Ak vyjde kniha, ktorá je v úplnom protiklade s mainstreamovou mienkou, mala by vzbudiť aspoň nejakú reakciu, rozhorčenie, odsúdenie, nesúhlas. Nič také sa neudialo pri titule Michala Havrana Od arabskej jari po Islamský štát. Asi mienkotvorní novinári vedia, prečo si knihu nevšimli. Dnes prinášame záverečnú časť siedmej kapitoly venovanej Líbyi – Príbeh plukovníka Kaddáfího.
Michal Havran: Od arabskej jari po Islamský štát, Marenčin PT, 2017, 224 str.
Od arabskej jari po Islamský štát (1)
Od arabskej jari po Islamský štát (2)
Od arabskej jari po Islamský štát (3)
Od arabskej jari po Islamský štát (4)
SÚVISIACE:
Rozhovor s Michalom Havranom: „Vy si píšte, čo chcete…“
Kniháreň – jún 2017
Príbeh plukovníka Kaddáfího 3
(Dokončenie)
Roky plynuli, plány na návrat sa obmieňali. Washington stavil na tohto majora, ktorý sa naraz nechal v americkom exile oslovovať ako generál. Haftar bol iba majorom a neskôr sa teda ukázalo, že sa cítil byť nielen plukovníkom ako Kaddáfí, ale oveľa viac. Sám seba menoval generálom. A Washington? Vkladal do rozhodného muža veľké nádeje. Veď osobne poznal Kaddáfího, vedel nielen o jeho silných, ale najmä o slabých stránkach, a pomery v Líbyi sledoval zvlášť detailne na svojom pracovisku v centrále CIA. Lenže dlho sa nič nedialo a major vedel, že ak sa v Líbyi nestane niečo výnimočné, jeho plány nemajú šancu na uskutočnenie. Výbuch na diskotéke La Belle v Berlíne, po ktorom nasledovali útoky leteckými bombardérmi, ešte tou udalosťou nebol, aj keď Haftar už so svojimi ľuďmi vo virgínskom výcvikovom stredisku tvrdo trénoval. Letecké útoky mali Kaddáfího pripraviť o život – a možno vtedy by bol nastal ten správny čas na dodanie generála Haftara do Tripolisu, aby prebral moc nad krajinou.
Kaddáfí prežil, lebo v čase útoku nebol vo svojom opevnenom sídle Báb al-Azízja, ale v beduínskom stane, s čím tajné služby nerátali. Sám ďakoval za prežitie Allahovi a v prejave vysielanom štátnou televíziou to aj zdôraznil. Líbya bola na nohách a stála za svojím vodcom.
V takej chvíli nemal generál Chálif Haftar šancu. Čakalo sa na niečo iné. A to čoskoro prišlo. V decembri roku 1988 sa nad škótskou dedinou Lockerbie zrútilo lietadlo americkej spoločnosti Pan Am Flight 103. Zahynulo všetkých 259 ľudí vrátane posádky.
Správu vydanú aj oficiálnou československou tlačovou agentúrou /ČSTK/ som ako redaktor vydania zahraničných udalostí dával do novín. Pamätám si, ako ma zamrazilo. To číslo letu, 103, mi bolo povedomé. Keď som večer prišiel domov, hľadal som niečo, čo som napokon aj našiel v staršom anglicko-českom slovníku. Palubnú kartu z roku 1986. Let s rovnakým označením. V júni toho roku som po prvýkrát letel do USA na pozvanie ľavicovej mládežníckej organizácie Volunters for Peace /Dobrovoľníci za mier/, ktoré dostal náš denník. Túto náhodu som považoval za ďalšiu tehličku do mojej mozaiky leteckých príhod. Patrilo tam aj prežitie leteckej havárie v roku 1972 v Moskve, keď sa lietadlo Il-18, štartujúce na let z Moskvy do Taškentu, krátko po štarte zrútilo a ja som sa spolu s ďalšími vyše tridsiatimi cestujúcimi zachránil. Jednoducho sme vybehli zo spadnutého stroja a utekali najrýchlejšie, ako sme len vládali. Polovica pasažierov však vtedy rovnaké šťastie nemala. Teraz som držal „palubovku“ s číslom Pan AM 103 v ruke a vedel som si živo predstaviť cestujúcich, sediacich v ťažkom Boeingu 747, chystajúcich sa po štarte z Londýna na dlhý prelet Atlantickým oceánom.
Pri páde boeingu nad škótskou dedinou Lockerbie zahynuli nielen cestujúci z lietadla, medzi nimi bolo najviac Američanov, ale aj desať občanov dedinky, ktorých pribili k zemi horiace časti veľkého stroja. Narazili do niekoľkých domov. Vyšetrovatelia veľkej tragédie po čase dospeli k názoru, že lietadlo bolo technicky v poriadku a nedošlo ani k chybe spôsobenej posádkou. V amerických novinách sa však objavil názor, či nešlo o atentát, neskôr sa ešte pridalo, že za možným atentátom na lietadlo mohol byť Irán. Špekulovalo sa o odvete iránskeho islamského režimu na zostrelenie iránskeho dopravného lietadla Airbus A 300 v júli 1988 nad Perzským zálivom. Lietadlom sa vracalo z posvätnej zo saudskoarabskej Mekky 290 pútnikov, no do Teheránu už nedoleteli. Nie náhodou sa vo vodách Perzského zálivu plavila americká lietadlová loď USS Vincennes, jedno z tých vojnových monštier, aké USA už dlhé roky vysielajú do zálivov a oceánov celého sveta, aby mali pod kontrolou dianie. Na oblasť Perzského zálivu sa ešte viac sústredili po roku 1979, keď v Iráne padol ich spojenec šach Réza Pahlaví, ktorého zmietla islamská revolúcia vedená ajatolláhom Chomejním. Ten riadil povstanie zo svojho francúzskeho exilu. Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že úpadok americkej moci v celej oblasti Blízkeho a Stredného východu sa začal práve pádom režimu šacha Pahlavího, ktorý krajinu odovzdal Američanom a Washington si z Iránu urobil jedno zo strategických nástupíšť proti vtedajšiemu úhlavnému ideologickému nepriateľovi, Sovietskemu zväzu.
Iránske dopravné lietadlo s pútnikmi na palube zostrelila krídlatá raketa, povestná Tomahawk, vystrelený z lietadlovej lode USS Vincennes. Americká vláda na čele s prezidentom Ronaldom Reaganom, bývalým hollywoodskym hercom sa Teheránu ospravedlnila a vyjadrila aj poľutovanie nad obeťami. Veliteľ lode vyhlásil, že jeho posádka sa dopustila chyby. Zmýlila si vraj civilné lietadlo s lietadlom vojenským, konkrétne s iránskou vojenskou stíhačkou F-14, ktorá v tom istom čase mala preletieť v rovnakej oblasti. Stíhačka F-14 bola americkej výroby a patrila, ako pozostatok šachových vojenských obchodov s USA, už do bojového arzenálu nového Iránu. Dlhý čas sa potom udržoval názor, že pád Boeingu 747 nad škótskou dedinou Lockerbie mohol byť naozaj odvetou Iránu za zostrelene Airbusu nad Perzským zálivom.
Iránska vláda však akýkoľvek podiel nad haváriou letu Pan Am 103 poprela. Pokračovalo sa teda vo vyšetrovaní. A po dvoch rokoch od pádu stroja, až štyridsať kilometrov od hlavného trupu lietadla, sa prechádzal so svojím psíkom obyvateľ oblasti. A jeho pes naďabil na zvláštny predmet. Ohorené tričko a v ňom kúsky kovového predmetu. Muž odovzdal nájdený predmet úradom a po čase sa zistilo, že ide o predmet z havarovaného lietadla. Experti napokon záhadu odhalili. Malo ísť o ostatky kazetového prehrávača japonskej značky Toshiba, čo by ešte nebolo nič mimoriadne. Zvláštne však bolo niečo iné. Medzi ostatkami mali nájsť kúsky časového spínača, čo už bolo vážne zistenie. A na ostatkoch časového spínača sa našli stopy po výbušnine. A nie hocijakej. Malo ísť o semtex, v tom čase považovaný za najnebezpečnejšiu plastickú výbušninu vyrábanú Československom. Tento plastický a mimoriadne účinný výrobok vyvážalo do mnohých krajín. Používal sa pri demoláciách, pri stavbách ciest a mostov. Líbya okrem zbraní nakupovala z bývalého Československa aj semtex. Ďalšie vyšetrovanie sa upriamilo na zistenie, kto umiestnil do lietadla kazetový prehrávač Toshiba s ukrytou plastickou bombou. Pretože práve ona zničila stroj. Okruh podozrivých sa postupne zužoval, až napokon vyšetrovateľ dospel k názoru, že nálož mohli do lietadla umiestniť dvaja agenti líbyjskej tajnej služby. Stroj odlietal z Frankfurtu a obaja agenti mali nastúpiť práve na nemeckom letisku. V Londýne však vystúpili. A kazetový prehrávač nechali dobre ukrytý pod jednom zo sedadiel. Časový spínač mal bombu odistiť až vo chvíli, keď boeing letel nad oceánom. Lietadlo však z londýnskeho letiska Heathrow odštartovalo takmer s hodinovým meškaním, a preto došlo k výbuchu ešte nad pevninou, rovno nad škótskou dedinkou Lockerbie. Líbyjská vláda obvinenie z atentátu odmietala, ale keď západné krajiny vyhlásili proti krajine množstvo sankcií, Kaddáfí sa napokon rozhodol vydať na stíhanie škótskym vyšetrovateľom dvoch agentov tajnej služby, Aliho Mohammeda al Megrabího a Amina Chálifa Fimaha. Kým druhého obžalovaného sudca prepustil, al Megrabí dostal doživotie. Hoci… akúkoľvek účasť na atentáte odmietal. Megrábího neskôr britská vláda kvôli ťažkému rakovinovému ochoreniu prepustila aj ako ústretový krok voči Kaddáfímu, no napokon tiež zomrel a plukovník vyplatil pozostalým po atentáte odškodné. Pripustil tým, že sa na útoku proti lietadlu jeho vláda podieľala.
Medzinárodné udalosti dostali medzitým rýchly spád. V roku 1989 sa začal rúcať sovietsky blok so štátmi, ktoré dlhé roky mali lepšie vzťahy s Líbyou než štáty Západu. Hoci najmä Taliansko, ale aj Francúzsko a napokon aj Veľká Británia si nenechali ujsť výhodné obchodné styky. Napokon… líbyjská ropa je jedna z najkvalitnejších na svete. Slovom, bývalé koloniálne mocnosti sa snažili udržovať s Kaddáfího režimom naoko slušné vzťahy. A plukovník si vzťahy sám financoval. V Taliansku zakladal futbalové kluby, čo ocenil najmä jeho priateľ, premiér Silvio Berlusconi, francúzskemu prezidentovi Sarkozymu prispel miliónmi na politickú kampaň a v Londýne financoval jeden čas slávnu inštitúciu London School of Economics, odkiaľ vychádza množstvo nielen ekonomických, ale vraj aj politologických expertov.
V septembri roku 2001 však prišiel z pohľadu USA ešte väčší medzinárodný otras, než bol pád socializmu v strednej a východnej Európe a rozpadávajúci sa Sovietsky zväz. Devätnásť arabských teroristov zaútočilo unesenými lietadlami na newyorské mrakodrapy Svetového obchodného centra a na americké ministerstvo obrany Pentagón. Plukovník Muammar Kaddáfí sa pridal k tým svetovým vodcom, ktorý útok rázne odsúdili. Dalo sa očakávať, že Washington na šokujúcu a tragickú udalosť, pri ktorej zahynulo vyše tritisíc zamestnancov mrakodrapov a vyše sto príslušníkov Pentagónu, zareaguje vojenskou silou. Stalo sa. Spojené štáty zaútočili na Afganistan, zvrhli vládu Talibanu na čele s Omarom Muhamadom.
Dôvod? Kábulský kabinet dovolil saudskoarabskému teroristovi Usámovi bin Ládinovi vytvoriť na území Afganistanu výcvikové strediská pre jeho organizáciu al-Kaidá. Sám arciterorista, ktorý sa k útoku unesenými lietadlami ako organizátor prihlásil, sa ukrýval dlhý čas v afganskom pohorí Bora Bora, ale americké špeciálne jednotky ho vzhľadom na neznalosť terénu vtedy nedostali. Až potom, o desať rokov neskôr na tajnom mieste v Pakistane.
Politika je však špecifickým nástrojom. Jej tvorcovia nereagujú iba na okamžitý aktuálny vývoj, ale snažia sa vidieť o niečo dopredu. Pracujú teda s predpokladmi. To najmä v zlomových chvíľach nebýva vhodnou metódou posúvania vývoja. Lenže… stalo sa. Namiesto toho, aby americká vláda, ak už mala dôkazy o účasti teroristov z al-Kaidá na útoku v USA, si vybavila účet práve s touto skupinou a špeciálne s Usámom bin Ládinom, okamžite sa snažila tragédiu zneužiť pre dávnejšie globálno-strategické ciele. Treba znovu zdôrazniť, že USA sa od pádu svojho spojenca, iránskeho šacha Réza Pahlavího, snažili v najdôležitejšom strategickom regióne sveta Blízkeho a Stredného východu uchytiť znovu. Za Irán potrebovali náhradu. Pokúsili sa síce za pomoci Saddáma Husajna zhodiť Irán na kolená… Iracký diktátor, ktorý sa im v tom čase hodil, bojoval už s novými islamskými vládcami Iránu plných osem rokov aj za pomoci amerických zbraní, no vojna sa napokon skončila bez jasného víťaza. Ale Saddám Husajn sa v dlhej vojne, v ktorej na oboch stranách zahynulo po jednom milióne mužov, vyčerpal. Jeho povaha mu velila znovu sa postaviť na nohy, a preto napriek oslabenej armáde vtrhol do Kuvajtu, aby ho pričlenil k Iraku ako devätnástu provinciu. V Bielom dome vtedy sedel v prezidentskom kresle George Bush senior a na útok zareagoval zorganizovaním medzinárodnej koalície. Bolo v nej dokonca aj Československo a spolu až tridsaťdva štátov zaútočilo proti irackej armáde v známej operácii Púštna búrka. Po neľahkých bojoch zahnali Husajnovo vojsko späť do Iraku a Kuvajt bol oslobodený. Pre Spojené štáty mal malý, ale na naftu nesmierne bohatý šejchiát väčšiu cenu, než krvácajúci Saddám Husajn.
Lenže v roku 2001 až 2003 boli už pomery iné. Husajnov Irak sa znovu staval na pevné nohy a tentoraz bol pre Ameriku novým a veľkým nepriateľom. V Bielom dome už sedel Bush mladší, a keďže sa stal sám obeťou svojich najtvrdších poradcov povestných tzv. neokons, ktorí na politické prežitie potrebujú nepriateľa, inak by ich činnosť končila iba v prednáškových sálach teoretikov, za pomoci jedného z najväčších podvodov v histórii – téza o Saddamových zbraniach hromadného ničenia – vydal príkaz na inváziu do Iraku. Americké a britské vojská krajinu v krátkom čase zničili na úroveň stredoveku, a aj keď občas zaznejú náreky bývalých autorov nesmiernej tragédie – počty mŕtvych presiahli niekoľko sto tisíc – napr. takého Tonyho Blaira, svet sa iba nemohúcne prizerá. Niet sily, ktorá by politikov, zodpovedných za túto tragédiu, dostala pred medzinárodný súd. No ani nie tak dávno urobili určití zákulisní hráči všetko preto, aby sa pred tribunál nedostal taký zločinec, akým bol čílsky fašista Augusto Pinochet, nemožno sa teda čudovať. Aspoň však nezostali zamlčané zločiny v poststudenovojnovej Európe, aká taká spravodlivosť si našla cestu k hlavným balkánskym mäsiarom typu Miloševiča, Karadžiča, Mladiča a ďalších… Keď po určitom čase prišiel Bush so svojou doktrínou o demokratizácii Blízkeho východu, to znamená silovým a podvratno-politickým nastolením demokracie amerického typu do totálne odlišnej kultúrnej oblasti, líbyjský plukovník Kaddáfí spozornel. Začal tajne rokovať s Američanmi aj s Britmi a výsledkom niekoľkomesačných rokovaní bolo jeho vyhlásenie, že Líbya sa vzdáva výroby chemických a biologických zbraní a zastavuje aj program obohacovania uránu, čo v terminológii Západu vždy znamená už aj vlastníctvo zbraní jadrových. Také zbrane s cynickou poznámkou môžu vlastniť predovšetkým iba západné mocnosti a Rusko a Čína, no spriatelený Pakistan sa im vymkol spod kontroly, podobne aj veľká India a Izrael, čo je úplne špecifický prípad. Plukovník Kaddáfí sa prerátal. Dohoda so Západom mu nepomohla, nepomohli mu ani milióny dolárov na prezidentskú kampaň francúzskemu prezidentovi Sarkozymu a nepomohlo mu ani náhle spriatelenie sa s Tonym Blairom, ktorý dokonca pricestoval na pompéznu návštevu do Tripolisu. V zákulisí sa už rozhorievala tzv. arabská jar. Tá zmietla nielen nepotrebného Alího v strategicky nezaujímavom Tunise, ale aj opotrebovaného spojenca Husního Mubaraka v Egypte, prišiel rad na Kaddáfího a muška už mierila aj na sýrskeho prezidenta Bašára Asáda.
Rok po nástupe do úradu, presne 21. apríla 2009, Hillary Clintonová, ministerka zahraničných vecí USA, prijala jedného zo synov Kaddáfího, playbojsky vyzerajúceho Mutassima, vo svojom ofise vo washingtonskej štvrti Foggy Bottom. Archív neklame ani v tomto prípade: „Veľmi si vážim vzťahy medzi USA a Líbyou,“ vyhlásila pred novinármi a Mutassim, stojaci vedľa nej, sa prívetivo usmieval. Aj on je už mŕtvy…
Po odstupe času tento jej krok tiež považuje svet za „an diplomatic joke“ /diplomatický vtip/, podobne, ako píše známy pravicový komentátor Patrick Buchanan, jeden čas sám kandidát na US prezidenta – bol rovnakým vtipom aj rerest, teda obnovenie vzťahov s Ruskom počas jej povestného stretnutia s ruským ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom v Ženeve. Kaddáfího armáda v Bengází útočila, až bolo na počudovanie, kde sa na strane islamistov nabralo toľko modernej výzbroje. A keďže hrozila ich likvidácia, Západ siahol po tzv. humanitárnom kroku. Cez dávno plne nefunkčnú OSN, ale vždy pripravenú Bezpečnostnú radu zloženú z piatich mocností, USA, Francúzska, Veľkej Británie, Ruska a Číny, došlo k vyhláseniu povestne non-fly zone, bezletovej zóny nad Líbyou. Znamená to, že bojové, nie je jasné, či aj civilné lietadlá štátu, nemôžu vzlietnuť z vlastných letísk do vlastného vzdušného priestoru, lebo cudzie stíhačky a cudzie bombardéry ich pokropia raketami, strelami a prípadne už počas štartu na letiskách aj bombami. To sa stalo Kaddáfího lietadlám. V tej chvíli mal vraj plukovník ešte šancu, lebo mu zazvonil telefón a volal starý priateľ, bývalý britský premiér Tony Blair. Vraj by bolo dobre, keby zbalil kufre a dostal sa živý zo svojej krajiny. Ako? Predsa útekom. A Muammar Kaddáfí, ktorého v hodinách predtým zradili aj Moskva aj Peking, lebo sa počas hlasovania v BR OSN zdržali hlasovania, čím nechali otvorenú cestu na jeho likvidáciu, Blairovu „ponuku“ odmietol. Darmo si o nejaký čas neskôr Vladimír Putin vraj s hrôzou znovu a znovu prezeral video ukazujúce, akou hroznou smrťou odišiel Kaddáfí k Allahovi. Jeho vrahovia mu prepichli zadok mečom, aby tak naznačili jeho znásilnenie. Aj Seymour Hersh, známy americký reportér mesačníka New Yorker, neskôr v televízii vyhlásil, že išlo o príšernú a zahanbujúcu smrť. „Sodomizovali ho mečom,“ povedal. Len dodávam: Seymour Hersh patrí medzi chvályhodné ikony americkej investigatívnej žurnalistiky. Bol to on, kto šokoval svet správou o americkom poručíkovi Kellym, ktorý v roku 1967 prikázal svojim vojakom vypáliť napalmom vietnamskú dedinku My Lai aj s jej obyvateľmi. A bol to aj on, kto odhalil o desaťročia neskôr v čase americkej okupácie Iraku,mučenie irackých väzňov vo väznici Abú Grajb americkými dozorcami. Je aj autorom knihy o dopadnutí Usámu bin Ládina, a teraz, už ako osemdesiatročný sa v britskom mesačníku London Review of Books blysol superanalýzou nielen o spolupráci tajných služieb voči Sýrii, ale aj o rozporoch medzi prezidentom Obamom a spojením velením US Army…
No Hillary Clintonová krátko po zavraždení Kaddáfího v rozhovore v televízii CBC cynicky poznamenala a na záver sa hurónsky zasmiala: „Prišli sme, videli sme a on zomrel… ha… ha… ha…“
Dá sa to pozrieť na YouTube.
Kde urobil Muammar Kaddáfí chybu, že musel zomrieť? Západ mu všetko, od prvého kroku na politickej scéne zrátal. Teda od chvíle, čo zvrhol monarchiu kráľa Idrisa I., zjednotil všetky líbyjské kmene a vytvoril silnú a prosperujúcu krajinu. Ten projekt trval až pridlho a pyšný plukovník na úspech svojej krajiny doplatil. Nemohol predsa riadiť krajinu s takým významným strategickým postavením na večné časy.
Barack Obama a Hillary Clintonová Bushovu tézu o šírení demokracie na Blízkom východe prebrali. Pravdaže, iba vo vytypovaných štátoch, kde boli pri moci sekulárni vodcovia. Saddáma Husajna nechali obesiť, ale irackú tragédiu bolo potrebné zamaskovať. A k tomu vytvorili povestné heslo – arabská jar. Kým tuniskému prezidentovi Ben Alímu sa podarilo aj za tichého prispenia francúzskeho prezidenta, spoločne s manželkou a s veľkým bohatstvom, utiecť do zahraničia a egyptského prezidenta Husní Mubaraka starostlivo „vyhnali“ do letoviska Šarm aš Šajch, diktátora Muammara Kaddáfího si podali ako hlavný chod. Zvlášť sa „vyznamenala“ Hillary Clintonová. Až do tej miery, že v magazíne Rolling Stone jej aktivitu v tomto smere plasticky opísal sám Barack Obama. Vraj ho o potrebe zvrhnutia Kaddáfího presvedčila. Neskôr, keď už bola Líbya po Iraku ďalšou rakvou, ako jednotný štát prestala jestvovať a zmocnili sa jej desiatky ťažko ozbrojených islamských milícií a teraz už generál Chálif Haftar, americký prezident si nie je istý, či išlo o správny krok. Počas ôsmich rokoch vo vládnom kresle Bieleho domu dal povel na bombardovanie viacerých štátov. Nedokázal ani zavrieť väznicu na Guantáname, čo sľúbil hneď po nástupe do úradu a ako nositeľ Nobelovej ceny mieru osobne schvaľoval útoky na konkrétne osoby, teroristov dronmi, pričom takmer zakaždým zomierali aj desiatky nevinných civilistov
Hillary sa po zavraždení Muammara Kaddáfího nepríčetne tešila. Netrvalo však priveľmi dlho, aby sa musela aspoň trochu znormálniť. V Bengází, teda v meste, kde sa „revolučná“ arabská jar proti plukovníkovi odštartovala, zavraždili islamisti amerického veľvyslanca Christophera Stevensa spolu s ďalšími tromi americkými diplomatmi. A to iba niekoľko týždňov po víťaznom francúzsko-britsko-americkom leteckom ťažení proti Líbyi.
A v Bengází prišiel pri tom o život aj americký ambasador, arabista, ktorý mal dbať o výstavbu novej Líbye, ale už pod dohľadom predavačov americkej demokracie. Hoci sa tentoraz Hillary nad smrťou vlastného diplomata, veď sama ako ministerka zahraničia Stevensa do Líbye vysielala, smiať nemohla, dokázala svojím typickým štýlom odolať aj kritike z vlastných radov. Z amerických médií, od rodín zavraždených diplomatov. Je zrejmé, že podcenila bezpečnostnú situáciu v „revolučnom“ meste, z ktorého ešte na začiatku telefonoval francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy svojmu prezidentovi Sarkozymu do Elyzejského paláca, aby „niečo“ podnikol… Stalo sa a po piatich rokoch od západného oslobodenia Líbye od diktátora krajina ako štát nejestvuje. Má dve hlavné mestá. Tripolis a Tobruk a akýsi nový premiér Fajez Sarah, bývalý architekt, dáva občasné rozhovory odvážnym zahraničným novinárom na palube vojenskej lode, zakotvenej na nemenovanej námornej základni, aby v prípade vysokého rizika mohol hneď zdvihnúť kotvy a utiahnuť sa do bezpečia. Vraj do Tunisu, odkiaľ ho medzinárodné spoločenstvo aj inštalovalo. Jeho hlavnou úlohou zostáva zabezpečiť v ním kontrolovaných strediskách ťažbu ropy a jej vývoz na Západ. A popritom, ako vyhlásil pre nemecký týždenník Der Spiegel, nedovoliť, aby sa z Líbye stalo nové Somálsko. Teda krajina, kde už vyše desať rokov nejestvuje žiadna vláda, rozbitý štát kontrolujú piráti a obchodníci s ľuďmi… Alebo, ak by akcia so Sarahom nevyšla a generál Haftar by tiež „zlyhal“, je tu vraj ešte aj iná možnosť: keďže Kaddáfího syna Saífa prepustili z väzenia na slobodu, mohol by Líbyu zdvihnúť z prachu, veď keby nebolo tzv. arabskej jari, mal prevziať moc v krajine po odchode svojho otca z najvyššieho vládneho úradu… Aj taká konštrukcia sa objavila v diskusiách. Ak by sa zmenila na skutočnosť, znamenalo by to iba krvavú márnosť „demokratického“ Západu vybudovať novú Líbyu…
Z posledného prejavu plukovníka Kaddáfího iba niekoľko hodín pred smrťou.
„A teraz počúvajte, vy, ľudia z NATO. Bombardujete múr, ktorý neprepúšťa migrantov z celej Afriky do Európy. Bombardujete múr, ktorý nepriepustne zadržuje teroristov z al-Kaidy. Tým múrom bývala Líbya. Zničili ste ho. Ste idioti. Pre tisíce migrantov z Afriky, pre podporu al-Kajdy budete horieť v pekle. Tak to je. Ja som nikdy neklamal. Neklamem ani teraz.“
Neviem, či francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy, zrejme jediný intelektuál, cestuje po svete ešte stále s osobnou ochrankou a snaží sa správať ako reportér, čo znamená, že chce byť na miestach, kde sa odohrávajú zásadné udalosti. Keďže aktuálne knihy vydáva vo vlastnom vydavateľstve a dokáže im robiť okázalú reklamu, môže ochranku aj slušne zaplatiť. Ide predsa o jeho život. Mám tri jeho knihy, jednu o filozofovi Sartrovi, druhú o básnikovi Baudelairovi a tretiu o americkom novinárovi Pearlovi zavraždenom v Pakistane. Lenže tento muž, ktorý je presvedčený o svojej neskonalej múdrosti, sa vmanévroval do nadradenej pozície a myslí si, že má prst na spúšti dejín. Napokon, má svoj podiel na likvidácii Líbye.
