http://www.youtube.com/watch?v=8OcQ9A-5noM T
o, čo nasledovalo po kliknutí na túto linku, ktorá mi prišla mailom, mi zdvihlo náladu až tak, že som sa usmievala na obrazovku počítača a linku poslala, komu sa len dalo. Nie pre víťazstvo malého človiečika nad veľkým pohŕdaním, ako by sa dalo usudzovať zo záznamu spevu na prvý pohľad tuctovej ženy, ktorá akoby si práve odskočila od sporáka, lebo dostala chuť predviesť Británii, ako jej prisporákovosť nebráni mať v sebe poriadnu dávku krásy. A schopnosť odovzdať ju suverénne, ale bez nafúkanosti, akoby mimochodom, ďalej. Inšpirovať. Nie na účasť v programe Britain´s Got Talent, kde táto (možno) pani z domácnosti (do akej pejoratívnej roviny sme toto pre život kľúčové postavenie vyčlenili…) zažiarila tak, že po pár slovách piesne zdvihla zo sedadiel obrovskú masu divákov. A po chvíli aj porotcov, čo nad ňou najprv výdatne prevracali oči. Vzápätí zaktivizovala aj médiá, ktoré ju v snahe zarobiť na nej, asi rýchlo zbavia obyčajného vzhľadu a možno aj úprimnosti, s akou spieva.
Susan Boyleová možno už vďaka mediálnym imidžmejkrom nevyzerá ako žena z domácnosti, jej hviezda možno bude stúpať a žiariť, možno zapadne. Ale reakcie na jej vystúpenie od prvého kroku na javisku až po posledný tón piesne, ktorú zaspievala v britskej súťaži talentov, akoby v množstve divákov vzkriesili to, čo v sebe najmenej dve storočia všetkými možnými prostriedkami potláčame a zahanbujeme: zmysel pre obyčajné nevyumelkované krásno. Pre to, čo azda jediné dáva ľudskému životu aspoň aký-taký zmysel. Je jasné, že hoci Susan Boyleová jediným svojím vystúpením umlčala povýšenectvo a nežičlivosť, a mnohých možno inšpirovala čímsi veľmi pozitívnym, nezmení to ani ľudskú hrubosť, ani naše inklinovanie viac k násilníctvu ako ku kultivovanosti. A zrejme to neovplyvní ani dešpekt a verejné zhadzovanie tých druhých, na ktorom stavajú podobné televízne programy aj u nás. A diváci sa zabávajú s veľkou chuťou na tom, ako ich idoly zhadzujú „tých druhých“.
Nad tým, ako blízko je od takéhoto masírovania vlastného sebavedomia k ponižovaniu, urážkam, fyzickému násiliu až mučeniu či vyžívaniu v bití a zabíjaní, uvažuje málokto. Možno aj preto, lebo prinajmenšom v posledných dvoch storočiach sa agresivita, ponižovanie druhých, hrubosť, vulgárnosť, násilie, bitky a vraždenie povýšili na umenie. Pôsobenie pozitívneho šoku, akým ponad tie splašky zažiarila jedna obyčajná žena krásou svojho hlasu a spevu zrejme nevydrží veľmi dlho. Možno preto, že k ľudským snom o bohatstve nepatria sny o bohatstve ducha.
K fenoménu viac v článku Eduarda Chmelára v rubrike zahraničie.
