V ten deň sa mi veľmi nechcelo ísť nikam. Ani do Trenčína, kam nás na sprievodné podujatia Pohody pozývali kamaráti, ani do Viedne, kam ma lákala výstava moderného umenia v galérii Albertina, na ktorú ma pozval môj syn. Prečo zvíťazila Viedeň, netuším. A netuším ani to, prečo nás od pokračovania v ceste približne v jej polovici neodradil strašný lejak, s ktorým stierače auta ustavične prehrávali. V Albertine, kam sme napriek niekoľkým metrom, ktoré nás delili od podzemného parkoviska, dobehli úplne premočení, som však na vyčíňanie prírody zabudla. Pri pohľade na diela Picassa, Cézana, Kleeho, Miróa, Chagalla, Moneta, Lautreca a ďalších umelcov, ktorí vedeli zachytiť okamihy, ktoré stoja za uchovanie aj pre tých druhých, to nebolo také ťažké. Ale takisto nebolo ťažké spomenúť si na Trenčín a Pohodu pri inej, rozsahom komornejšej, ale o nič menej zaujímavej a obohacujúcej výstave o poschodie nižšie – Body and Language, ktorá predstavuje práce významných fotografov. Naopak, Pohodu to priam evokovalo. Okrem iného tam totiž zo skvelých fotografií hľadeli na návštevníkov Michael Jackson, Elton John, Mick Jagger či Keith Richards…
Trenčín sa mi však v podvedomí vynoril aj pri pohľade z okna Albertiny, kde vietor poprevracal ťažké lavičky, zrútil dočasné zábrany, hrozivo hvízdal aj cez zavreté okná a v diaľke bolo vidieť, ako zúrivo kmáše konáre stromov. Chudáci, veľa toho asi nenapočúvajú a ešte aj zmoknú, spomenula som si na kamarátov a známych, o ktorých som vedela, že išli do Matúšovho mesta, aby boli uplynulý víkend na Pohode v pohode.
Cestou z Viedne nás dážď kropil už len sem-tam, zato vetrisko prehlušovalo pravidelné správy o situácii na cestách. Keď som zachytila informáciu o tom, že v Trenčíne a jeho okolí sú dopravné problémy aj pre evakuáciu návštevníkov Pohody, povedala som si, že snaha moderátorov byť originálni veľmi originálna nie je, pretože to slovo neveští nič dobré. Že to nebol pokus „vtipné“ vyjadrenie za každú cenu, som zistila až zo spravodajských relácií. A po obvolaní všetkých kamarátov, čo už boli na festivale, som hľadala ďalšie informácie na internete. Okrem správ ma však tentoraz zaujímali aj vyjadrenia diskutujúcich. Budú aj v takejto chvíli také, ako keby ich vylovili z toho našpinavšieho kanála?
Boli. Internetoví „diskutujúci“ nezostali nič dlžní svojej nízkosti a primitivizmu. Ani vo chvíli, keď kdesi doma či na ceste k Pohode plakali zúfalí blízki mŕtveho mládenca, ťažko ranených, „len“ ranených, či len tí, čo sme napäto sledovali správy, si z bezpečnej anonymity (zväčša) internetu neodpustili nadávky, vulgarizmy a pretŕčanie politickými tričkami. Útoky hlava-nehlava na všetko, na každého a z každej strany. Tiež svojím spôsobom zachytili okamihy, ktoré stoja za uchovanie. Aj keď sú smutné. Žlč a nízkosť, ktorými na ne reagovali, sa však do galérií dostanú sotva.
