Rozdiel medzi nepodarkovým kusom odevu a nepodarkovou knihou je len v tom, že odevný nepodarok človek neodloží do skrine, ale vráti ho do obchodu. A žiada späť, čo zaň zaplatil. V prípade knihy by mala reklamácia nádej na úspech zrejme iba vtedy, ak by čitateľ zistil chýbajúce či poprehadzované strany, poškodenú obálku, rozpadávajúcu sa väzbu, teda nekvalitu technického charakteru. Neviem si totiž predstaviť, ako by reagovali kníhkupci (nevraviac o vydavateľoch), keby zákazníci reklamovali knihy ako nepodarky preto, že sú plné hrubých gramatických chýb, štylistických lapsusov či zlého skloňovania, prípadne preto, že si kúpili text na úrovni slohovej práce základnej školy tváriaci sa ako literatúra. Aj také sa vydávajú. Čitateľ to však v kníhkupectve pri zbežnom prelistovaní nemusí zistiť a možnosť zaplatiť knižku až po prečítaní neexistuje. Najmä pri knižných novinkách si teda zvyčajne kupujeme mačku vo vreci.
Literatúra bez literárnych redaktorov
Aj preto sa môže stať, že niekto si pod vplyvom reklamy kúpi amatérsky napísanú a zle zredigovanú, prípadne aj absolútne nezredigovanú knihu. Alebo napríklad diletantský prvopis (nie prvotinu) nekriticky sebavedomého autora, ktorý sa po jeho „vypľutí“ zo stroja či z počítača neobťažuje tým, aby si ho po sebe aspoň raz prečítal, nieto preškrtal či opravil. A ak nájde sebe podobného, teda sebavedomého, ale veci neveľmi znalého vydavateľa, je výsledkom niekoľkonásobného diletantizmu partiová kniha. Namiesto so zľavou, aká sa poskytuje na partiový, teda menej kvalitný tovar, sa však ponúka za plnú cenu.
Smutné je, že knihy-nepodarky púšťajú na trh aj niektoré profesionálnejšie pracujúce vydavateľstvá. Viaceré si už dlhé roky nerobia so spracúvaním vydávaných rukopisov nijaké starosti. Jazykoví a literárni redaktori totiž pre všetky redakcie, teda aj pre vydavateľské, znamenajú náklady, ktoré vydavatelia nie sú ochotní znášať. Prípadne si ich vzhľadom na finančnú podvyživenosť nemôžu dovoliť. A tak sa jazykoví a literárni redaktori po zmene režimu nevyparili spolu s ostatnými údajmi o knihách len z tiráží, ale aj z pracovísk, kde sa pracuje – s jazykom a s literatúrou. Ak aj pár ľudí tohto vymierajúceho druhu niekde zamestnávajú, je ich zvyčajne tak málo, že v tempe, aké sa v súčasnosti pri vydávaní kníh vyžaduje, nemajú na dôkladnú prácu s rukopismi ani s autormi čas. Keby ho mali a keby v sebe autori mali aspoň štipku pokory a dali sa literárnymi redaktormi usmerniť, možno by sa vypracovali, tak ako sa drinou na sebe vypracúvali v minulosti, a ich texty by sa z kategórie partiových presunuli do kategórie kvalitných.
Katastrofy neprofesionality
Okrem kníh, ktoré sú dobré aj formou, sú pulty mnohých kníhkupectiev neraz zaplnené množstvom textov, ktoré by dobré vydavateľstvo buď odmietlo, alebo, ak by text obsahovo stál za vydanie, vrátilo autorovi na prepracovanie. Tento stav však nespôsobuje len absencia jazykových redaktorov. Vo vydavateľstvách a „vydavateľstvách“, ktorých je u nás ako nových „univerzít“, teda priam more, neabsentujú len jazykoví redaktori a korektori, ale aj redigujúci či literárni redaktori. Teda oní zväčša vzdelaní a rozhľadení ľudia, ktorí by v spolupráci a autorom text vybrúsili z hrubej suroviny na briliant. Celé vydavateľstvo totiž dosť často tvorí len jeden či dvaja ľudia, ktorí sú presvedčení, že na prácu s knihami stačí, ak vedia čítať. Či má text, ktorý im autor núka okrem nádychu nejakého typu v súčasnosti žiadanej senzačnosti – a preto predajnosti – aj akú-takú literárnu, alebo aspoň pravopisnú kvalitu, zvyčajne netušia. A ani ich to veľmi netrápi. Sloboda, ktorou sa často oháňajú, znamená v ich ponímaní predovšetkým slobodu nedodržiavať absolútne nijaké pravidlá. Ani pravopisné a štylistické.
Ďalšou katastrofou sú vydavatelia, ktorí síce redigujúcich a občas aj jazykových redaktorov, ba aj korektorov (čo je už pomaly profesia vyskytujúca sa len ako sci-fi) zamestnávajú, ale nútia ich pracovať pod takým časovým tlakom, že tí potom chtiac-nechtiac redigujú povrchne.
Prípadne vydavatelia zadávajú redigovanie nie vždy kvalifikovaným externistom; netreba za nich platiť odvody. A práve takíto vydavatelia vedia často o práci s textom akurát to, že v slušnej spoločnosti za ňu treba zaplatiť. Nečudo, ak rovnako ako „spisovatelia“ nevedia pochopiť, že rukopis treba v záujme čo najvyššej kvality a čo najnižšej chybovosti čítať a opravovať niekoľko ráz. A už vôbec nie to, že by to nemal robiť iba jeden človek, pretože únava materiálu sa ľudí týka prinajmenšom tak ako strojov.
Spartioveli nielen knihy
Pri ľuďoch sa únava pripúšťa neochotnejšie. Presne tak neochotne, ako neochotne pripúšťame to, čo raz zdôraznila fotografka Katarína Krajčovičová v rovnomennom rozhovore – Každý potrebuje korektora. Najmä ak nielen tí najväčší talenti a talentky, ale aj najväčší diletanti a diletantky majú pocit, že vzdelanie a vzdelávanie vo všetkom, teda aj v literárnej či hocijakej inej tvorbe je zavrhnutiahodný prežitok minulosti.
Za taký prežitok by sa dali považovať aj voľakedajšie partiové predajne s priznaným menej kvalitným tovarom, ktorý sa v nich predával so zľavou. Vzhľadom na to, koľko kníh (ale aj časopisov a novín) u nás v posledných dvoch desaťročiach vychádza zavše až v katastrofálnej formálnej nekvalite, je to škoda. Partiové predajne so zle napísanými, zle zredigovanými či vôbec nezredigovanými knihami a iným textovým tovarom za primerane partiovú cenu by nepochybne prosperovali. Prinajmenšom preto, že na Slovensku, žiaľ, výrazne spartioveli aj mnohí čitatelia.
Vyšlo na: www.martam.sk
