Platí novela Trestného zákona aj na slovenských bojovníkov pôsobiacich na strane Donbasu?

Média halasne publikovali informáciu, že od 1. januára 2016 sa „Pre Slovákov bojujúcich na strane separatistov mení zákon“[1] alebo „Tresty pre Slovákov bojujúcich na území iného štátu: Za podporovanie ozbrojených skupín osem rokov“.[2] Po prečítaní si Dvanástej hlavy TZ a §419A, o ktorom je reč, som si všimol, že médiá nešíria danú informáciu presne a následne pri jej čítaní som zauvažoval o tom, či sa vôbec daná novela môže vzťahovať aj na slovenských občanov bojujúcich na strane Donbasu a Luhanska.

Médiá neinformujú o danej novele presne, pretože takmer vo všetkých sa píše, že „Podľa normy sa ten, kto sa počas vojny na území iného štátu aktívne podieľa na bojovej činnosti organizovanej ozbrojenej skupiny konajúcej v rozpore s medzinárodným právom potrestá odňatím na dva roky až osem rokov“[3]. Podobnú informáciu priniesli aj Topky.sk[4], Pluska.sk[5], ale napríklad aj Parlamentné listy.sk[6]. Samotná novela TZ v §419A však tvrdí, že „Kto sa počas vojny na území iného štátu aktívne podieľa na bojovej činnosti organizovanej ozbrojenej skupiny, potrestá sa odňatím slobody na dva až osem rokov“. O porušovaní medzinárodného práva tu niet žiadnej zmienky, ani v celej Dvanástej hlave TZ.

Zákon tu hovorí o bojovníkoch, ktorí aktívne bojujú v „ozbrojených organizovaných skupinách“ na území iného štátu, kde prebieha vojna. Pod „ozbrojenou organizovanou skupinou“ sa na základe §435 TZ rozumie skupina, ktorá nepodlieha vládnym orgánom štátu, na území ktorého prebieha vojna. Teda jedným z rozhodujúcich znakov je to, že bojuje na strane protivládnych síl. Akosi v tichosti sa tu predpokladá, že zákon a medzinárodné právo je na strane „vlády“ a „vládnych síl“. Novela v danom bode prekvapujúco prehliada možnosť, ktorá je daná napríklad občanom Slovenska Ústavou SR, kde sa v čl. 32 hovorí o práve občanov na odpor proti každému, t. j. aj proti vláde, ak by sa pokúšala odstrániť demokratický poriadok. Novela TZ zákona tak považuje každého občana Slovenska bojujúceho v zahraničí na protivládnej strane za páchateľa trestného činu, bez ohľadu nato či „vládna strana“ postupuje v súlade s právom alebo nie. Ak by takýto zákon platil počas Slovenského národného povstania napríklad vo Francúzsku, tak francúzski účastníci SNP by doma museli byť, v zmysle daného zákona, súdení. Podobne aj letci západnej koalície bombardujúci dnes Sýriu bez súhlasu jej vlády sa, podľa nášho zákona, dopúšťajú trestného činu.

Obráťme teraz pozornosť na tvrdenia našich médií, že §419A sa vzťahuje aj na slovenských občanov bojujúcich na strane armády Doneckej národnej republiky (DNR) a Luhanskej národnej republiky (LNR).[7] Uvedený názor sa opiera o predpoklad, že súčasná politická reprezentácia Ukrajiny, ktorá nemá faktickú moc nielen nad DNR a LNR, ale ani nad Krymom, predsa len má nad nimi legálnu, o ústavu sa opierajúcu moc. Otázkou však je či je to naozaj tak.

Napriek tomu, že budem musieť opakovať niektoré známe fakty a názory, pre riešenie nastolenej otázky je nutné začať tam, kde celý problém vznikol. Problém vznikol neústavným odvolaním prezidenta Janukovyča z funkcie rozhodnutím parlamentu z 22. februára 2014. Je všeobecne známe a akceptované, že odvolanie prezidenta neprebehlo v súlade s platnou ústavou a vrcholom nezákonného postupu bol fakt, že ani počet hlasov za odvolanie nebol, z hľadiska ústavy, postačujúci. Poslancom chýbalo 10 hlasov.^([8]),([9]) Nie nadarmo aj G. Friedman, riaditeľ agentúry Stratfor nazval daný prechod moci „skutočne najzjavnejším prevratom v histórii“ („it truly was the most blatant coup in history”).[10] „Revolučne“ naladení poslanci sa však pri tomto nezastavili a následne odvolali, rovnako protiústavne, 5 sudcov ústavného súdu.[11] Preto sa sudcovia ústavného súdu obrátili so sťažnosťou na európske a medzinárodné organizácie a organizácie pre ľudské práva.[12] Je zjavné, že objektívnym dôvodom daného konania parlamentu bola najmä obava, aby ústavný súd opätovne neoznačil konanie poslancov za protiústavné, tak ako sa to stalo 30. septembra 2010. Ústavný súd vtedy vyhlásil, že zákon No. 2222 z roku 2004, ktorým parlament schválil reformy ústavy je neústavný.[13] Nakoniec aj samotný proces zostavovania novej vlády, kde členov vlády „odsúhlasoval“ Majdan, bol protiústavný, pretože Majdan nebol oprávneným reprezentantom občanov Ukrajiny, čo sa následne ukázalo v odpore, ktorý sa proti novej moci sformoval.[14]

Prechod z roviny faktov do roviny politickej reality nám nemôže ukázať nič iné ako to, že parlament vo svojom konaní povýšil svoju aktuálnu vôľu nad všeobecne platnú a dlhodobú vôľu občanov Ukrajiny, ktorú ich ústava, tak ako ústava každého štátu nesporne reprezentuje.

Niektorí sa domnievajú, že konanie parlamentu bolo len dočasným prejavom vybičovanej „revolučnej atmosféry“ tých čias a svoje konanie rýchlo podriadil prijatej ústave z roku 2004. Pointou tohto „podriadenia“ sa staronovej ústave je fakt, že rovnako ako tá predchádzajúca aj táto stanovuje v čl.108, čl.109, čl.110 a čl.111, Hlavy V. presne tie isté podmienky, za akých prezident stráca svoju moc. Okrem toho aj táto ústava, rovnako ako predchádzajúca, v čl.76, Hlavy IV. zdôrazňuje, že moc poslancov je obmedzená ústavou a zákonmi Ukrajiny. Ak by teda novo prijatá ústava skutočne nadobudla platnosť, potom by existujúca vláda musela svoju moc stratiť, lebo ju nadobudla v rozpore s platnou ústavou. To, že sa tak nestalo, len potvrdzuje, že v politickej realite Ukrajiny došlo k prechodu od „vlády zákona a ústavy“ k vláde zákonom neregulovanej vôle parlamentu, t. j. k vláde svojvôle. Bol nastolený taký politický stav, v rámci ktorého ukrajinská „revolučná“ moc začala používať a využívať ústavu len ako podriadený nástroj svojich záujmov, ako figový list, pod ktorým sa skrýva skutočná povaha moci.

A tu je aj hlavný dôvod toho, prečo sa časť obyvateľov Ukrajiny postavila proti danej zmene, prečo sa Krym rozhodol prejsť do zostavy iného štátu a prečo sa obyvatelia regiónu Donbasu dodnes odmietajú podriadiť takejto vláde. Odpor proti novovzniknutej neústavnej vláde sa rozšíril po značnej časti Ukrajiny, ale novovzniknutá moc tento hlas odporu umlčala, či už priamo alebo ho nechala likvidovať pravicovými silami, ako to bolo pri upálení odporcov Majdanu v Odese.[15]

Patrí k tragicko-komickému koloritu súčasnej reality sveta, že v rámci tzv. anti-teroristickej operácie, ktorú dočasný prezident Ukrajiny Turčynov, začal proti Donbasu 15. apríla 2014, že tí, čo odmietali priznať legitimitu protiústavne získanej moci, teda obhajcovia ústavy boli označení za teroristov a tí, čo ústavu, porušujú boli pasovaní do úlohy jej ochrancov.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že náš Trestný zákon by nemohol v čase vzniku konfliktu platiť pre  slovenských bojovníkov na strane Donbasu, pretože „ozbrojené organizované skupiny“ stojace proti „vládnym“ jednotkám boli, z hľadiska ústavy, ústavnými jednotkami a naopak, jednotky na strane Kyjevskej moci boli, podľa ústavy, protiústavnými jednotkami.

Zmenilo sa niečo na danom stave voľbou prezidenta Porošenka z 25. mája 2014? Voľby sa oficiálne riadili ústavou z roku 2004. V čl. 133, Hlavy IX., je uvedená teritoriálna štruktúra Ukrajiny, t. j. územie, na ktoré sa daná ústava vzťahuje. Okrem iného sú tu vymenované Autonómna republika Krym ako aj oblasti Donecka a Luhanska. Podľa Hlavy III., čl. 71 sa voľby do štátnych orgánov moci ako aj do lokálnych orgánov opierajú o princípy všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovania.

Ako voľby fakticky prebehli? Ak odhliadneme od „eufórie radosti“, najmä medzi politikmi USA a EÚ, z víťazstva Porošenka a pozrieme sa na fakty, tak žiadny dôvod k radosti tu nie je. V hodnotiacej správe medzinárodných pozorovateľov volieb sa konštatuje, že v celej oblasti Donbasu z 3 908 volebných miestností bolo otvorených 885 (poz. 110 na s.25) a preto sa následne konštatuje, že „Väčšina obyvateľov Ukrajiny sídliacich v daných oblastiach bola zbavená príležitosti voliť a vyjadriť svoju vôľu“ (s. 25). V poznámke 111 na danej strane sa uvádza, že v celej oblasti Donbasu malo možnosť voliť 970 000 voličov a 4,09 miliónov voličov bolo tohto práva zbavených.[16] Podľa odhadu expertov sa v dôsledku nekonania volieb na Kryme, Donbase a Luhansku nemohlo hlasovania zúčastniť asi 10% oprávnených voličov.[17]

Jednoduchým porovnaním faktickej realizácie volieb prezidenta s požiadavkami ústavy, podľa ktorej mali prebiehať zistíme, že voľby neprebehli podľa platnej ústavy. Voľby nerešpektovali ústavný princíp všeobecnosti, lebo asi 10% obyvateľom prežívajúcich na územiach, ktoré sú, podľa ústavy, územím Ukrajiny nebolo poskytnuté právo zúčastniť sa na voľbách. Okrem toho, tým že sa voľby realizovali len na určitej časti územia vymedzeného ústavou, fakticky nerešpektovali alebo narušili princíp územnej celistvosti Ukrajiny.

Nesúlad medzi faktickou realizáciou volieb a požiadavkami ústavy nielen médiá, ale aj správa medzinárodných pozorovateľov ospravedlňovala ilegálnou činnosťou ozbrojených skupín, ktoré bránili uskutočneniu volieb v Donbase (s. 25)[18]. Takýmito a podobnými konštatovaniami sa medzinárodným pozorovateľom podarilo „šťastne“ obísť samotnú podstatu veci. Ak na vec nahliadame z hľadiska ústavy, o ktorú sa voľby mali opierať, potom nekonanie volieb na Kryme, Donbase a Luhansku bolo výrazom nesúhlasu a odporu obyvateľov žijúcich na daných územiach s tým, aby prostredníctvom volieb získali legitimitu sily, ktoré sa dostali k moci protiústavne. Krym svoj odpor vyjadril prechodom do zväzku s iným štátom a obyvatelia Donbasu a Luhanska odmietli zriadiť volebné komisie a volebné miestnosti.

Voľbami Porošenko síce získal legitimitu pochádzajúcu z väčšinovej vôle voličov, ale len z území, na ktorých voľby prebehli. Legitimita pochádzajúca z vôle občanov sa však môže premeniť na legalitu, teda na zákonné oprávnenie len za podmienky, že spĺňa nároky dané ústavou. Vyššie sme však ukázali, že voľby nesplnili podmienku všeobecnosti a neprebehli na celom teritóriu vymedzenom ústavou. Preto legitimita pre výkon funkcie prezidenta, ktorú získal Porošenko vo voľbách nie je postačujúca na to, aby sa premenila podľa ústavy na legalitu. Preto nezískal ústavné oprávnenie na to, aby svoju moc vykonával na území, na ktoré sa ústava vzťahuje. To znamená, že nemá ústavnú moc ani nad územiami Donbasu, Luhanska a Krymu. Má len legitimitu, ktorá je teritoriálne ohraničená územím, na ktorom sa konali voľby a na ktorom ju získal. Rovnaký ústavný problém, s akým sa borí prezident Porošenko, sa týka aj legitimity a legality Ukrajinského parlamentu, ktorý vzišiel z volieb 26. októbra 2014.[19]

Potvrdenie nami prezentovaného názoru môžeme v explicitnej podobe sledovať na realizácii druhého kola tzv. Minských dohôd. Najťažším, ale aj rozhodujúcim bodom nových dohôd je bod dotýkajúci sa zmeny Ústavy Ukrajiny. Podľa novej dohody je požiadavka ústavnej reformy formulovaná v bode 11., kľúčovým prvkom celej dohody.[20] Jeho vecným obsahom je požiadavka na zmenu ukrajinskej ústavy tak, aby boli do nej zahrnuté aj DNR a LNR so zvláštnym postavením. Podpis Porošenka na danej dohode, nech už bol motivovaný akokoľvek, je faktickým doznaním, že súčasná oficiálna Ústava Ukrajiny sa v danej podobe nevzťahuje na územia DNR a LNR a jeho legitimita siaha len po hranice Donbasu a Krymu.

Významným bodom danej dohody je aj požiadavka, opäť obsiahnutá v bode 11., že ústavná reforma sa má dosiahnuť dohodou s predstaviteľmi daných oblastí. Zmena ústavy sa tu nechápe len ako právo ukrajinského parlamentu meniť svoju ústavu, ale zmena má byť dosiahnutá vzájomnou dohodou parlamentu s predstaviteľmi DNR a LNR. To znamená, že predstavitelia DNR a LNR v rámci daných rozhovorov nemajú váhu poslancov neobsadených kresiel v ukrajinskom parlamente, ktoré ostali neobsadené v dôsledku obmedzenej realizácie volieb (celkovo ich ostalo neobsadených 27,  Donecku a Luhansku z nich pripadá 15).[21] Ak by to tak bolo, ukrajinský parlament by spor vyriešil tým, že by ich požiadavky prehlasoval. Predstavitelia DNR a LNR majú však v daných rozhovoroch váhu samostatného politického subjektu opierajúceho sa o vlastnú legitimitu, ktorá nemôže byť prehlasovaná ukrajinským parlamentom lebo nad nimi nemá ústavnú moc.

Na základe vyššie uvedených úvah je moja odpoveď na otázku položenú v nadpise negatívna. Slovenskí občania bojujúci na strane DNR a LNR v ozbrojených skupinách proti ukrajinskej moci nie sú voči nej v postavení protivládnych jednotiek, lebo dnešná Ukrajina nemá ústavnú moc nad danými územiami. Vo vzťahu k DNR a LNR je ukrajinská moc fakticky vonkajšou, cudzou mocou, a nie vládnou mocou, lebo politické štruktúry DNR a LNR sa opierajú o vlastnú legitimitu nadobudnutú vo voľbách 2. novembra 2014. [22] Preto jednotky brániace DNR a LNR nie sú protivládnymi „ozbrojenými organizovanými skupinami“, ale vládnymi jednotkami daných republík.

V závere chcem konštatovať, že príspevok prezentuje môj osobný názor a nemožno si ho pliesť s právnym názorom, ktorý nakoniec bude musieť vysloviť súd, ak sa takýto prípad pred neho dostane.

Poznámky: