Názory pápeža poľského pôvodu na svetské udalosti, na kapitalizmus a socializmus, neboli dogmatické. Naopak, vyvíjali sa podľa meniacich sa skutočností, ktoré posudzoval podľa tých istých kritérií tak počas studenej vojny, ako i po jej skončení. V encyklike Centesimus annus (1991) kritizoval zaniknuté komunistické režimy za porušovanie ľudských práv na slobodu, vlastníctvo a podnikanie, odmietol marxizmus pre materialistické teórie a „duchovnú prázdnotu spôsobenú ateizmom“. Zároveň zdôraznil potrebu, aby postkomunistické krajiny boli samé tvorcami svojho rozvoja, k čomu im mal dopomôcť Západ. Ján Pavol II. v čase písania pápežského listu Centesimus annus (tesne po zániku reálneho socializmu na starom kontinente) sa domnieval, ako sa domnievali aj mnohí iní, že „víťazi“ studenej vojny umožnia demokratizáciu sveta, ako sľubovali pri presadzovaní zmien v strednej a východnej Európe. Nasledujúce roky však ukázali, že sa neglobalizovala demokracia, ale neoliberálny kapitalizmus. Formou celoplošnej privatizácie, ktorá zredukovala štátny sektor na minimum, hoci on je stabilizujúcim faktorom spoločnosti a za socializmu bol garantom sociálnej spravodlivosti. Poskytoval byty, dodnes najväčšie bohatstvo Slovákov, potravinovú sebestačnosť, bezplatnú zdravotnú starostlivosť a neobmedzene dostupné vzdelanie.
Záujem kapitálu o maximálne zisky viedol Západ k ekonomickej okupácii bývalých socialistických krajín nadnárodnými spoločnosťami práve prostredníctvom spomínanej privatizácie, ktorej následkami sú aj chudoba, nezamestnanosť, bezdomovectvo, exekúcie, vydedenie celých vrstiev zo spoločnosti formou nespravodlivých odmien za prácu a priepastné sociálne rozdiely. Kým mnohí mlčali, vrátane predstaviteľov slovenskej pseudoľavice, Ján Pavol II. sa ozval. Verejne a odvážne podrobil kritike kapitalizmus, ktorý znamenal po páde Berlínskeho múra očividný ústup od západoeurópskeho sociálneho štátu.
Príkazový socializmus v strednej a východnej Európe zanikol, Sovietsky zväz sa rozpadol a kapitalizmus sa vo svojej nedemokratickej podobe šíril po svete. Neoliberálne sily – pri silnej angažovanosti Medzinárodného menového fondu – ho vnucovali ekonomicky aj politicky desiatkam krajín naraz v rámci „jedine správneho“ modelu. Pluralita systémov sa nepripúšťala. V antikomunistickom ošiali vytváranom médiami v službách nového liberalizmu kapitalistickí ideológovia vyhlásili socializmus za definitívne porazený a neschopný vývoja (výsledky jeho reformy prebiehajúcej v Číne zámerne zamlčovali). Postkomunistická ľavica sa nečinne prizerala privatizácii a majetkovému prevratu, ktoré odstránili základnú ľavicovú hodnotu: sociálnu spravodlivosť. Dokonca vypustila slovo socializmus zo svojho slovníka, aby ju nedajbože Západ neoznačil za nedemokratickú a nedôveryhodnú. Prostí ľudia – zaraďujúci do demokracie plnú zamestnanosť, spravodlivú odmenu za prácu, životné istoty v podobe práva na bývanie, bezplatného zdravotníctva a školstva – ostali po roku 1989 ideovo bezprizorní. Taká bola situácia, keď sa vtedajší pápež Ján Pavol II. kriticky vyjadril k tomu kapitalizmu, ktorý mal byť definitívne víťaznou vývojovou tendenciou.
Hoci pápeža Jána Pavla II. označovali za hlavného strojcu pádu komunizmu, ktorý dlhodobo a systematicky kritizoval, nebál sa poukázať na pozitíva socializmu, ktorému ich priznal v momente, kedy ho predstavitelia neoliberalizmu odsúdili na zánik. Bol za rozvíjanie pokrokových výdobytkov dosiahnutých v minulosti. Posudzoval svet z hľadiska lásky k blížnemu, podľa toho, ako sa ktorý systém správal k človeku. Vyslúžil si tým nenávisť zo strany mocných. Kritikou obidvoch rivalských vývojových tendencií potvrdil, že studená vojna nemala víťaza. Jeho postoj nadobudol historický význam v čase, keď určujúce sily sveta chceli pochovať socializmus, ale on nemal záujem zúčastniť sa na pohrebe. Ba čo viac, priznal socializmu pozitívny vplyv na kapitalizmus. Svedectvo o jeho názoroch zaznamenal Yas Gawronsky formou rozhovoru, ktorý zverejnil taliansky časopis La Stampa 2. novembra 1993 a ktorý prebral španielsky denník El País. Interview je súčasťou neoficiálneho politického odkazu pápeža poľského pôvodu.
Z rozhovoru je zrejmé, že Ján Pavol II. vychádzal pri formulovaní svojich názorov z historickej i osobnej skúsenosti. „Keďže som žil v krajine, ktorá musela toľko bojovať za slobodu, v krajine vystavenej agresiám a výhradám zo strany susedov, pomohlo mi to získať veľmi hlboké pochopenie pre krajiny tretieho sveta, pre ich druh závislosti, najmä ekonomickej. Pochopil som, čo je vykorisťovanie a ihneď som sa postavil na stranu chudobných, vydedencov, utláčaných, odstrčených a bezbranných. Mocní tohto sveta nie vždy majú dobrý názor na takého pápeža.“
Podľa pápeža Leva XIII. kapitalizmus „vo svojej praktickej dimenzii, vo svojich základných princípoch by bol prijateľný z hľadiska sociálnej doktríny cirkvi, keďže z viacerých aspektov zodpovedá zákonom prírody“. Ján Pavol II. súhlasil s touto tézou vyslovenou Levom XIII. A doplnil ju svojimi výhradami. „Žiaľ, v rámci tejto praxe, ktorá je sama osebe prijateľná, dochádza k zneužitiam – rôznym formám nespravodlivosti, k vykorisťovaniu, násiliu a nadradenosti – a vtedy sa dospieva do foriem divokého kapitalizmu. Sú to zneužitia kapitalizmu, ktoré treba odsúdiť.“
Kritika kapitalizmu zo strany Jána Pavla II. nie je náhodná, o čom svedčia aj jeho ďalšie výroky. „Podľa môjho názoru, súčasťou pôvodu početných a vážnych sociálnych i ľudských problémov, ktoré zmietajú v súčasnosti Európou a svetom, sú tiež degeneračné prejavy kapitalizmu.“ Zároveň poukázal na to, čo pozitívne ovplyvňovalo kapitalistický systém. „Prirodzene, súčasný kapitalizmus nie je ten istý ako v období Leva XIII. Zmenil sa a k tejto zmene došlo tiež vďaka socialistickému mysleniu. Dnešný kapitalizmus (1993) je iný, použil sociálne tlmiče, vďaka činnosti odborov uskutočňuje sociálnu politiku, je kontrolovaný štátom a odbormi. Avšak v niektorých krajinách sveta prežíva vo svojej divokej podobe, takmer ako v minulom (19.) storočí.“
Ján Pavol II. nestranil žiadnej ideológii, ale kresťanským zásadám. Tie ho doviedli k tomu istému záveru, k akému dospel už Lev XIII.: „… semienka pravdy sú aj v socialistickom programe. Samozrejme, že tieto semienka sa nemajú zničiť alebo stratiť. Dnes je potrebné urobiť presnú a objektívnu analýzu, ale treba tiež vedieť rozlišovať. Protagonisti kapitalizmu na život a na smrť majú tendenciu neuznávať ani dobré veci uskutočnené komunizmom: boj proti nezamestnanosti, alebo starostlivosť o chudobných…“. Keď Yas Gawronsky v rozhovore pripomenul poľskému pápežovi, že aj počas svojej cesty po pobaltských krajinách povedal, že „je niečo pravdy tak v marxizme ako aj v socializme“, Ján Pavol II. k tomu poznamenal: „Toto nie je nové. Bolo to vždy elementom sociálnej doktríny cirkvi. Hovorieval to tiež Lev XIII. A my to potvrdzujeme. Navyše tak zmýšľajú prostí ľudia.“
Pápež poľského pôvodu sa v interview zmienil aj o všeobecnom rozdiele medzi súperiacimi spoločenský zriadeniami . „V komunizme bola starostlivosť o sociálny aspekt, zatiaľ čo kapitalizmus je dosť individualistický. Ale táto pozornosť sociálnej stránke mala vysokú cenu v krajinách reálneho socializmu, zaplatenú v mnohých sektoroch degradáciou života obyvateľstva.“
Foto: Rogelio A. Galaviz C. / Flickr, CC BY-NC 2.0
O päť rokov neskôr, vo svojom prejave prednesenom počas omše na Námestí revolúcie v Havane (25. januára 1998) Svätý otec otvorene kritizoval podstatu najnovšej formy kapitalizmu: „… vo viacerých krajinách sa znovu objavuje forma kapitalistického neoliberalizmu, ktorý si podriaďuje ľudskú bytosť a podmieňuje rozvoj národov slepými silami trhu, utláčajúc zo svojich mocenských centier menej zvýhodnené krajiny neúnosnými poplatkami. Bezohľadne sa vnucujú národom neznesiteľné ekonomické programy ako podmienka pre získanie novej pomoci. V spoločnom názore národov figuruje prehnané obohacovanie sa niekoľkých na úkor rastúceho zbedačovania mnohých takým spôsobom, že bohatí sú stále bohatší a chudobní stále chudobnejší.“ (Niná Gianni, El Papa y Fidel, Diálogo inesperado, Editorial Sudamericana, 1999, str. 345)
Medzi dôkazy o neúspechu kapitalizmu v období po studenej vojne nepatrí iba neskoršie prepuknutie svetovej finančnej a hospodárskej krízy (2008), ale aj názorová zhoda Jána Pavla II. a Fidela Castra pri odmietnutí neoliberalizmu, diktatúry trhu, blokády a reštrikčných ekonomických opatrení jednej krajiny voči druhej, odmietnutie agresívnych a dobyvačných vojen; ale tiež ich zhoda názorov na príčiny hladu vo svete, na potrebu zrušiť zahraničný dlh rozvojových krajín pre jeho nečestnosť a nesplatiteľnosť; a v neposlednom rade ich zhoda na potrebe globalizovať vzájomnú pomoc. Keď sa lúčil s Jánom Pavlom II. na havanskom letisku po jeho päťdňovej návšteve ostrova, po piatich dňoch absolútne slobodného kontaktu pápeža nielen s veriacimi, ale s celým kubánskym národom, ktorý videl a počúval jeho kázne a omše v priamom prenose, kubánsky vodca povedal:
„Dojíma ma snaha, ktorú Vaša svätosť vynakladá pre spravodlivejší svet. Štáty miznú, národy tvoria jednu ľudskú rodinu. Keby sa globalizácia solidarity, ktorú hlásate, rozšírila po celej Zemi a hojné majetky, ktoré človek môže vyprodukovať svojím talentom a svojou prácou sa spravodlivo rozdelili medzi všetky ľudské bytosti, ktoré dnes obývajú planétu, mohol by sa skutočne vytvoriť pre ne svet bez hladu a chudoby, bez útlaku a vykorisťovania, bez ponižovania a pohŕdania, bez nespravodlivosti a nerovnosti, kde by žili v plnej morálnej a materiálnej dôstojnosti i v skutočnej slobode. To by bol spravodlivejší svet! Vaše myšlienky o evanjelizácii a ekumenizme by neboli v kontraste s uvedeným svetom.“ (Gianni Miná, El Papa y Fidel, 1999, str. 362,363)
Názory Jána Pavla II. o kapitalizme a socializme sa nedostali v potrebnej miere do médií postkomunistických krajín, lebo nevyhovovali antisocialistickým zámerom ich majiteľov a určujúcich síl sveta. Nenaplnili obsah kázní v kostoloch, ktoré by určite vzbudili záujem veriacich. Nevyužilo ich ani na diskusiu medzi svojimi členmi kresťansko-demokratické hnutie, ktorému v tom prekážalo pravicové zameranie. Nevyužila ich ani postkomunistická ľavica túžiaca hlavne po tom, aby bola uznaná za demokratickú zo strany Západu. Preto treba tieto názory pripomínať.
Ostane historickým faktom, že Ján Pavol II. a Fidel Castro – napriek odlišnostiam pri posudzovaní iných otázok – sa zhodli v kritike neoliberálneho kapitalizmu a v požiadavke globalizácie sociálnej spravodlivosti a solidarity. Obsah vtedajšej zhody predstavuje výzvu aj pre dnešok. Za desiatky rokov neoliberálny kapitalizmus neuspel v žiadnej krajine sveta a nepriniesol lepšiu alternatívu k sociálnemu štátu. Pri svojej obnove by to ľavica mala zohľadniť vo svojej vízii pokrokovej spoločnosti.
(Doplnený text rovnomennej kapitoly z autorovej knižky Prehra víťazov, Iris, 2009)
