíne, Ekvádore i ďalších krajinách, ako sú Nikaragua, Salvador, Honduras a osobitne Venezuela. Niekde s väčším, inde s menším úspechom. V súčasnosti sa ponúkajú závratné možnosti vplyvu najmä opatreniam spojeným s pandémiou Covid-19. Nevýhodou politikov sú predovšetkým výčitky s jej nezvládnutím. V predvolebnom boji to osobne pociťuje americký prezident Trump. Majster sveta v udeľovaní sankcií tak nestíha doťahovať akcie, ktoré mu horia doslova pod nosom. Napríklad Venezuela sa mala pod jeho tlakom už dávno zosypať a ona stále – i keď s ťažkosťami – funguje. Veľké problémy s koronavírusom majú brazílsky prezident Bolsonaro a predstavitelia ďalších krajín regiónu. V tieni covidu a amerických volieb naberá vývoj v Latinskej Amerike na obrátkach, no nie vždy v smere, ako by to vyhovovalo Washingtonu. Jednu z možných podôb tohto vývoja naznačujú posledné voľby v Bolívii. Tieto zmeny sa stali zdrojom nových nádejí ľavicových síl v tejto časti sveta, ktoré sú o to cennejšie, že sa odohrali v kultivovanom duchu. S istou dávkou opatrného optimizmu sa dá dokonca povedať, že modrý variant oživenia ľavice v Bolívii môže znamenať signál aj pre postupný návrat ružového prílivu na celom kontinente.
Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko
_(cropped).jpg){kind=link}