Parlamentné voľby v Uzbekistane – situácia relatívne status quo

Zatiaľ čo sme sa na Slovensku, ktoré niektorí v ostanom čase zvyknú verejne a bez ostychu nazývať „táto krajina“, väčšinovo pripravovali na vianočné sviatky, v ďalekom Uzbekistane (v tej krajine, niekde tam) sa dňa 22. decembra 2019 konali riadne parlamentné voľby.

Uzbeci si volili a zvolili 150 poslancov do dolnej komory – Zákonodarnej komory Olij Mažilisu Uzbeckej republiky (Законодательная палата Олий Мажлиса Республики Узбекистан).

V článku 76 Ústavy Uzbekistanu[1] sa toitiž uvádza: „…Olij Mažilis Uzbeckej republiky je tvorený dvomi komorami: Zákonodarnou komorou a Senátom… sú volené na päť rokov…“

Samotný termín volieb taxatívne rieši článok 117: „…voľby prezidenta republiky, do Zákonodarnej komory Olij Mažilisu Uzbekistanu a Žokargy Kenes Karakaplkstanskej republiky, do zastupiteľských orgánov v oblastiach, okresoch a mestách sa konajú v príslušnom roku, keď sa končí ich volebné obdobie – vždy v prvú nedeľu tretej dekády decembra…

Žokargy Kenes Karakalpalkstanskej republiky (Жокаргы Кенес Республики Каракалпакстан) je parlament autonómnej republiky Karakalpakstan, ktorá je súčasťou Uzbekistanu a na jej území sa nachádza nešťastné Aralské more (jazero).

Registrácia voličov v Uzbekistane. Foto: www.kun.uz

K voľbám do dolnej komory uzbeckého parlamentu ešte dve poznámky:

Po prvé, Uzbekistan je s cca 32 miliónmi obyvateľov najľudnatejšia krajina Strednej Ázie (v rámci Sovietskeho zväzu bola na treťom mieste po RSFSR a Ukrajinskej SSR) a neustále sa vedie diskusia, či počet 150 poslancov nie je pre krajinu až príliš vysoký.

Po druhé, že sú – ako stanovuje Ústava Uzbekistanu – voľby vždy plus/mínus okolo našich Vianoc, nie je pre domácich problém. V krajine žije 80% Uzbekov (zvyšok je ruskojazyčný element a tiež malá skupina Tadžikov, Kirgizov, Kórejcov…) a je tam vysoký stupeň religiozity – cca 90% obyvateľov sa hlási k moslimskej (sunniti) viere (pravda podľa rôznych zdrojov je rozptyl od 85 po 93%) a novoročnú jedličku si v rámci importovanej tradície stavajú až na prelome rokov.
 

Voľby v nových podmienkach
 

Hoci je medzi Bratislavou a Taškentom viac ako 4 100 kilometrová vzdialenosť, ideologické predvolebné heslá boli veľmi podobné tým, ktoré počúvame v rámci domácej predvolebnej produkcie. Slová „nový, nové…“ (a rôzne slovné spojenia s týmto základom) sa v rámci uzbeckej volebnej kampane používali so zvýšenou kadenciou. Nakoniec generálne sa volebná kampaň a samotné voľby konali pod heslom: Nový Uzbekistan – nové voľby (Yangi O’zbekiston-yangi saylov).´

Tieto parlamentné voľby (ako jedno nóvum) boli pritom prvými po smrti exprezidenta I. A. Karimova (zomrel 2. septembra 2016) a súbežne prvými v réžii nového prezidenta  Šavkata Mironoviča Mirizjajeva. Po jeho príchode k moci došlo v niektorých oblastiach života v krajine k „otepleniu“, ale „mráz“ naďalej prichádza z Ok-Saray (Ок Сарой), čo je v preklade Biely dom a sídlo uzbeckého prezidenta. Navyše podstata režimu – silný prezidentský systém – nebola dotknutá. Úloha Olij Mažilisu sa však plazivo a evolučne zvyšuje.

To „oteplenie“ si všimol časopis The Economist, ktorý označil Uzbekistan za krajinu, ktorá dosiahla najväčší politicko-hospodársky progres za rok 2019.[2]

Novou špecialitou (ďalšie nóvum) predvolebnej kampane v Uzbekistane bola skutočnosť, že sa po prvý raz konali predvolebné debaty kandidátov v televízii. Také nebolo v Taškente a v blízkom okolí zvykom. To donútilo kandidátov odpútať sa od virtuálneho prostredia a prezentovať svoje reálne postoje a pozície. Najdiskutovanejšou bola napríklad otázka možného vstupu Uzbekistanu do Eurázijskej ekonomickej únie.
 

Kto kandidoval
 

Na 150 poslaneckých miest kandidovalo celkom 744 kandidátov. Z tohto počtu bolo 40% žien (pre Uzbekistan veľké nóvum).

Všeobecne kandidovať môžu kandidáti len na straníckych zoznamoch v Uzbekistane oficiálne registrovaných a teda povolených politických strán. V krajine ich legálne funguje päť, pričom žiadna z nich nemá punc opozičnej. Všetky opozičné politické subjekty sú buď mimo zákon, resp. pôsobia v zahraničí.

Volieb sa zúčastnili všetky legálne a doteraz (v minulom volebnom období) mali v parlamente nasledujúce zastúpenie:

• Liberálno-demokratická strana Uzbekistanu (Либерально-демократическая партия УзЛиДеП) – 52 poslancov;
• Demokratická strana „Millij tiklaniš“ (Демократическая партия «Миллий тикланиш» – «Национальное возрождение») – 36 poslancov;
• Národno-demokratická strana Uzbekistanu (Народно-демократическая партия Узбекистана НДПУ) – 27 poslancov;
• Sociálno-demokratická strana „Adolat“ (Социал-демократическая партия Узбекистана «Адолат» – «Справедливость») – 20 poslancov;
• Ekologická strana Uzbekistanu (Экологическая партия Узбекистана) – 15 poslancov.
   

Oficiálne výsledky
 

Všeobecne boli voľby do dolnej komory Olij Mažilisu a do miestnych Kengašov vyhlásené domácimi autoritami za uskutočnené a platné.

Predseda Ústrednej volebnej komisie Uzbekistanu Mirzo-Ulugbek Abdusalomov (Мирзо-Улугбек Абдусаломов) dňa 24. decembra 2019 ohlásil oficiálne výsledky parlamentných volieb (súbežne sa konali aj voľby do miestnych zastupiteľských zborov – Kengašov).[3]

Volieb sa priamo v krajine zúčastnilo 13 355 911 oprávnených voličov, čo je volebná účasť 71,1%. V porovnaní s rokmi, keď bol pri moci I. A. Karimov je najnižšia od roku 1991. Nízka, ale nie nafúknutá účasť, čo môže signalizovať nie nezáujem voličov, ale zverejnenie reálnych čísiel, alebo čísiel blízkych realite.

Ak pripočítame aj tých Uzbekistancov, ktorí volili v zahraničí a korešpondenčne (ich počet sa výrazne zvýšil) tak celkovo volilo 13 963 627 voličov (po prvý raz mohli voliť aj ľudia vo väzbe a vo výkone trestu).

Podľa doterajších výsledkov si poslanecké mandáty jednotlivé politické strany zatiaľ rozdelili nasledujúco:

• Liberálno-demokratická strana Uzbekistanu     – 43 mandátov;
• Demokratická strana „Millij tiklaniš“               – 35 mandátov;
• Sociálno-demokratická strana „Adolat“                        – 21 mandátov;
• Národno-demokratická strana Uzbekistanu       – 18 mandátov;
• Ekologická strana Uzbekistanu                          – 11 mandátov.[4]

Tak bolo v hlavných voľbách 22. decembra 2019 zvolených celkom 128 poslancov (z toho 36 žien) z potrebných 150 parlamentárov.

Volebná miestnosť v Uzbekistane. Foto: www.ferghana.ru

Podľa článku 96 Stanovenie výsledkov volieb Volebného kódexu Uzbekistanu (Статья 96 Установление результатов выборов, Избирательный кодекс Узбекистана) sa víťazom (a poslancom) v prvom – základnom kole volieb stáva ten kandidát, ktorý vo svojom volebnom obvode získal minimálne 50% + 1 hlas. V opakovaných voľbách sa vo volebnom okruhu zúčastnia len dvaja kandidáti, ktorí získali v prvom kole najviac hlasov. Zvoleným v druhom kole bude ten, ktorý získa prostú väčšinu.

Opakované voľby sa budú podľa rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie Uzbekistanu konať 5. januára 2020 a potom bude Zákonodarná komora Olij Mažilisu Uzbeckej republiky kompletná. Teraz však už je jasné, že politický profil novej dolnej komory sa v porovnaní s minulým volebným obdobím v zásade nezmení. Prekvapením je zatiaľ strata postavenia Národno-demokratickej strany.
 

Pozícia pozorovateľov
 

Parlamentné voľby pozorovalo viac ako 100 tisíc miestnych aktivistov. Zo zahraničia do krajiny pricestovalo 316 pozorovateľov z 37 krajín, vrátane 271 expertov z ODHIR a 45 parlamentárov a pracovníkov Parlamentného zhromaždenia OBSE.

Všeobecne, až na technické a organizačné problémy a prešľapy, domáci pozorovatelia hodnotili priebeh týchto volieb ako úspešný. Takú pozíciu mali aj zahraniční pozorovatelia. Najmä tí zo Spoločenstva nezávislých štátov, Šanghajskej organizácie spolupráce, Rady spolupráce turkojazyčných krajín…

Tradične kritická bola misia ODHIR, ktorá po voľbách vydala silné 20 stránkové Vyhlásenie o predbežných výsledkoch a záveroch (Заявление о предварительных результатах и выводах).[5]
 

Záludnosti hodnotenia volieb
 

Uzbekistan prešiel v minulom storočí z feudalizmu priamo do komunizmu a po nepripravenom ukončení existencie ZSSR sa ocitol v hodnotovom chaose. Zavládla zvláštna totalitná sloboda umožňujúca odmietnuť a zároveň si prisvojiť všetko sovietske. Okrem náboženských tradícií či klanových súbojov je však práve nevyvinutý politický systém hlavnou prekážkou modernizácie a demokratizácie krajiny. Tá má pritom nemalý geopolitický význam (priamo susedí s Afganistanom, väčšia časť Ferganskej doliny je v Uzbekistane…). Disponuje najmobilnejšou armádou v oblasti, žije v nej skoro polovica obyvateľov Strednej Ázie. V krajine vyrástla a dorastá nová generácia, ktorá už nevie nič o Sovietskom zväze a westernizáciu považuje za správny smer, ale nemieni sa vzdať moslimského pozadia a silných národných tradícií.

Prezident Š. Mirzijajev. Foto: www.xs.uz

Pri hodnotení priebehu a výsledkov volieb (a všeobecne situácie v Uzbekistane) nesmieme zabúdať na niekoľko fenoménov. V prvom rade ide o priestor Strednej Ázie. Ďalej Uzbekistan, ako postsovietska republika, nie je – napriek deklaráciám Taškentu – žiadna (ani špecifická) demokracia. Takže porušenie niektorých medzinárodných štandardov vo volebnom procese znalcov neprekvapilo. Nie je však dôvod nevidieť, že od ostatných parlamentných volieb Uzbekistan zaznamenal pokrok smerom k možnej „domácej“ demokracii. Tento proces však bude trvať dlho. Zrejme veľmi dlho, a to aj preto, lebo sa moci opäť a znovu podarilo zosúladiť verných a paralyzovať opozíciu. Nie je však dôvod na rezignáciu. Naša pomoc pri kultivovaní kritickej občianskej spoločnosti, ako reálnej alternatívy autoritarizmu, by sa mala stať samozrejmosťou, nie však takou formou, ktorá v roku 2014 vymazala Ukrajinu ako samostatný štát z povrchu zemského.

Objektívne – dnešný Uzbekistan prežíva pri súčasnom prezidentovi etapu postkarimovovskej autoritárnej modernizácie, kde všetky iniciatívy a reformátorské myšlienky sa predovšetkým týkajú zahraničnej politiky a naladenia ekonomiky. Politický život Uzbekistanu preto ostáva v tradičnej schéme a v rámci mentality uzbeckej spoločnosti. Aj tieto voľby tak (zatiaľ) boli tradičným inštrumentom režimu, tak ako pri predchádzajúcom prezidentovi a bez dôvery spoločnosti, ktorá je stále zviazaná klanovými väzbami. Nakoniec stále platí uzbecké príslovie, že „… rodinné väzby sú sväté, ale obchod (v danom prípade politický) – to je iná vec…“ (Yolg´onchida imon yo´q, jonin sotar).

Povolené a registrované (proprezidentské) politické strany akoby práve vyšli z inkubátora, do ktorého ich vložil – na základe odporúčaní OBSE – sám exprezident I. A. Karimov, len simulujú politický a hodnotový súboj. Čiže výsledok volieb sa dá zhrnúť do nasledujúcej tézy: nová dolná komora – Zákonodarná komora Olij Mažilisu Uzbeckej republiky – bude politicky pokorná, jednotlivé frakcie budú podporovať súčasnú moc a budú sa snažiť udržať v krajine politické status quo.

No v blízkej budúcnosti by (možno) silný a pluralistický parlament v Uzbekistane mohol urýchliť (aj politické) reformy. Naoko to vyzerá, že The Economist to s tou charakteristikou za rok 2019 prehnal, ale pravdou bude, že asi nie. Progres začína byť v konvexnom režime. Či natrvalo, alebo dokedy, to je iná otázka… Po oteplení totiž býva niekedy aj horúco, alebo príde mráz. Ale odkiaľ?

(Autor Peter Juza, vysokoškolský učiteľ, bol pozorovateľom volieb v Uzbekistane do parlamentu 2004 a prezidentských volieb 2007)