Toto nie je recenzia. Toto je radosť nad knižkou vydanou výborným vydavateľstvom (Slovart), napísanou výborným autorom (Kurt Vonnegut) a preloženou výborným prekladateľom (Ján Vilikovský). Pointa tejto prózy je postavená na predpoklade, že v dôsledku časotrasenia, nečakaného zádrhu v časopriestorovom kontinuu, muselo všetko živé i neživé ešte raz zopakovať presne to, čo robilo za uplynulé desaťročie. Počas celej reprízy ste nemohli povedať absolútne nič, čo ste v tomto desaťročí nepovedali pri prvom raze. Ba nemohli ste ani zachrániť vlastný život či život milovaného človeka, ak ste to nespravili ten prvý raz.
Na pozadí tohto déja vu sledujeme ohňostroj Vonnegutových myšlienok na tie najrozličnejšie aspekty reality. Spomína Hemingwayovu poviedku Starec a more – podľa neho rybári o hrdinovi tohto príbehu tvrdia, že je trkvas. Najlepšie kusy mäsa mal odrezať a uložiť na dno člna a žralokom nechať zvyšok mrciny.
O Andrejovi Sacharovovi má veľmi nízku mienku. Predstavte si toto: niekto vyrobí vodíkovú bombu pre paranoidný Sovietsky zväz, postará sa, aby stopercentne fungovala, a potom dostane Nobelovu cenu mieru! Nobelovku dostal v roku 1975 za to, že žiadal zastaviť skúšky jadrových zbraní. Samozrejme, on už mal svoju bombu odskúšanú. Jeho žena bola detská lekárka! Aký to musel byť človek, čo zdokonaľuje vodíkovú bombu, hoci je ženatý s odborníčkou na liečenie detí? A aký to musí byť lekár, keď zostane s manželským partnerom, ktorí robí také čosi? „Bolo dnes v robote niečo zaujímavé, kocúrik?“ – „Ale hej. Tá moja bomba bude fungovať jedna radosť.
A ako sa má to tvoje decko s tými kiahňami?“ V júni 1987 udelila Staten Island College v New Yorku Sacharovovi čestný doktorát. Na slávnostnom ceremoniáli prečítali jeho posolstvo, ktoré znelo: „Nevzdávajte sa jadrovej energie“ Lenže to bolo rok po dosiaľ najsmrtonosnejšej jadrovej katastrofe na tejto šialenej planéte, v ukrajinskom Černobyle. Dlhé roky budú po celej severnej Európe chorieť deti. Detskí lekári budú mať robotu!
Aj biblické vyhnanie z raja vysvetľuje Vonnegut svojsky. Žiť znamenalo alebo sa nudiť, alebo sa na smrť báť. Tak Satan naplnil jablko všetkými možnými nápadmi, ktoré by aspoň pomohli zahnať nudu, ako napríklad pravidlá pre kartové a kockové hry, a poučenie, ako kefovať, a recepty na pivo a víno a whisky, a obrázky rozličných rastlín, ktoré sa dali fajčiť, a tak ďalej. A návody, ako pestovať hudbu a spievať a tancovať fakt šialene, fakt sexi. A ako od pľúc kliať, keď sa človek kopne do palca. Satan potom naviedol hada, aby dal jablko Eve. Eva si odhryzla a podala ho Adamovi. Ten si tiež odhryzol, a potom si kefli.
Druhú svetovú vojnu označuje Vonnegut za druhý neúspešný pokus západnej civilizácie spáchať samovraždu. O Hitlerovej milenke Eve Braunovej tvrdil (a to budeme radšej citovať), že „jej jediným zločinom bolo, že do svojich pôrodných ciest dovolila ejakulovať netvorovi. To sa môže stať aj najlepšej žene.“
Najväčší z amerických prezidentov bol podľa Vonneguta Abraham Lincoln. Preto ho aj zastrelili. Hemingway nikdy v živote nezastrelil človeka – okrem seba. Vonnegut nevedel spočiatku pochopiť brata, ktorý miloval hudbu. Veď nachádzaš zaľúbenie iba v určitom usporiadaní zvukov, ide v podstate o nezmysel. Vysvetľoval mu, že keby kopol dolu schodmi do pivnice vedro, ten buchot, ktorý by spôsobil, je filozoficky na tej istej úrovni ako Čarovná flauta. Brat ho poučil, že to, čo robil Mozart, sa mu páči, ale nie to, čo robí to vedro.
Vonnegut zozbieral odvahu obhajovať aj komunizmus: deťom veľkej hospodárskej krízy sa ešte vždy zdá tak trochu hanba, ak len zato, že tyrani páchali zločiny, proskribujeme v slušnom myslení slovo, ktoré nám kedysi neoznačovalo nič iné ako potenciálne rozumnú alternatívu k hazardným hrám na Wall Streete.
Vonnegut je drsný, šokujúci, nepríjemný, ale v závere knižky na to nachádza alibi: ja som sa na tento svet nepýtal. A tak dopisuje svoju prózu ako unavený a nahnevaný starec, ktorý rezignoval na možnosti tohto sveta a ktorý sa zaprisahal, že ďalšiu knihu už nenapíše. Možno mu to pri súčasnej váhe písaného slova zazlievať?
