Kde sú časy, keď bývalé sovietske satelity po uvedení do bruselských rokovacích sál bozkávali ruky Európskej únii! Priam sa zadúšali po každom pohladkaní a každej granulke. Vrchnosť pochváleného štátu dala granulku kolovať médiami, aby vlastní, ale aj súperovi voliči videli, koho má EÚ rada.
Nepretieklo veľa vody Dunajcom, Dunajom či Moravou a zoskupenie V4 začalo trucovať. Bolo to v čase, keď sa solidarite hovorilo povinné kvóty, nemeckej kancelárke Mutti Angela a utečencom migranti. Hoci migrovali z vojnových oblastí, meno samozvaného svetového žandára, agresora, vojnového zločinca, pomätenca a novodobého Hitlera sa neuvádzalo. Ani v Bruseli, ani vo Vatikáne a teda ani v médiách… Poľsko a Maďarsko si húdlo svoje aj pri iných témach, tak nie div, že Vyšehradská štvorka sa prezidentke zvidela ako toxická. Obáv ju zbavil až ruský vpád na Ukrajinu, ktorý zobudil a nanovo zomkol demokratickú Európu.
Posivený svedok sa domnieva, že ju zomkol až priveľmi. Veď kto si dnes spomenie na výčitku z Bruselu, že Poľsko – v rozpore so spoločnými hodnotami – spolitizovalo súdnictvo a malo by platiť pokutu za nezastavenie ťažby uhlia v bani Turów! Vlastne, kto by mal otravovať rodiaceho sa európskeho lídra v protiruskom ťažení nejakými „prkotinami“! Poľský premiér zrátal francúzskemu prezidentovi márne rokovania s Putinom a vyškolil ho, že „so zločincami sa nemá vyjednávať, treba s nimi bojovať. Rokovali by ste aj s Hitlerom, Stalinom či Pol Potom?“ (hnonline.sk, 6. 4. 2022) Nešetril ani nemeckých predstaviteľov. „V Berlíne by sa dnes nemali počúvať hlasy nemeckých podnikateľov, nemeckých miliardárov, ktorí vám pravdepodobne bránia konať, ale hlasy nevinných žien a detí.“ (Tamtiež.) Strýčko Sam bol s Tadeuszom Morawieckim určite spokojný, lebo on – už v rúchu baránka božieho, ktorý sníma hriechy sveta – si taký tón dovoliť nemôže. Poľská horlivosť a ideová pevnosť by naisto potešila aj súdruha Wladyslawa Gomulku (1905 – 1982). Varšava totiž stála na správnej strane barikády už v júli 1968, keď hostila vodcov socbloku. Výsledkom mimoriadneho „summitu“ bol List piatich bratských strán. Ako varovanie zlyhávajúcim československým komunistom.
Iná čierna ovca V4, Maďarsko, sa zhovievavosti asi nedočká. „EÚ spúšťa voči Maďarsku konanie za porušovanie princípov právneho štátu.“ (aktuality.sk, 5. 4. 2022) Akoby maďarského premiéra nepoučila odozva na ploty proti migrantom, začal sa ťahať za prsty so Sorosom, resp. jeho univerzitou v Budapešti, s mimovládkami či médiami. Neposkytol zbrane Ukrajine a zakázal ich prevoz cez maďarské územie. Komunikoval s Putinom a kritizoval Zelenského. A najmä: nedožičil volebné víťazstvo opozičnej koalícii. Čo Orbánov krok, to jasnejšia podobnosť s príbehom prezidenta Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie Josipa Broza Tita (1892 – 1980), ktorý sa chcel vymaniť spod vplyvu Kremľa. Krvavý pes, tak znela prezývka rozbíjača jednoty východnej Európy. K rozbíjačovi jednoty Západu sú kádrovníci verbálne miernejší: „Orbán – trójsky kôň Vladimíra Putina.“ (Pravda.sk, 4. 4. 2022)
Ukazuje sa, že nasadenému tempu väčšiny bývalých sovietskych satelitov nestačia ani najvyššie poschodia EÚ. Zatiaľ čo poľský, český a slovinský premiér na pobyt v Kyjeve už aj zabudli, šéfka Európskej komisie sa v Kyjeve ešte len rozhliada. Kým Brusel sa ešte len zamýšľa, čo s ruským plynom, Litva sa už od neho odstrihla. A v hanbe neostalo ani Slovensko. „Radšej ľudia bez plynu ako ruble, mieni Heger.“ (trend.sk, 5. 4. 2022) Vyrovnali sme sa súperom v počte vyhostených Putinových špiónov a premenujeme ulicu, na ktorej sa nachádza ich semenisko, ale zachytíme ďalší trhák Litvy? „Na protest proti vojne zafarbila načerveno jazero pri ruskej ambasáde.“ (TA3, bežiace písmenká, 7. 4. 2022) Slovensko hneď nato zabodovalo presunom systému S-300 na ukrajinské územie. Podľa politológa Radoslava Štefančíka však „nejde o individuálne rozhodnutie našej vlády…“ (TA3, 8. 4. 2022), čo po nedávnej návšteve amerického ministra obrany nikto ani nepredpokladal. Navyše z úst ministra Jaroslava Naďa sme sa dozvedeli, že Ukrajine sme darovali takmer šrot bez náhradných dielov a s možným servisom v Rusku.
Posivený svedok si zavše položí otázku, ako by na tieto a podobné zväzácke aktivity – napríklad na pokus o manifestačné prijatie Ukrajiny do EÚ – reagovali politici ako Charles de Gaulle, Bruno Kreisky, Margaret Thatcherová alebo Helmut Kohl. Neposlali by tie horúce hlavy z východnej i strednej Európy na mítingy? A keď sa na tribúnach vybúria, nech sa vrátia k rokovaciemu stolu? Ktovie, či by si stará garda až tak pripustila k telu Bidenovho rozmaznanca Zelenského a tolerovala mu štípance. Medzi nami, dovolil by si to k menovaným pánom politikom a k menovanej pani političke? Nesklopil by pred nimi svoj americký pohľad na EÚ?
Krvavý pes Tito, List piatich bratských strán… Možno by sme sa mali častejšie obzrieť, aby sme si nenamýšľali, že sa míľovými krokmi vzďaľujeme minulosti. Minulosť sa nemusí ani rozbehnúť, a má nás! Stačí jej započúvať sa do nálepkovania tých, ktorí zbožne a nahlas neodriekavajú, čo predriekajú oficiálne médiá.
