Meno človeka, bez ktorého si dejiny umenia dnes už nemožno predstaviť. Či si o ňom ktokoľvek myslí to či ono, jeho meno sa skrátka nedá nespomenúť, zvlášť v kontexte novodobého výtvarného umenia a kultúry. Keď, tak len s veľkou dávkou ignorancie. Je jedno, či sú jeho zásluhy preceňované, podceňované alebo zaznávané. Jeho umelecké posolstvo sa však nedá relativizovať. Napriek tomu, že dnes sa relativizuje takmer všetko. Zamieňajúc si – zo strany tých, ktorí to robia – námahu myslenia, ak chceme chápania umenia za v súčasnosti veľmi obľúbenú, populistickú cestu ľahkého odporu. V zmysle, „na čo sa namáhať, keď aj tak je všetko inak“. Ukazuje sa, že to tak nie je.
Pablo Picasso po svoj celý život hľadal a nachádzal. Jeho tvorba sa menila, vyvíjala súhlasne, v súzvuku s tým, ako sa menilo a vyvíjalo 20. storočie. To znamená, že ako si nemožno predstaviť Picasovu tvorbu bez 20. storočia, nemožno si predstaviť 20. storočie bez Picassa. Zvolil si ťažšiu cestu ako ostatní, aby naplno otvoril dvere sebe samému a – všetkým. Hovorí sa, že preberal veľa alebo málo, čo chcel, od koho chcel, a potom to využil vo svoj prospech. Nie je to pravda. Picasso nepreberal cudzie vzory, vplyvy a príklady drzo, mechanicky, on ich asimiloval v obrazoch, kresbách, sochách, grafických listoch, keramickej tvorbe spôsobom, ktorý prebieha ako biologický proces, pri ktorom organizmy prijímajú látky a energie z vonkajšieho prostredia a premieňajú ich na látky svojmu telu vlastné. Stotožnil sa tak so všetkým, čo tvorilo jeho svet, nielen umenie a najbližšie okolie, prenikol do neho, zmocnil sa ho a vyniesol na svetlo. Jeho tvorba sa stala zosobnením 20. storočia – jeho ideovým znakom, ikonou. Preto ho nemožno z tohto sveta vynechať a už vonkoncom nie vymazať. Picasso sa stal – povedané v kategóriách informatiky – nosičom ideí, informácií o tomto svete. V jednotlivostiach aj globalite. Nosičom, pokiaľ ide o výtvarné umenie, obdareným neobyčajným talentom, schopnosťami, remeselnou zručnosťou. On, maliar so šticou čiernych vlasov prehodenou cez čelo, ako ho poznáme z dobre známeho pražského autoportrétu, ktorý tamojšia Národná galéria získala zo zbierky Vincenta Kramáře, resp. v neskoršom veku odfoteného v žiariacom žltom župane starca, ktorý stále rovnako vášnivo vníma svet a život, ako keď bol mladý, a touto neskrotenou vášňou nás provokuje, až sa zdá, že prepáli všetko svojimi tmavými očami.
Pablo Picasso (1881 – 1973) bol a ostal enfant terrible umenia 20. storočia. Zároveň sa stal jeho kráľom a vládcom. Bez ohľadu na tých, čo sa tvária, akoby neexistoval, nemal nám čo povedať. Bolo a je ich stále dosť. Aj v súčasnosti, keď sa v umení stierajú hranice v záujme slobody tvorby, ktorá nie zriedka nie je ani tvorbou ani slobodou, mení sa na koncept, ktorý je viac ideou, než tvorbou, výtvarnou, akú vnímame v jej podstate azda už od čias renesancie. To znamená, že umenie 20. storočia je možné vnímať a „merať“ s Picassom, nikdy nie bez Picassa. Platí to aj pokiaľ ide o stav maliarstva v Európe a vo svete. Jeho východisková postmoderná situácia vyrástla na rekvalifikácii končiacej sa éry moderny, ktorú priniesol a vniesol do nového priestoru maľby práve Pablo Picasso, a ktorú takpovediac ukončil svojím konečným odchodom. Vďaka nemu sa umenie vracia k nám, otvára pred nami oči a jeho nekonzistentná povaha vo svojej rozpačitosti prízvukuje, že nemôže jestvovať bez známej jednoty v rozmanitosti, o ktorej on sám toľko vedel, len podmienky a okolnosti ľudskej existencie sa menili – a menia. S trochou nadsádzky povedané, ani dnes nemôžeme maľovať lepšie ako predchodcovia (starí majstri), môžeme maľovať len inak.
Pripomenuli nám to v ostatných rokoch výstavy Picassovej tvorby – súborné, parciálne alebo tematické, či už máme na mysli New York, Benátky, Paríž, Tokio, Londýn, Madrid, Barcelonu, Amsterdam, Brusel – medzi poslednými Viedeň, kde sa Picasso predstavil kolekciou viac než dvesto obrazov, grafických listov, kresieb a plastík v Museu Albertina. Na ne nadviazala, dá sa povedať, u nás doposiaľ predposledná Picassova výstava usporiadaná v Galérii mesta Bratislavy roku 2011 pod názvom „Láska a smrť. Suite Vollard“. Predstavila stovku Picassových grafických listov, ktoré vznikli medzi rokmi 1930 – 1937. Vytvoril ich v čase, keď sa končil jeho vzťah s ruskou baletkou Oľgou Chochlovovou, ktorú priviedol do Paríža známy impresário Sergej Ďagilev. Picasso sa vzápätí zoznámil s Marie-Thérèse Walterovou, s ktorou sa presťahoval do Rue La Boétie 44, kde tento cyklus vznikol. Predchádzali mu ilustrácie pre Chef-d´-oeuvre inconu, pričom samotné lepty vznikli v priebehu spomínaných rokov a boli sústredené do kolekcie známej ako Vollardova suita. Picasso ho venoval svojmu priateľovi, zberateľovi, obchodníkovi s obrazmi Ambroise Vollardovi. Sú to rytiny vytvorené klasickou technikou čiarového leptu a mäkkého krytu, v ktorých sa snažil vyjadriť premeny ľudského života v predsmrtnej agónii. Niektorí z jeho biografistov tento cyklus považujú dodnes za najväčší triumf umelcovho grafického diela (napríklad britský kritik a historik umenia Roland Penrose). Na výstave v bratislavskej mestskej galérii bol spomínaný cyklus prezentovaný v celom rozsahu, doplnený o jednu samostatnú štúdiu k umelcovmu svetoznámemu obrazu Guernica. Jeho jadro tvorí dvojica protagonistov: sochár a Minotaurus, symbolicky stelesňujúci zlo sveta. Cyklus prezrádza aj Picassov vášnivý vzťah k maskám a premenám ľudskej povahy, odráža mnohotvárnosť jeho tvorby, odpor voči lipnutiu na jednom štýle a pripomína, že grafickú tvorbu vnímal ako autobiografické písanie, ktorého obsahom je umelec, jeho myseľ a túžby, vzťah objektívneho a subjektívneho, pričom Picasso si tu sám bez okolkov nasadzuje masku sochára pôžitkára, alebo Minotaura násilníka, ktorého erotická vášeň, presnejšie jej modifikovaná podoba vstúpila do maliarovho života s príchodom novej družky, spomínanej Marie-Thérèse Walterovej (všetky publikoval literát a umelecký kritik Christian Zervos v špeciálnom čísle časopisu Cahiers d´Art t.r.). Picasso pritom zužitkoval svoje predchádzajúce objavy kubizmu, lineárnu čistotu neoklasického obdobia a ľubovoľné deformácie.
Na to všetko nadviazal svojimi grafickými cyklami sústredenými na doteraz poslednej výstave Picassových diel u nás v Galérii mesta Bratislavy pod názvom Que Viva Picasso – 7. grafických listov zo zbierky Thomasa Emmerlinga (marec – jún 2019). Maliar v nich objavil tajomný svet mytológie, masiek, skutočnej reality, vegetabilnej poetiky, prozaického a skrytého života, sna a skutočnosti, odhaľujúc osudy opusteného človeka – muža a jeho rovnako tajomného protipólu – ženy. Návrat k realistickým východiskám a ich transformáciu do podoby znásilňovaného a znásilneného nositeľa života – človeka. Hovoria o Picassovi, ktorý sa snaží nájsť východisko z procesu vlastného biologického plynutia života. Pripomínajú lascívnosť i obscénnu vypočítavosť s neskrývaným erotickým podtextom sochára vzrušujúco načrtávajúceho (modelujúceho i vysekávajúceho) stále znova vzrušujúce nahé telo vyzlečenej ženy. Výstava Picassových 7 grafických listov z obdobia po roku 1945 sa zaradila k zaujímavým príspevkom do poznania dejín moderného svetového výtvarného umenia. Umožnila načrieť do podstaty tvorby jednoho z velikánov svetovej výtvarnej moderny. Napomohla svojim návštevníkom a tým, ktorí doposiaľ nenašli svoj vzťah k modernému výtvarnému umeniu, objaviť vnútorný svet imaginácie, ktorý umenie prostredníctvom svojich tvorcov nosí so sebou, a ktorý – keď ho odhalíme – len ťažko vieme opustiť. Dokáže nás pripútať silou, ktorú absorbuje každý z nás, len o tom veľakrát nevie. Potvrdila, že: Picasso – rovná sa sila, imaginacia a variabilita!!!
Picasso sa stal zakladateľom a vedúcou osobnosťou hnutia kubizmu (spolu s Georgesom Braqueom), ktoré sa zrodilo v Paríži a odtiaľ sa rozšírilo do celej Európy. Význam tohto hnutia bol a ostal nadčasový. Neskôr sa spriatelil so surrealistami, po rokoch však opustil surrealistickú skupinu a vytvoril veľkú časť maliarskych a grafických diel, ktoré po jeho smrti získali viaceré renomované galérie výtvarného umenia na svete. Ide aj o grafické listy, ilustrácie a kresby, ktoré vytvoril v priebehu 40. – 60. rokov 20. storočia. Z nich vybraná kolekcia bola rozdelená do niekoľkých častí, konkrétne 7 „segmentov“, v rámci ktorých sa maliar prihovára ako kresliar a grafik. Vytvára v nich (alebo naznačuje) divoko, fantasticky a fascinujúco, nový tajomný svet „zázračností“. Patrí sem titulný list a 8 grafických listov, ktorými ilustroval roku 1950 básnickú zbierku jedného zo zakladateľov hnutia dada Tristana Tzaru (1896 – 1963) v technike akvatinty a suchej ihly. Ďalej čierno-biele litografie zobrazujúce drobné živočíchy (osa, pavúk, včela, komár) pre encyklopédiu Georgesa Louisa Leclerca Buffona Histoire Natural (Paríž, 1950). Potom sú to litografické kresby bez názvu vytvorené roku 1948 pre surrealistické básne francúzskeho básnika esejistu Jeana Tardieua (1903 – 1995), ktorý patrí k najvýznamnejším priekopníkom a spoluzakladateľom kultúrneho vysielania francúzskeho rozhlasu (v knižnej podobe vyšli roku 1958). Ak by sme sa mali odvolať na explikácie umiestnené na výstave, v dielach z neskoršieho obdobia sa Picasso čoraz viac venoval starým majstrom, zvlášť španielskym, predovšetkým Diegovi Velázquezovi (1599 – 1660) a interpretácii jeho svetoznámeho opusu Las Meninas. Pozostáva z 58 variácií tohto obrazu, ktorých ústredným bodom je vzťah umelca a jeho modelu. Nakoniec, táto téma sprevádzala Picassa počas celého života. Cyklus pripomína umelcove parížske začiatky premietnuté do tzv. modrého obdobia, ale aj kubizmus odrážajúci sa v geometrickej osnove viacerých kompozícií tohto cyklu, vytvorených procesom heliogravúry z knihy Las meninas et la vie, ktorej autorom je Jaime Sabartés, Picassov priateľ z detstva, životopisec a tajomník (Paríž, Cercle de art Paris, 1958). Objavuje sa v nich aj motív holuba – další z Picassových kultových motívov, ktorému sa venoval už od študentských rokov.
Je známe, že počas 2. svetovej vojny Picasso žil v Paríži a neodišiel z nacistami okupovaného mesta – neušiel. Našiel odvahu neustupovať násiliu a v auguste 1944 vstúpil do Komunistickej strany Francúzska: „Kým sa budem môcť vrátiť domov do Španielska, svoju náruč mi otvára francúzska komunistická strana,“ vysvetlil svoje rozhodnutie, pričom holubica sa pre neho stala symbolom mieru. Keď spisovateľ a dlhoročný člen komunistickej strany Louis Aragon uvidel v jeho ateliéri kresby a litografie s námetom holubice, navrhol, že by sa mohli použiť ako motív na plagát pre mierový kongres v Paríži roku 1949. Tak sa aj stalo. Picassova holubica sa stala symbolom mieru a bola použitá ako základný motív aj na plagáty pre ďaľší Svetový kongres mieru vo Varšave, v Moskve roku 1962 a i., na čo sa dnes, možno náhodou, možno nie, zabúda. Presnejšie, nespomína sa tento fakt, ani sa o ňom nehovorí, akoby neexistoval. Hoci sám Picasso si svojou účasťou na Svetovom kongrese mieru v Shefielde (Veľká Británia) roku 1950 „vyrobil nemalé problémy“. Vzhľadom na rozpútanú vojnu v Kórei, zaujala britská vláda k nemu stanovisko, podľa ktorého bol kongres nebezpečnou formou propagandy a musel byť pod kontrolou. Preto ani nevydala vstupné víza mnohým zahraničným delegátom, napr. prof. Fredericovi Joliot-Curie. Zmienil sa o tom v londýnskom parlamente ako o nezdvorilom nariadení aj taký silný antikomunista, ako bol Winston Churchill. Picasso mal v tom čase výstavu v Arts Council v Londýne, preto ho do krajiny pustili. Prišiel vlakom. Sám. Na Victoria Station v Londýne ho však čakal iba jeden človek – Roland Penrose, kritik a umelcov monografista, napriek tomu, že v Paríži na stanici Saint Lazare sa s ním pri odchode do Londýna lúčili davy ľudí. Prišiel sám, lebo všetkých jeho priateľov poslali z Doveru späť na kontinent ako nebezpečných revolucionárov. Pýtal sa: „Čo som vlastne spravil, že ma sem pustili?“ Tlač sa vysmievala každému, kto sa tohto podujatia zúčastnil, ako oklamaným pešiakom komunistickej propagandy. Picasso vystúpil na kongrese s krátkym prejavom, kde povedal: „Som zástancom života proti smrti, som zástancom mieru proti vojne. To je všetko.“ Na druhý deň však rozmrzený stanoviskom britskej vlády odmietol pozvanie k návšteve svojej výstavy v Londýne, kde ho očakávali stovky návštevníkov. To mu takisto neodpustila britská tlač. Jedny noviny komentovali prítomnosť britského ministra na večierku konanom na počesť Picassa nasledovne: je zvláštne, že britský minister sa chce pokloniť Picassovi… a dodal – „teraz je už celkom jasné, že zámožný Picasso podporuje komunistov z peňazí, ktoré dostáva za svoje diela“. Suma summarum, Picasso sa nenechal odradiť a zúčastnil sa aj na nasledujúcom mierovom kongrese v Ríme. O to viac možno oceniť snahu Galérie mesta Bratislavy, ktorá našla odvahu vystaviť Picassov plagát k Svetovému kongresu mieru v Moskve roku 1962 s ústredným motívom holubice na modrobielom pozadí a žltým slnkom nádeje nad jej hlavou.
Vzťah medzi Pablom Picassom a francúzskym spisovateľom, režisérom a kresliarom Jeanom Cocteauom (1889 – 1963) bol rozporuplný už od čias kubizmu, proti ktorému Cocteau otvorene vystupoval a brojil. Picasso preto Cocteaua „veľmi nemusel“, zato Cocteau neskôr Picassa „áno.“ Najmä, keď sa stal slávnym. Preto ho Picasso nazval „ iskierkou na svojom chvoste“. To mu však nebránilo, aby ilustroval básnikove texty, ktoré Cocteau napísal o maliarovi, a ktoré spolu s ilustráciami vyšli pri príležitosti Picassových 80. narodením v podobe samostatnej publikácie (Paríž, Pierre Bertrand, 1961). Zo slávnych osobností priniesla výstava ešte podobizeň francúzskeho spisovateľa Honoré de Balzaca (1799 – 1850), ktorú Picasso vytvoril v rámci cyklu litografií pre vydavateľa Andrého Saureta a ktoré opatril samostatnými textami maliarov priateľ a spisovateľ Michel Lerris. Vystavený portrét tvoril súčasť Balzacovej knihy Otec Goriot, ktorú vydal André Sauret v Monte Carlo roku 1952. No a nebol by to Picasso, keby sa v súvislosti s ním a jeho tvorbou nespomenula corrida – býčie zápasy. Picasso bol posadnutý symbolickým a skutočným zápasom človeka a Minotaura v býčej podobe a venoval mu množstvo obrazov, kresieb a grafických listov. V tomto prípade išlo o súbor ilustrácií – litografií, ktoré vznikli v rozpätí rokov 1957 – 1961. Picasso ich vytvoril a zostavil do knihy priateľa, matadora Luisa Miguela Dominguina, ktorá vyšla v Paríži roku 1961, a kde „rozpráva“ príbeh o toreadorovi, ktorý podľahne býkovi, jeho milovaná sa preto rozhodne nasledovať ho, prezlečie sa za toreadora a postaví sa proti rozzúrenému zvieraťu..
Vo všetkých vystavených dielach sa prejavuje Picassov osobitý rukopis s dôrazom na psychologické vyostrenie vnútorného konfliktu v pozícii zobrazeného motívu. Návrat k realistickým východiskám a ich pretransformovanie do podoby „znásilňovaného a znásilneného“ expresionistického charakteru jednotlivých prvkov, grafických listov, kresieb a ilustrácií s nerealistickými podobami zobrazených predmetov, postáv, vegetabilných prvkov vydávajúcich akoby nervózne výkriky, upozorňujúce nás a burcujúce k ľudskej aktivite, aktivite človeka za jeho ľudskú dôstojnosť – to všetko hovorí o Picassovi ako o umelcovi, ktorý hľadá východiská z konfliktov sveta 20. storočia, a to v konfliktnej povahe vlastnej tvorby. Bolo by chybou myslieť si, že Picasso týmto postojom k svetu a sebe samému sa snažil „dobehnúť a naskočiť na odchádzajúci vlak“. Vlak rútiacich sa zdanlivo nekontrolovateľných a neovládnuteľných udalostí, ktoré vyústili a vyúsťujú do stále nepredvídateľných okolností aj v súčasnom našom 21. storočí. Picasso nemusel dobiehať žiadne vlaky. A už vonkoncom nie tie, ktoré ťahali záprahy spotených „maliarskych trpaslíkov“ pred ním, aj potom. Bol to on, kto dal impulz a pohyb umeniu 20. storočia. Uviedol tak veci výtvarnej moderny „na správnu mieru“ (či sa to niekomu páči alebo nie). Po ňom išlo len o to zistiť, akým smerom sa tento vývoj uberá. A koho môže dráždiť, že sa na ňom chcel podieľať spolu s tým, že sa snažil spolurčovať tvár tohto vývoja spôsobom, ako to vedel robiť iba on? Na tom predsa nie je nič nepochopiteľné. Ani nepresvedčivé. Skôr naopak. Nepochopiteľné a prekvapujúce je to, že to vôbec dokázal. A výstava Picassovej tvorby v bratislavskej mestskej galérii, to potvrdila. Opäť. Bezprecedentne. Naplno.
