MIROSLAV VÁLEK
Óda na lásku
V tej chvíli medzi nocou a dňom,
keď sa Zem krúti na pivovej fľaši,
keď konečne aj peklo odpočíva,
blcha diablov sa už opila
a diabol bĺch spí v perí čiernych sliepok, až sa práši
z chĺpkov obilia,
keď za očami hlúpych melú mak,
keď je tma vlastne najčernejšia v rozkroku,
v tej chvíli vecí horeznak
hovorí žena ľútostivú vodu,
slabikuje dym:
Čo, kedy, koľko ráz a s kým…
Niečo klope vo vajíčku.
Niečí hlások škemrá: »Vstúp!«
V nejakej hlave kotúľa sa hlava,
nejaký muž tam visí
v slučke slovíčka.
Krysí zub odhlodáva z nebíčka.
Množenie vecí.
Narážanie ľadov.
Nežnosti, čo Zemou otrasú.
Milovanie v husej koži
úžasu.
Noc, vlhká ako po súloži
hviezd.
Láska ako nebo.
A Mesiac ako päsť.
Vzduch, ktorý brúsi drsné hranolčeky.
Zlostná hudba skla.
A tma a tma, až do nahoty kostí,
až takmer biela…
…Boh, skladajúci nový stroj
zo súčiastok tela.
(Celkovo 16 pozretí, 1 dnes)
