Oficiálne analýzy vstupu extrémistov do parlamentu spravidla zahmlievajú systémové príčiny tohto javu. Prienik Kotlebu do oficiálnej politiky najprv na regionálnej a potom na štátnej úrovni nie je len výsledkom jeho šikovnosti a ani sa nedá pripísať zvlášť vysokému sklonu Slovákov podporovať hnedé názory. Je to najmä výsledok toho, že neoľudáci dostali mediálno-politický priestor, ktorý im umožnil verejnú, politickú existenciu a ktorý bol nedosiahnuteľný pre iné v tom čase podobne relevantné subjekty.
Po zvolení Kotlebu za župana sa priestor v médiách pre neho zmenšil, aj v reakcii na kritiku istých médií za jeho zviditeľňovanie. Stále ho však dostával v dostatočnej miere ako župan i politik. Aj pomocou internetu dokázali neoľudáci nadviazať na výrazné mediálne zviditeľnenie z rokov 2009 – 2013, keď to často pôsobilo dojmom, že niektoré hlavné médiá propagujú ich aktivity. Pomohli aj neoľudácke médiá, ktorých vzniku, na rozdiel od ľavicovej tlače, nič nebráni a pomaly sa stávajú okrajovou súčasťou hlavného prúdu. Odkiaľ získali extrémisti financie na existenciu, sa ani nepýtame.
Niekto môže a iný nie
Neoľudáci by politicky neexistovali, ak by dostali podobne nijaký mediálno-politický priestor ako ostatné subjekty s potenciálom osloviť protestné hlasy. Ak by, naopak, aj iné v tom čase podobne relevantné subjekty dostali rovnaký politický priestor, ako mal Kotleba, v ich množstve by zanikol a sotva by niekoho oslovil. Pre Kotlebu sa politický systém otvoril, kým pre iných zostal uzavretý.
Ilustračné foto: Emil Polák
Kotleba relatívne najviac ťaží z tábora antisystémových hlasov, čo ho oddeľuje od Kollára alebo Matoviča, ktorí sa pohybujú v rámci systému a ktorým vďaka ich uličníckej rétorike médiá nesprávne pripisujú akési „protestné“ charakteristiky. Kollára a Matoviča je možné označiť ako „trucové“ hlasy, kým Kotlebu ako „protestný“. Zisk ĽSNS a Kotlebu na úrovni menej ako 5% podpory zo všetkých oprávnených voličov, nie je až taký vysoký, ak vezmeme do úvahy veľký potenciál protestných hlasov v spoločnosti. Nikdy by ich však neoslovil, ak by mu to systém neumožnil tak, ako to neumožňuje iným.
Neextrémistický subjekt s reálne systémovo-kritickým programom by dokázal osloviť podstatne viac ľudí. Pre taký však politický režim otvorený nie je. Politické subjekty naľavo od Smeru v minulosti nedostali nijaký politicko-mediálny priestor a v prípade ich nábehu prekročiť určitú úroveň volebnej podpory boli postavené volebné atrapy, ktoré rozložili ich podporu vo voľbách. Systémovými nástrojmi teda bolo zabránené ich vstupu na oficiálnu politickú scénu. Pre neoľudákov je však systém dlhodobo otvorený.
Jednoznačná vina politického systému
Oficiálne mediálne tance okolo nástupu fašistov do parlamentu sú v tomto kontexte hrubo manipulatívne, ak nie rovno pokrytecké. Ak by neofašisti získavali 20 – 30% podpory, môžeme sa baviť o tom, kde v spoločnosti zlyhala socializácia. Ale spoločnosť, kde existuje menej ako 5%-ný potenciál pre podporu extrémistu, je na dnešné pomery takpovediac úplne v poriadku. V poriadku nie je to, že systém vytvoril podmienky, aby extrémista tento mizivý potenciál politicky plne využil. Hoci na druhej strane režim nemá problém úspešne eliminovať podstatne väčší potenciál neextrémistickej systémovej kritiky. Chyba teda nie je v občanoch. Príčinou nástupu extrémistov do oficiálnej politiky je systém, ktorý im to umožnil, hoci mnohým iným to neumožňuje. Pritom ak by tu bola možná verejná existencia neextrémistickej kritiky systému, táto by odčerpala značný potenciál pre tú extrémistickú. Uzavretosť systému pre ľavicu a otvorenosť pre hnedú pravicu sú tak nielen kontrastujúce, ale aj vzájomne prepojené javy.
Takzvaný „fenomén Kotleba“ je v skutočnosti systémovým fenoménom a vypovedá o tendenciách vývoja politického režimu, nie spoločnosti. Pokiaľ je verejný politický priestor pre akýkoľvek iný kritický hlas prakticky uzavretý a pritom sa vrúcne otvorí pre jedného „protestne“ sa tváriaceho neoľudáka, potom nie je na tom nič zvláštne, ak sa mu podarí získať pár percent na to, aby sa dostal do parlamentu. Skutočným fenoménom je pokrytectvo režimu, pre ktorý je prijateľnejšie dať politický priestor neoľudákom, ako rešpektovať reálnu systémovú kritiku a názorovú pluralitu spoločnosti.
Modro-hnedá „pluralita“ ako bezpečnejší variant pre hegemóniu pravice
Kotlebovci ťažia z antisystémových hlasov, no v skutočnosti nie sú antisystémovou stranou a bolo by nebezpečné obdariť ich týmto puncom, z ktorého môžu ťažiť. Sú len protestnou stranou, ktorá má k antisystémovosti oveľa bližšie ako iné subjekty s „trucovým“ imidžom, ktorých existencia je možná vo verejnom politickom priestore. Proti systému, kapitalizmu, neoľudáci zásadne nevystupujú. Útočia proti niektorým občiansko-právnym konceptom, ktoré súčasná verzia kapitalizmu akceptuje. Zároveň prenášajú frustráciu zo systému na zástupný objekt, čím prispievajú k zníženiu kritiky zameranej na podstatu usporiadania.
Aj snaha o kompromitáciu kritiky oficiálnej politiky bola zjavnou príčinou toho, prečo dostal Kotleba neprimerane veľký politický priestor. Napríklad kritický postoj k NATO je legitímny. Ak ho však vysloví hnedý politik, je ľahšie takýto názor označiť ako extrémistický. To sme videli už v povolebnej diskusii SRo, kde ako atribút Kotlebovho extrémizmu bol uvedený aj tento rozšírený postoj. Tie isté motívy badať za vyjadreniami oficiálnych analytikov, ktorí mu pripisujú antisystémové názory v snahe zdiskreditovať pojem antisystémovosti a je im jedno, že tým zároveň extrémistu posilňujú.
Ak by bol Kotleba naozaj pre systém nebezpečný, ten by sa pre neho nikdy neotvoril. Vstupenku do oficiálnej politiky dostali hnedí aj preto, lebo sú prijateľnejšou deklaratívnou opozíciou pre modrých pravičiarov ako ľavica. Ideologicky neanticipujú režim, kompromitujú akúkoľvek kritiku, ktorú im médiá vložia do úst a nakoniec, vďaka svojmu extrémizmu nezískajú veľmi veľkú podporu v spoločnosti. Je to na prvý pohľad lepší variant ako reálna kritika systému, s ktorou by mohla prísť ľavica a ktorá by oslovila väčšie skupiny.
Ľavica mimo hru
Smer sa ocitol v kurióznej situácií. Ak sa bude názorovo vymedzovať voči pravici kriticky, bude na jednej lodi s Kotlebom a jeho názory budú kompromitované. Ak sa posunie smerom k neoliberalistickej pravici, prenechá zas kritickú agendu extrémistom. Tí ju na jednej strane zdiskreditujú a znížia ochotu občanov verejne sa k nej prihlásiť, čiže kritická agenda sa tým oslabuje. Na druhej strane získavajú časť podpory, ktorú by s jej pomocou mohol nazbierať neextrémistický subjekt. Smer nie je nijaká „autentická“ ľavica, poskytuje len sociálnejšiu verziu neoliberalizmu. V politickom systéme založenom na modro-hnedej farebnej kombinácií však priestor pre ľavicu nie je. Dokonca ani pre tú modravú.
Posun k tolerancií hnedej pravice súčasne s potláčaním ľavice v podmienkach neoliberalizmu je dlhodobý. Dá sa pozorovať i v našej ideologickej legislatívne a oficiálnej akademickej vede. [1] Tá stavia ideológiu a systém fašizmu na jednu normatívnu úroveň so spoločensky relatívne akceptovaným socializmom. Oficiálna veda reprezentovaná „modlami“ našej historiografie a politológie zašla ešte ďalej, socializmus („komunizmus“) sa interpretuje ako totalitnejší v porovnaní s fašizmom. Tieto názory zodpovedajú ortodoxnej ideologickej línií, ktorá sa používala nejaký čas na Západe počas vyhrotenej studenej vojny. I napriek oprávnenosti kritiky režimu v časoch socializmu, jeho zrovnanie s fašistickým systémom je neprimerané. No na Slovensku je zákonnou normou.
Potom sa nemožno čudovať, že časť mladých ľudí podporí neoľudákov v situácii, keď jediný protestne sa tváriaci hlas, ktorý môže verejne zaznieť, je hlasom extrémistov. Je zbytočné za to kritizovať prácu učiteľov. Tí prednášajú to, čo je v osnovách, čo predpisuje zákon a oficiálna veda. Z toho, čo je oficiálne stanovené, vyplýva, že fašistický režim a 80. roky, boli vlastne svojou povahou analogické režimy, ba socializmus bol ešte horší. Uzavretosť režimu pre ľavicu naľavo od Smeru a, naopak, tolerancia pre hnedú pravicu, je v súlade s aktuálnou oficiálnou ideologickou líniou a z tohto pohľadu bolo len otázkou času, kedy sa tá línia prenesie aj do praxe politického režimu.
Nedôveryhodný „boj proti fašizmu“
Kotleba by sa nikdy nedostal do parlamentu, ak by bol pre neho politický režim podobne uzavretý ako pre ľavicu. Teda ak by nedostal politický priestor a prípadná podpora subjektu bola rozložená. V tomto kontexte je úsmevnou metóda, ktorou sa Pravda, SME, „N“ a iné oficiálne médiá vrátane rôznych iniciatív postavili na „odpor proti fašizmu“. Za najvhodnejšiu formu takéhoto „odporu“ považujú pokračovanie a zintenzívnenie tých aktivít, ktorými dostali hnedú pravicu do oficiálnej politiky.
Zverejňujú Kotlebu v médiách, urobili z neho hlavnú tému, organizujú absurdné a porazenecky pôsobiace protesty proti tomu, že ho niektorí ľudia volili, tieto protesty sú znova medializované a tak stále dokola. Reálne by mohli kritizovať vzniknutý stav i bez toho, aby vytvorili z neoľudákov mediálnu tému a tým im robili propagandu len vtedy, ak by problém riešili nie ako problém nejakého Mariána, ale ako problém systému. Pokiaľ by nástup pravicového extrémizmu pomenovali ako výsledok toho, že došlo k otvoreniu systému pre tento politický smer. Potom by sa nehovorilo o Mariánovi, ale o tom, prečo je systém uzavretý pre niektorých a otvorený pre iných. Lenže práve tomuto sa snažia zabrániť.
Legitímne a demokratické voľby?
Nedajbože, dotknúť sa legitimity systému a volieb. Lenže práve tento problém je v hre, keď je reč o hnedo-modrom režime ako výsledku vraj legitímnych volieb. Ako možno považovať za legitímny systém (vrátane jeho volebného rituálu), pokiaľ je tento systém otvorený pre hnedú a modrú pravicu, vrátane neoliberalizmus akceptujúceho Smeru, no na druhej strane uzavretý pre všetko naľavo od Smeru?
Ak by sme aj považovali KSS a Vzdor, pre ktoré je systém fakticky uzavretý, za relevantné subjekty, medzi nimi a Smerom je stále veľký ideologický priestor nevyplnený akoukoľvek, nieto relevantnou stranou. Systém neumožnil existenciu takejto strany. Neexistujú nijaké systémové predpoklady na jej existenciu – ľavicové médiá nie sú, oficiálne médiá sú vyložene antiľavicové, nehovoriac o prostriedkoch nevyhnutných na existenciu organizovanej občianskej ľavice, čo sú znova, médiá, ale aj financie. Pokusy o politickú organizáciu tohto priestoru režim v minulosti rozložil už spomínanými systémovými nástrojmi.
Práve do tohto priestoru, pre ktorý je politický režim úplne uzavretý, by sa identifikovala veľká časť obyvateľstva. To ale znamená, že režim je uzavretý pre veľké skupiny názorov v spoločnosti. Práve tieto názory tak tvoria skupinu antisystémových hlasov, z ktorých malá časť podporila Kotlebu, lebo nijaký iný voliteľný protestne znejúci hlas vo verejnom priestore neznel.
Ak by bol systém otvorený aj pre iné protestné hlasy ako protestne sa tváriacich extrémistov, ĽSNS by sa do parlamentu zrejme nedostala a, naopak, dostali by sa tam mnohí iní. Potom ale kritika nástupu hnedej pravice do oficiálnej politiky nie je možná bez kritiky režimu, ktorý to iným neumožnil. Nie je možné oddeliť otvorenosť systému pre neoľudákov od problému uzavretosti tohto systému pre tých ostatných, s výnimkou modrej pravice (a Smeru). Voľby, ktoré neumožnili volebný výber veľkým názorovým skupinám naľavo, zato však poskytli priestor na mobilizáciu hnedej pravici, nie sme povinní považovať za legitímne.
Možnosti riešenia problému
Tie isté systémové nástroje, ktoré bránia vstupu ľavice do oficiálnej politiky, by mohli byť aplikované na hnedú pravicu. Čiže bol by im upretý politický priestor a ich podpora rozložená. Zatiaľ však proti neoľudákom neboli tieto nástroje použité. Mimosystémovým nástrojom je kontra-oficiálna politická kultúra, čiže disent. Pokiaľ by sa ľudia s antisystémovým postojom mohli realizovať aj mimo volebného rituálu, v rámci iných protestných aktivít, časť z Kotlebových voličov by od neho prešla k neextrémistickým, no viac antisystémovým politickým prejavom. Napríklad k odmietaniu volebnej účasti a aktívnej delegitimizácii režimu, čo je plne legitímny občiansky postoj.
Po sprístupnení verejného priestoru pre ĽSNS je problematickejšie uzavrieť ho pre ňu znova, lebo ako parlamentná strana má veľa možností zviditeľniť sa. Dôležité je, aby sa neetablovala ako extrémna, ale bežná súčasť oficiálnej politiky. Optimálne by bolo skrátiť funkčné obdobie parlamentu predčasnými voľbami. Pôsobenie fašistov by bolo len krátkou epizódou chaosu, za ktorý však musia zobrať zodpovednosť určité systémové štruktúry, teda mal by byť pomenovaný tento jav ako problém systému: „Áno, bola to chyba systému, ktorý bol pre mnohých uzavretý, no pre tých hnedých nie, prepáčte.“ Toto však nenastane. A je diskutabilné, či to hegemón tohto režimu, neoliberalistická pravica, vôbec chce. Ak niekto cielene vpustil do oficiálnej politiky hnedú pravicu, mal na to svoje dôvody.
Smiešne sú i plány na „resocializáciu“ Kotlebových voličov cez oficiálne nástroje. Pokiaľ extrémista ťaží z množstva antisystémových postojov, títo ľudia budú sotva počúvať oficiálne zdroje. Rozložiť už existujúcu podporu pre extrémistov by bolo možné jedine neextrémistickými hlasmi z antisystémového tábora. Problém je, že Kotleba dostal priestor aj preto, lebo určité štruktúry tohto režimu mali záujem na umlčaní ako i kompromitácii systémovej kritiky.
A čo ponížená ľavica?
Situácia je jasným odkazom pre už v organizovanej podobe takmer neexistujúcu ľavicu naľavo od Smeru: „Systém je pre vás uzavretý a radšej do neho prijmeme fašistov ako vás – strápňujte sa komparzom v hre na demokraciu a pobozkajte nohy Kotlebovi, ktorý je pri vás obrom.“ Otázka je, či ľavica tento ponižujúci odkaz už konečne pochopí, alebo zotrvá v dementnej politickej pozícií „musíme postaviť dobrú kandidátku a zjednotiť sa“. Nikto nie je zvedavý na ich kandidátku ani zjednotenie a nikto sa o tom ani nedozvie. Ak aj áno, nie je problém postaviť ďalšie tri atrapy a dostať ich tam, kde boli pred veľkým historickým zjednotením kandidátky. Ale to už je minulosť.
Časť ľavičiarov zotrvá v dementnej pozícií. Časť sa bude venovať obvyklému pozérstvu, čiže predvádzaniu svojej individuálnej avantgardnosti a exotickosti. Časť sa pokúsi transformovať zvyšky politických trpaslíkov vytesnených za okraj politiky na štruktúry, schopné realizovať politické aktivity adekvátne podmienkam systému, ktorý pre nich nie je prístupný. Čiže pôsobiť na systém zvonka: zvoliť antisystémové formy politickej aktivity zamerané na formovanie ideologickej situácie, delegitimizovať kľúčové štruktúry, autority a inštitúcie režimu, artikulovať fakt jeho uzavretosti a neskôr nastoliť otázku reformy či zmeny.
Či to niekto dokáže, bude kľúčová otázka ďalšieho vývoja, ak sa systém nevysporiada s hnedou pravicou svojimi vlastnými mechanizmami. Vlastnými mechanizmami sa s tým asi nevysporiada, pretože zjavne nechce.
S čím nerátali
Otvorením inak uzavretého systému pre hnedú pravicu sa politická situácia na Slovensku celkovo radikalizuje. Takýto stav je pre viacerých deštruktívny. Je neprijateľný pre ľavicu naľavo od Smeru a systémovú kritiku, pretože ju kompromituje. Z podobných príčin poškodzuje Smer, hoci od tejto strany asi nemožno očakávať pružné politické uvažovanie, pokiaľ ide o jej vzťah k systémovej kritike. Hnedá pravica je nepríjemnou zbraňou, ktorú môže hegemón systému použiť proti akémukoľvek, teda aj obmedzene kritickému hlasu.
Lenže sú tu aj faktory, ktoré v tejto radikálnej situácií dávajú tromfy do rúk tým, ktorých poškodzuje. A to najmä vtedy, ak dokážu uvažovať rovnako pružne a chladne ako niektorí z tých, čo otvorili cestu hnedým. Štátny a politický systém bude vykazovať rad nestabilít a slabín. Vedľajším faktorom otvorenia režimu pre hnedých ako i pokusov o rozklad Smeru, je aj tá najbizarnejšia politická reprezentácia a zastupiteľský zbor v povojnovej epoche. Dokonca aj Matovič vyzerá ako slovutný pán pri rôznych zlatokopkách a ich čávoch, mafiánskych kamarátoch, extrémistoch. Poslední seriózni politici sa v tomto parlamente budú už len strápňovať, ak ho rýchlo nezmenia predčasnými voľbami.
V tejto situácií nie je ťažké dosiahnuť úpadok autority oficiálnych politických inštitúcií a štruktúr. Využijúc ten čas, kým sa režim (málo ak vôbec) stabilizuje, môžu tí, ktorí nie sú v systéme vítaní, aj s malými nákladmi dosiahnuť takú úroveň jeho delegitimizácie, ktorá im umožní neskôr nastoliť otázku jeho reformy či zmeny, alebo donútiť oficiálnu sféru, aby upustila od stratégie začleňovania hnedej pravice do systému a likvidovania ľavice. Dokáže však ľavica uvažovať pružne a chladne aspoň vtedy, keď jej ide o prežitie?
Poznámka:
[1] Tento problém som podrobne rozobral v knihe Oficiálna línia. Obraz socializmu v epoche neoliberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2015.
