V ostatnom čase sa často manifestuje problematika oligarchie. Oligarchia existovala dávno pred tým, ako vôbec vznikla myšlienka sociálneho štátu. Veď definícia oligarchie pochádza od Aristotela. Sociálny štát je pokusom aspoň čiastočne moc oligarchie obmedziť. Jean-Jacques Rousseau poukázal na to, že ak sa zákony nebudú zameriavať na zmierňovanie nerovnosti, časom sa stane, že aj spoločnosť, ktorá sa začala úplnou rovnosťou, napokon vyústi do takej nerovnosti, ktorá fakticky znemožní existenciu občianskej spoločnosti – nevoľníctvo alebo otroctvo už budú len následkom. Občianstvo bez rovnosti aspoň v zákonnej rovine totiž nemôže existovať. T. G. Masaryk si toho bol dobre vedomý, preto sa prvá ČSR snažila o zmierňovanie nerovnosti, dokonca jeden z prvých prijatých zákonov stanovoval maximálnu veľkosť (pozemkového) majetku, ktorý môže vlastniť jedna osoba. Ponovembrové elity túto doslova zakladajúcu ideu ČSR popreli a spustením privatizácie, postupnou demontážou sociálneho štátu, spolu s odbúraním prakticky všetkých limitov vlastníctva vytvorili predpoklady oligarchizácie spoločnosti.
Ilustračné foto: neverbutterfly / wikimedia.org
Súčasné protesty proti oligarchii by preto mali byť adresované voči tým, ktorí svojou politikou oligarchiu vytvorili. To, že protesty sú nasmerované proti následku, nie proti príčinám a iniciátorom tejto politiky, ukazuje, že moc oligarchie je už dostatočne pevná a efektívna. A oligarchia sa nikdy v dejinách nevzdala svojej moci dobrovoľne. Rozhodne nie po protestoch. Podľa profesora politológie, oligarchia nie je sociálna vrstva, ale spôsob vládnutia, takže oligarchia môže vystriedať trebárs demokraciu či diktatúru a pod. Nie som si istý , či vplyv oligarchov sa dá obmedziť alebo zamedziť evolučným procesom tvorby legislatívy na úrovni štátnej exekutívy či riadenia práva (súdna moc).
Ja osobne nie som zástancom povrchného poznávania sociálnej reality, a preto chcem ešte pripomenúť, že základným problémom je fakt, že niekto musí organizovať prácu (výrobu tovarov a služby) tak, aby z toho bol zisk vo forme daní a investícií. Viaceré sektory v štáte môžu existovať len preto, že niekto vyrobí tovary a služby, o ktoré má niekto záujem a zaplatí za ne. Štátna správa, súdy, polícia, armáda, zdravotníctvo školstvo, sociálne služby… priamo neprodukujú žiadne také tovary a služby, ktoré znamenajú kladný prínos pre štátny rozpočet. Preto by som aj oligarchov rozdelil na takých, ktorí sú pre fungovanie štátu prospešní a takých, ktorí štát iba okrádajú. Ľudová revolúcia na odstránenie bohatých ľudí sa už vyskúšala vo viacerých krajinách a často sa skončila katastrofou. Jednoduchí ľudia totiž dokážu pracovať podľa nejakého príkazu, no nedokážu prácu samostatne organizovať tak, aby efektívne zamestnali aj iných ľudí. Majetní a podnikateľsky úspešní ľudia (niekto ich nazýva oligarchovia) majú aj jednu dobrú vlastnosť, že sa vedia starať o svoj majetok tak, aby ho zveľaďovali a zamestnávali pritom všetkých dostupných ľudí.
V demokratickej krajine je možné prijať také zákony, že sa úspešní a majetní ľudia rozdelia so ziskom z podnikania spravodlivo s nemajetnými a neúspešnými ľuďmi (príkladom môže byť Dánsko alebo Fínsko).
Myslím si, že keby sa väčšina oligarchov správala filantropicky a svoj majetok by nadobudli čestným konaním a podnikaním, tak by sa žilo aj bežným ľuďom podstatne lepšie. Musíme sa s tým zmieriť, že existujú veľmi ambiciózni ľudia, ktorí sa chcú výrazne presadiť. Vždy je lepšie, keď je to v podnikateľskej sfére ako vo vojenských ťaženiach. Demokracia a zákonodarstvo je aj o tom, aby sa takíto ambiciózni jednotlivci nevymkli kontrole. Dúfam, že sa mi podarilo úvahu napísať horlivo, úprimne a v kontexte súvislostí.
.jpg){kind=link}