V druhej časti diskusie na Klube Nového slova rozpráva profesor Oskar Krejčí o súčasnom Rusku a jeho pozícii v meniacom sa svete.
Prvú časť záznamu nájdete tu:
Ako sa dá porozumieť Rusku, ktoré je také odlišné, rozpoltené na hranici civilizácií?
Oskar Krejčí: Jeho najväčší problém nie je to, že je „iné“. Iní sú Slováci ako Česi, Francúzi ako Nemci, Španieli ako Švédi. Jeho najväčší problém je, že je veľké. Nikam sa akoby nevojde. Keby vstúpilo do NATO, bolo by tam najsilnejšie. To isté s EÚ. Rusko svojou rozlohou narušuje normálne geopolitické charakteristiky. Základná téza však platí: Rusko v súčasnosti zbiera sily a zo všetkého najviac potrebuje mier.
Môže Rusko zachrániť Európu?
Oskar Krejčí: Ekonomické celky, ktoré majú 200 miliónov obyvateľov, nemôžu byť zachránené zvonku. Musia nájsť vnútornú silu. My nie sme Rusko, sme Európa, sme ten Západ, ktorý sa momentálne prepadá. Kľúčovým faktorom tohto prepadu sú nekvalitné politické elity. Strata strategického myslenia je empiricky dokázateľná. Všetky vojny, ktoré vedie Európa spolu s USA v postsovietskom období – Afganistan, Irak, Juhoslávia, Líbya – sa končia pre víťaza nešťastne. Vyhrali sme vojnu a nevieme vybudovať mier. To preto, že chýba schopnosť analýzy. Vytratila sa čiastočne rozkladom školstva: nemáme epmirické znalosti, akurát píšeme eseje. Potom spáchate napríklad Stratégiu 2020, ktorá síce je fantastickou esejou, ale do pol roka sa zrúti euro, čo nikto nepredvídal.
Problém je, že liberálne volebné obdobie je v podstate trojročné. Zvolia vás síce na štyri roky, no ak nemáte výsledky za tri, nedostanete šancu byť znovu zvolení. Ako potom chcete súťažiť s konfuciánmi, ktorí majú 20-ročné strategické obdobie? Keď príde k moci v Rusku niekto, kto má stratégiu, zaplať Marx alebo pánboh za to, že má čas aspoň na jej strednodobú realizáciu.
Druhá vec je, že keď už niekto idey má a konečne príde k moci, nemá nástroje na ich uskutočnenie. Rozobrali mu ich nadnárodné monopoly. Výsledkom je, že v tejto chvíli Európe skoro niet pomoci. Všetky veci, ktoré máme radi, idú v tejto chvíli proti nám. Vrátane demokracie.
Môžeme sa tváriť, že je Rusko nedemokratické, no v tejto chvíli nie je toľko slobody slova ako tam ani u nás v Česku. Nemáme takú literatúru, ako je v Rusku, ani u nás nevychádza toľko prekladov, nemáme takú pluralita televíznych kanálov. Na demokracii nie sú najcennejšie voľby, ale tolerantná diskusia. Je taká v Česku? Škoda hovoriť.
Nemyslíte si, že multietnický charakter Ruska, respektíve jeho národnostné a kmeňové rozpory, vnútorne rozkladajú jeho silu?
Oskar Krejčí: Táto téza je známa. Čítal som práce, ktoré porovnávali Vlasteneckú vojnu a Veľkú vlasteneckú vojnu. Boli autori, ktorí konštatovali, že za Napoleona sa Rusi nevzdávali, zato pri postupe hitlerovských vojsk státisíce Červenoarmejcov odhodili zbrane. Rozdiel bol v tom, že proti Napoleonovi bojovali Rusi, zatiaľ čo za Hitlera sa vzdávali neruské národy. Zúženie ZSSR na Rusko v tomto smere možno vnímať ako posilnenie, podľa mňa to však nie je úplne pravda. To, čo my vnímame ako slabinu – etnickú a náboženskú pestrosť Ruskej federácie, môžeme vnímať aj ako silu. Sú to totiž mosty do iných kultúr – do islamského sveta, do katolíckeho sveta, a tak ďalej. Ale len za predpokladu, že sa Rusku bude sociálno-ekonomicky dariť. Predpoklady však na to má – je jedným z inovačných ohnísk sveta a má surovinovú základňu.
K zvláštnostiam Ruska patrí to, že bolo vždy etnicky tolerantné. Cár Peter Veľký otvoril Rusko na Západ aj preto, že vyrastal v nemeckej štvrti Moskvy. Keď proti Poliakom okupujúcim Moskvu nastúpili dobrovoľníci z Novgorodu, najdlhšie sa udržali v Kremli a v čínskej štvrti. Remeselníci zo Západu boli pozývaní do Moskvy už za Ivana III. Keď Rusko pripojilo Gruzínsko, polovica jeho elity sa automaticky vstrebala do ruskej vládnucej vrstvy.
Rusko sa v tomto líši od iných európskych mocností a podobá sa na USA: etnické rozdiely nie sú dôležité, pokiaľ sa štátu darí ekonomicky, v opačnom prípade nastáva napätie. Na rozdiel od USA sa však veľké mozgy Ruska sa rodili doma. Keď Američania potrebovali naštartovať raketový program, museli si priviezť Wernhera von Brauna, Stalinovi stačilo vytiahnuť z väzenia Sergeja Koroleva.
Aký je vzťah Ruska k Ukrajine a akú úlohu v tom hrá prípad Tymošenková?
Oskar Krejčí: Z toho, čo čítam, cítim v Rusoch sklamanie z vývoja na Ukrajine. Keď sa diskutuje o rozšírení colnej únie, hovorí sa o stredoázijských republikách Uzbekistan, Kirgizsko a Tadžikistan, o Ukrajine sa prestalo uvažovať. Ani v Euráziskej únii, ktorá je základný geopolitický projekt prezidenta Putina, sa s Ukrajinou v tejto fáze neráta. Má totiž dve tváre a zrejmý dlhodobý vnútorný rozpor.
Hranice Ukrajiny sú nehistorické, administratívne, vytvorené v dobe ZSSR. Východná a západná časť majú iné etnické, a z nich odvodené aj politické charakteristiky. Pravobrežná Ukrajina je ovplyvnená Litovcami a Poliakmi, ku ktorým kultúrne inklinuje.
Ukrajina si musí si zvyknúť na to, že jej problém nespočíva v tom, či sa prikloní na Východ alebo na Západ. Práve naopak, poloha medzi nimi je jej výhoda. To si však zatiaľ neuvedomuje.
Čo sa týka Tymošenkovej, bolí ma správanie Európskej únie. Politizácia nejde totiž z Kyjeva, ale z Bruselu. Nemali brať pod ochranu politikov iba preto, že majú nejakú ideologické predstavy. Inými slovami, ak sa Julia Tymošenková vníma ako prozápadná politička, nemôžeme ju len preto chrániť a proces spolitizovať. Má všetky práva ako každý iný občan, môže sa odvolať až do Štrasburgu, ale nechce. Osobne chápem, že je to zdĺhavé, a ak je nevinná, neprajem také niečo nikomu. Ale politizovať jej súd tým, že Európsky parlament alebo Komisia bude prijímať rozhodnutia plné predsudkov, je ten najhorší paternalistický postkoloniálny prístup, ktorý Brusel praktikuje.
Rusi nemajú individualistické liberálne myslenie, ktorým sa hrdí Európa, no na rozdiel od nej sa v celých svojich dynamických a krvavých dejinách dokázali zaobísť bez pomoci zvonka. Čím to je, že sa Rusko sa vždy vedelo zo všetkého dostať samo?
Oskar Krejčí: Toto je otázka, na ktorú neviem odpovedať. No spomínal som, ako Rusko padá a zase sa spamätáva v akýchsi vlnách. Dôvodom tohto javu je podľa mňa degenerácia elity. Napríklad taký cár Mikuláš, ktorý priviedol Rusko k porážke v Krymskej vojne, mal kancelára Rakúšana, ktorý nehovoril a nepísal po Rusky, ale nebránilo mu to 32 rokov robiť ruskú zahraničnú politiku. Keď však elita zdegeneruje, vzopne sa v Rusoch vždy nejaká zvláštna vnútorná sila – nenapadá mi pre ňu priliehavejší názov ako gumilevovská „biochemická energia“. Neviem povedať, kde sa v nich berie.
Ste si istý, že Rusko má najväčší ekonomický potenciál v Európe? Tamojší priemysel je od prevratu v rozklade a stav technickej inteligencie je v Rusku rovnaká katastrofa ako u nás: niet ľudí takmer ani na to, aby obslúžili zahraničné fabriky. Keď sa v Rusku niečo zásadne nezmení, dôjde tam znova ku spoločenskému kolapsu.
Oskar Krejčí: Ak bude Rusku v ďalších rokoch dopriaty lineárny vývoj, znamená to, že sa mu bude dariť a Európa bude stagnovať. Vývoj však môže byť narušený diskontinuitou. Hrozbami sú hlboká ekonomická kríza, veľká vojna a veľké technologické inovácie. Prognóza dvadsaťročnej periódy rozvoja však zodpovedá intelektuálno-technickému potenciálu a surovinovej základni. Rusko na to má, je tam k dispozícii neuveriteľné množstvo peňazí.
V otázke školstva s vami súhlasím. Putinovou najväčšou chybou bolo prijatie bolonského akademického systému. (Vysokoškolský systém, ktorý máme aj u nás, pozn. red.) Ten je samovraždou každého školstva.
Ruský technologický park je síce zaostalý, no vidím predpoklady jeho dramatickej modernizácie. Európa nebude mať čochvíľa iné odbytište a Rusko má finančnú rezervu 500 miliárd a bude mať ešte viac. Pýtal som sa však ruského známeho, načo tie peniaze skladujú a nepoužijú ich na modernizáciu ako Čína, a on odvetil, že Číňania majú neporovnateľnú výhodu – za korupciu je trest smrti.
Keby som mal teda definovať najväčšie problémy putinovského Ruska, je to korupcia a uzavretosť politickej elity. Čosi sa, pravda, zmenilo v Dume a Sergej Ivanov sa stal šéfom prezidentskej kancelárie. Sú ľudia, ktorí hovoria, že premiérom po Medvedevovi sa koncom roka stane Alexej Kudrin. Dúfam, že nie. Omnoho bližší ako Kudrinova predstava je mi ivanovsko-tengovský model modernizácie.
Aká by mala byť optimálna zahraničná politika Česka a Slovenska voči Rusku?
Oskar Krejčí: Problém našich malých štátov je, že sme sa zmenili zo semiperiférie na perifériu. Boli sme v zásade zaostalí, lebo sme nechytili elektronickú inovačnú vlnu, ale mali sme samostatnú ekonomiku, ktorá pokrývala naše základné potreby. Dnes už naša výrobná základňa nedokáže ani to a sme iba dodávatelia skutočným výrobcom. V tomto sa zásadne líšime od Ruska, ktoré ostalo semiperifériou a mení sa na nové centrum. Novým centrom sa stávajú štáty BRIC ako celok, globalizácia dostáva podobu paralelných svetov. Ak niekto hovorí, že svetu vládne americko-židovský finančný kapitál, musím k tomu vždy dodať, že aj keby to bola pravda, neplatí to pre Áziu a pre Čínu – nové ohniská geopolitiky sveta. Stúpa aj hviezda Latinskej Ameriky. Svet sa dramaticky mení a my sme uviazli na jeho okraji. Predstava, že budeme robiť nejakú samostatnú zahraničnú politiku, sa mi preto javí ako problematická.
Pýtal som sa istého bývalého veliteľa v spravodajskej službe, či robia nejaké špeciálne operácie na podporu Slovenskej republiky. Povedal mi, že nie, iba zbierajú informácie pre politickú elitu. V podstate klebety. Do väčších akcií idú len v rámci projektov, ktoré robia bratské krajiny NATO.
No hoci je náš priestor pre zahraničnú politiku malý, musíme sa snažiť hájiť to, čomu sa hovorí český alebo slovenský národný záujem. Mala by to byť politika všetkých azimutov. Nedá sa zabudnúť na to, že sme súčasťou „svätej ríše“ EÚ, z ktorej sami nevyskočíme ani náhodou. V tomto geopolitickom cykle patríme sem, a tak musíme hájiť svoje záujmy v Bruseli. Zároveň však treba mať na pamäti, že či sa nám to páči, alebo nie, hlavné odbytisko je na Východe. Ak chceme byť znova v niečom produktívni a nie iba závislí na nadnárodných monopoloch, ktoré si berú naše miliardy a dania si ich inde, ak vôbec – musíme výrobu smerovať na východ. Na Západe pre nás trhy nebudú.
Demografický vývoj Ruska smeruje k úbytku obyvateľstva od roku 2050. Odkiaľ vykryje tento nedostatok?
Oskar Krejčí: Demografickú krízu prežíva celý Západ. Aby sa zachoval civilizačný cyklus, na ženu musí pripadnúť 2,11 dieťaťa. EÚ vykazuje 1,56. Vymierame. V Rusku bol ten prepad veľmi výrazný až do obdobia posledných dvoch rokov, keď štatistiky po prvýkrát po dlhšej dobe ukázali nárast. Je to jeden z najväčších putinovských úspechov, a to sa táto štatistika ani príliš nefalšuje.
V Rusku je totiž veľmi nízky dožitý vek, čo dáva obrovský priestor zvyšovaniu počtu obyvateľov. Predĺžiť priemerný vek znamená skvalitniť stravu a zdravotníctvo. To je podstatne ľahšie ako zvýšiť pôrodnosť vzhľadom na to, že ženy si zvykli na dvojkariérnu rodinu, a tá sa rozkladá, alebo, ak chcete, liberalizuje.
Rusko má pritom ešte jednu demografickú veličinu, ktorá v štatistikách nefiguruje – veľkú diaspóru v zahraničí. Ak sa krajine bude ekonomicky dariť, nielenže sa k nej primknú stredoázijské štáty, ktoré zaňuchajú peniaze, ale aj diaspóra sa začne správať inak. Z Izraela sa už teraz vracia množstvo ruských Židov a rozbieha sa spätná migráciu a investovanie ruských peňazí zo zahraničia v Rusku. Najväčším investorom v poslednej dobe bol v Rusku, ako sa sluší a patrí – Cyprus…
Má súčasné Rusko nejakú doktrínu, ideológiu či filozofiu?
Oskar Krejčí: Súčasné Rusko je kolážou rozličných ideovo-historických vplyvov. Ak idete v Moskve na Červené námestie, môžete ísť cez moderné obchodné centrum, kde vládne úplná amerikanizácia, alebo inou cestou, a prídete k Leninovi. Putinovci sa pokúšajú o nejakú symbiózu. Stavili pritom na dva faktory – vlastenectvo, ktorému sa začína dariť v dôsledku hlúpej politiky Bruselu a Washingotnu – a návrat k pravosláviu. Čo je vlastne iba iná odnož vlastenectva. Do akej miery to bude fungovať v Rusku, to neviem, v USA to každopádne funguje.
Tretím faktorom je úspech, ktorý vždy integruje. Identifikácia s vlasťou sa zvyšuje, akonáhle sa jej začne ekonomicky dariť a je v niečom lepšia ako ostatní. Takto sa správajú stredné vrstvy, ktoré sú svojím dynamickým správaním určujúce pre liberálne demokratickú politiku.
Som úprimne presvedčený, že Rusko sa usiluje o kooperáciu, nie o konfrontáciu, a svoje vlastenectvo smeruje hlavne dovnútra, lebo na najbližších 20 rokov má dosť starostí samo so sebou. Táto ideologická výbava by mala stačiť a nie je pre nikoho nebezpečná.
Žiadne iné ideologické prvky v Rusku nebadám. Klasickí komunisti sú voči Putinovi veľmi kritickí, čím vytvárajú fantastickú situáciu: Západ si môže vybrať medzi Putinom a komunistami.
Politický profil Ruska sa mení. Ako môžu ovplyvniť osud Ruska tretí sektor, neziskové organizácie, internet a mladá generácia?
Oskar Krejčí: Faktom je, že Putin bude svoje volebné obdobie končiť v čase, keď sa spolitizuje úplne nová generácia ľudí, ktorí si už nebudú pamätať jeľcinovskú „smutu“. (Pozn. red.: slovo označuje obdobie zmätku, občiansku vojnu, boj o trón.) Budú mať voči svojej vláde úplne iné požiadavky.
Putin bude musieť skladať účty z výsledky modernizácie. Niektoré z projektov na východe a juhu krajiny by sa už mali už čoskoro začať zúročovať, hoci sú, samozrejme, plánované na viac ako na 4 roky.
Rusko sa mení, a to rýchlejšie, ako sa menia Slovensko a Česko. Či to bude preň dobré alebo zlé, zistíme o 2 alebo 3 roky, keď sa prejavia projekty okolo Vladivostoku a Soči, ropovody a plynovody ťahané na východ či výstavba tankerov. (Napriek svojim pobrežiam a rope ich Rusi začali stavať až teraz a prvý vyplával do Šanghaja, čo je takmer symbolické.) Ak sa spomínané projekty zúročia v tomto volebnom období, Putin sa bude môcť „upgradovať“ aj na ďalšie obdobie. Vznikla by tak šanca na naplnenie strednodobej stratégie. No, veď uvidíme. Budúcnosť existuje vo variantách.
Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková
Foto: Eva Blažeková, Emil Polák
