Ak vyjde kniha, ktorá je v úplnom protiklade s mainstreamovou mienkou, mala by vzbudiť aspoň nejakú reakciu, rozhorčenie, odsúdenie, nesúhlas. Nič také sa neudialo pri titule Michala Havrana Od arabskej jari po Islamský štát. Asi mienkotvorní novinári vedia, prečo si knihu nevšimli. Dnes prinášame prvú časť siedmej kapitoly venovanej Líbyi – Príbeh plukovníka Kaddáfího.
Michal Havran: Od arabskej jari po Islamský štát, Marenčin PT, 2017, 224 str.
Od arabskej jari po Islamský štát (1)
Od arabskej jari po Islamský štát (2)
SÚVISIACE:
Rozhovor s Michalom Havranom: „Vy si píšte, čo chcete…“
Kniháreň – jún 2017
Príbeh plukovníka Kaddáfího
„Monsieur le president! Telefonujem vám z líbyjského Bengází. Tu sa dejú neuveriteľné veci. Proti diktátorovi Kaddáfímu sa vzbúrili mladí povstalci a sú rozhodnutí jeho režim zvrhnúť. Majú však obavy, aby ich jeho vojsko nepovraždilo skôr, než sa dostanú do hlavného mesta Tripolisu. Mali by ste s tým niečo robiť…“
Takýmito slovami sa mal na jar roku 2011 na francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho obrátiť mediálne veľmi známy muž, francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy. Podľa dostupných informácií ide o jediného filozofa, ktorý cestuje po svete s vlastnou ozbrojenou ochrankou…!
Telefónne číslo prezidenta vyťukával na svojom mobile v priamom televíznom prenose. Vedľa neho stál Mahmúd Džibril, narýchlo „zvolený“ šéf tzv. Líbyjskej prechodnej rady, ktorá mala po páde Kaddáfího režimu prevziať moc nad celou krajinou a začať budovať nový, tentoraz už demokratický poriadok…
Diváci, ktorí na obrazovkách videli neuveriteľnú scénu a dovtedy nevedeli, kto je to ten francúzsky filozof, museli byť podobne šokovaní – ako keď na malú dedinu spadne veľký meteorit. No tí, ktorí Lévyho poznali z predchádzajúcich globálno-mediálnych eskapád, vedeli veľmi dobre, s kým majú do činenia. Miliardársky dedič a vojnový štváč, v pravicových kruhoch uznávaný ako veľký intelektuál a v súčasnosti patriaci k vychytenej skupine tzv. nouveaux philosophes /nových filozofov/ spolu s takými pravicovými filozofmi, akými sú napr. André Gluckmann, J. P. Dollé alebo G. Lardeau, si znovu raz prišiel na svoje. Tentoraz sa pridal k tzv. arabskej jari a rozhodol sa, že urobí všetko preto, aby v Líbyi padol plukovník Muammar Kaddáfí.
Bol začiatok roka 2011. Povestná arabská jar, ktorá sa začala v Tunisku a zasiahla aj Egypt, postupuje do Líbye. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorý sa do najvyššieho kresla v Elyzejskom paláci dostal v roku 2007 na päť rokov a vystriedal dovtedajšiu hlavu štátu Jacquesa Chiraca, začal brať slová váženého a všeobecne uznávaného filozofa, a navyše aj osobného priateľa, veľmi vážne. No dal si na čas. Sám s tým nemohol robiť celkom nič. Musel ako každý „veľký“ európsky politik najskôr zavolať do Bieleho domu prezidentovi Barackovi Obamovi a až potom do Londýna premiérovi Davidovi Cameronovi. Ale predsa len si zavolal ministra zahraničných vecí Alaina Juppeho. Ten by predsa mal o dianí vedieť niečo viac – aj vzhľadom na denný kontakt s francúzskou tajnou službou.
Lenže filozof pritlačil milého prezidenta k múru. Vyzval ho na akciu verejne, cez televíznu obrazovku, a to rovno v priamom prenose. Vec bola vážna. Šlo o verejný nátlak. Z priamej odpovede sa Sarkozy ešte dokázal vymotať, hovoril niečo o potrebe veci vyjasniť, nemohol sa do akcie pustiť hneď, o niekoľko dlhých mesiacov by sa mu unáhlený krok mohol vypomstiť. A čo ak by sa v budúcnosti znovu chcel stať prezidentom?
Rozhodol sa počkať. Povstanie vo východnej časti severoafrickej krajiny ešte nemuselo byť signálom na zásadný zvrat vo vývoji štátu. Plukovník už neraz čelil vzburám, najmä vo vojenských kruhoch. Situáciu však zakaždým zvládol a po čistkách mal zasa na dlhé mesiace či roky pokoj.
No teraz sa podľa Lévyho proti režimu vzbúrili tisíce mladých ľudí. Podobne, ako sa to dialo v Tunisku či v Egypte. Bolo pravdepodobné, že mladí revolucionári sa dokážu postaviť aj veľkej presile všemocného vládcu. Žeby mal predsa len pravdu bývalý americký prezident George Bush junior, ktorý sa rozhodol do arabského sveta zasiať zrnká americkej demokracie?
Nevadilo, že to v Iraku nevyšlo. Veď demokracia si žiada často veľa obetí! Možno až veľmi veľa obetí! Mnohí politológovia a pseudopolitickí experti, filozofi a najmä dobre platení poradcovia všetkých tých think-tankov /zásobárne myšlienok/ dodávajú, že demokraciu nemožno vybudovať hneď, že ide o dlhodobý proces, možno až nekonečný, a ani voľby /to začali priznávať až neskôr/ vraj ešte netvoria plnohodnotnú demokraciu…
Bushov projekt v Iraku a podobne aj v Afganistane zlyhal na plnej čiare. Veď aj z týchto krajín, zdemokratizovaných americkými bombardérmi, prchali do Európy nešťastní ľudia bez nádeje. Avšak… čo ak to predsa len v Tunisku a v Egypte vyjde… Treba byť predsa na správnej strane dejín!
Lenže Sarkozy mal osobný problém. Ten plukovník, ktorého z najhlbších zákutí svojich duší nenávideli nielen západní politici, ale aj mnohí arabskí šejkovia, prispel na jeho prezidentskú kampaň /dosiaľ to nik nevyvrátil/ peknou sumičkou. Dostal vraj šesťdesiat miliónov eur…! Kaddáfí však popožičiaval kade-tade po svete! Hovorilo sa o sume až okolo dvesto miliárd dolárov. Viacerí komentátori sa zhodovali v tom, že jeho hanebné zavraždenie prišlo veriteľom veľmi vhod. Nemuseli vrátiť ani cent, ani jediný cent…
A Sarkozy? Mohol mať pocit, že sú s Muammarom tak trochu priateľmi, aj keď peniaze priateľov robiť nezvyknú. No fotografie vždy klamať nemusia. Keď vítal plukovníka, oblečeného v tradičnom beduínskom oblečení, na schodoch Elyzejského paláca, mohol sa dojem o ich vzájomnom priateľstve utvrdiť. Navyše Kaddáfí sa po viacerých najrôznejších otočkách začal so západnými politikmi kamarátiť znovu. A zrejme netušil, že všetci tí, ktorí sa mu začali klaňať, vrátane takého blízkovýchodného „mierotvorcu“, akým bol bývalý britský premiér Tony Blair /Bushov veľký obdivovateľ/, hrajú s ním iba dočasnú a pokryteckú hru.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy v tých dňoch naozaj nedorástol na filozofa Bernarda-Henri Lévyho. Keď mu z Bengázi telefonoval a žiadal, aby čo najskôr podnikol vojenskú akciu proti Kaddáfímu, mal už za sebou supertajné stretnutie s Hillary Clintonovou. Mne osobne sa nechce uveriť, že by o parížskej schôdzke Hillary Clintonovej, americkej ministerky zahraničia, a Bernarda Lévyho nebola prezidenta informovala francúzska tajná služba. To však teraz už vôbec nie je podstatné. Lenže fakt, že si Hillary Clintonová našla v Paríži čas na stretnutie s filozofom a ešte jedným záhadným cudzincom, je síce zvláštny, ale napokon to iba zapadá do mozaiky zákulisných akcií zúčastnených indivíduí.
Bernard Lévy je bohatým filozofom, má vlastné vydavateľstvo a vydáva si najmä vlastné knižky, ale je ešte lepším obchodníkom. Kapitál zdedil od otca, ktorý kedysi dávno dovážal drahocenné drevo z afrického Gabunu a za dlhé roky sa vypracoval na mimoriadne zámožného chlapíka. Býva vo veľkolepom dome na juhu Francúzska v St. Paul de Vence a môže mať pocit, že patrí k starej francúzskej šľachte. Jej príslušníkom sa predsa patrilo mať rozľahlé sídla na vidieku! Keď prichádza Bernard Lévy do Paríža, pravidelne býva v zarezervovanom apartmáne hotela Raphael. Bolo to tak aj po tie „revolučné“ arabské dni. Už predtým mal kontakt s akýmsi líbyjským politológom, Mahmúdom Džibrilom. Ten vyštudoval politické vedy v USA a po určitom čase chcel americkú teóriu uviesť do praxe vo svojej vlasti. Nebol žiadnym disidentom, len sa za takého vydával. S Lévym sa spoznali práve v Amerike a odvtedy boli priateľmi.
Štrnásteho marca 2011 čakal Lévy na Džibrila na letisku Le Bourget Airport. Z Kataru do Paríža priletel súkromným lietadlom. Nie je jasné, komu patrilo, ale keďže išlo už v tej chvíli vraj o mimoriadne cenného muža, let v súkromnom lietadle, a ešte k tomu z Kataru, bol iba bezvýznamnou epizódou. Došlo však k zvláštnej udalosti. Tento pán Džibril nemal v poriadku cestovné doklady, a tak sa zdržal na colnici. Bernard Lévy musel použiť všetky svoje politické páky, aby ho pustili. Boli na to vážne dôvody.
V hoteli Westin čakala na oboch mužov Hillary Clintonová! A nemala veľa času. Chcela pokračovať v lete do Káhiry, aj na schôdzku s mladými egyptskými revolucionármi, ktorí sa však odmietli s členkou Obamovej vlády stretnúť. Ale v tej chvíli to netušila.
Obaja muži dorazili do hotela a s Hillary diskutovali skoro hodinu. A Mahmúd Džibril požiadal americkú ministerku zahraničných vecí, aby silou svojej funkcie pretlačila na všetkých dôležitých fórach požiadavku vyhlásiť nad Líbyou tú povestnú non-fly zone, bezletovú zónu, aby došlo k vyzbrojeniu rebelov a aby sa čo najskôr zaútočilo na Kaddáfího armádu. A dodal, že ak sa tak nestane, dôjde v Líbyi k rovnakej tragédii ako za pána Billa Clintona v Rwande a na Balkáne. V Rwande kmeň Hutuov takmer vyvraždil kmeň Tutsiov a na Balkáne /v bývalej Juhoslávii/ došlo k najväčšej občianskej vojne od skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Proti genocíde v Rwande povestné Medzinárodné spoločenstvo vedené Spojenými štátmi nepodniklo nič a veľmi, veľmi neskoro sa pokúsila zasiahnuť aj nefunkčná OSN. A ako napísal nemenovaný anglický novinár, išlo o nečinnosť preto, že vo Rwande niet ropy… Na Balkán však z príkazu Billa Clintona vyštartovali lietadlá NATO a sedemdesiatdva dní bombardovali ciele Miloševičovho režimu.
Manželky bývajú na svojich manželov dosť zaťažené. Nebolo to inak ani v prípade Hillary. Keď počula z úst rýchlokvaseného líbyjského revolucionára Džibrila trochu vydieračskú zmienku o Billovi a o tom, čomu počas úradovania nezabránil, vzala všetko do svojich rúk. Džibril pritlačil ministerku k múru. No možno si predstaviť, ako sa v takom časovom strese musí človek dopracovať k nejakému výsledku? Hillary mnohé veci prisľúbila, v hlbokej noci odletela do Káhiry a odtiaľ do ďalších spriatelených arabských štátov. A filozof s politológom – ako o tom neskôr napísal aj sám Lévy – sa presunuli do hotela Raphael, aby pripravili vyhlásenie pre médiá.
Obsahovalo vety ako: Priatelia na celom svete. Líbyjskej slobode hrozí smrť. Príďte nás zachrániť. Nedovoľte, aby arabská jar zomrela… O niekoľko dní bol už Bernard-Henri Lévy spolu s Džibrilom v líbyjskom Bengází a telefonoval prezidentovi Sarkozymu. O ďalšie dni Hillary informovala prezidenta Obamu, že arabské štáty /teda tie, ktoré navštívila, aj keď Egypt jej nevyšiel/ by podporili intervenciu do Líbye. Na rýchlom rokovaní v prezidentovej situation room už na inváziu naliehala a hrala povestnou divokou kartou. Neustále hovorila o možnej genocíde. Ešte raz treba spomenúť jej nemenovaného poradcu, ktorý v denníku The Daily povedal, že Hillary Clintonová bola frustrovaná z prezidenta. Ten sa vraj nevedel odhodlať k činu, doslova: This is the president who can´t decide if today is Tuesday or Wednesday, teda, že je to prezident, ktorý sa nevie rozhodnúť, či je dnes utorok alebo streda… Nuž, dosť tvrdé vyjadrenie na muža, ktorý jej po víťazstve v prezidentských voľbách, v ktorom súťažila o najvyšší mocenský post v Demokratickej strane práve s ním, ponúkol miesto ministerky zahraničných vecí.
Ale Barack Obama konal.
Prvý krok: zmrazil tridsať miliárd líbyjských dolárov v amerických bankách. Z toho poslal desať miliónov dolárov na humanitárnu pomoc do Líbye.
Druhý krok: deň po Kaddáfího útoku na Bengází, jeho špeciálny poradca John Donilon /jeho manželka bola šéfkou úradu viceprezidenta Joea Bidena/ vytvoril pracovnú skupinu na vytvorenie vlády po konci Kaddáfího režimu.
Potom sa už udalosti valili jedna za druhou veľmi rýchlo.
Už o mesiac neskôr letel pán Mahmúd Džibril do Washingtonu, ale, na počudovanie, neprijal ho ako zástupcu novej vlády Barack Obama, iba „nejaký“ poradca Donilon. V tých chvíľach však už „fungovala“ nad Líbyou bezletová zóna, lietadlá NATO bombardovali líbyjské letiská a vojenské základne, ale aj tanky na cestách, a z amerických ponoriek a torpédoborcov štartovali prvé rakety. A už o ďalších pár dní Francúzsko ako prvé /išlo o dokonalú hru a pretvárku/ uznalo opozíciu NTC /National Tranistional Council – Národná prechodná rada/ za hlas líbyjského ľudu… A keď tie vzbúrené islamské protikaddáfiovské milície začali za podpory štátov NATO masovo vraždiť nielen priamych stúpencov Kaddáfího režimu, ale po tisícoch bežných Líbyjčanov, ktorí sa voči nim netvárili prívetivo, francúzsky filozof Berbnard-Henri Lévy sa zmohol na odporne cynicky znejúcu vetu: „Poniektorí rebeli nie sú anjelmi…!“
A ešte neskôr Barack Obama, ktorý pre magazín Rolling Stone povedal, že v Líbyi nemalo prísť k regime change, teda zmene režimu, prijal konečne aj zaslúžilého politológa Mohammeda Džibrila. Ten sám sa napokon stal neprijateľným pre iné skupiny islamistov a niet po ňom ani stopy… Asi sa vrátil znovu k teórii.
Niektoré otázky však zostávajú stále nezodpovedané. Kaddáfího brali prekvapivo s rezervou už aj Rusi, aj Číňania. Muammar nezvykol peniaze, ktoré požičal, pýtať naspäť v striktných termínoch, peniazmi si iba kupoval čas. A navyše – šesťdesiat miliónov eur pre Sarkozyho nebola čiastka, ktorá by plukovníka zruinovala. Zisky z ťažby a predaja kvalitnej líbyjskej ropy rástli. Najmä z nich dokázal počas vyše štyridsaťročnej vlády vybudovať z Líbye krajinu s najvyššou životnou úrovňou v celej Afrike. Dokonca vyššiu, než akú mala kedysi za vlády rasistického režimu samotná Južná Afrika. Líbyjčania mali zadarmo zdravotníctvo, školstvo, bývanie za smiešne ceny, príspevok na kúpu auta, ceny benzínu sa ani nerátali, plus množstvo vymožeností, o akých sa nesnívalo ani obyvateľom pod naftovými vládcami Perzského zálivu, žijúcich si svoje rozprávky z Tisíc a jednej noci. Navyše Kaddáfí sa o veľké bohatstvo nielenže delil so všetkými občanmi štátu, ale aj s Afrikou. Prišiel s nápadom na zavedenie vlastnej meny, zlatého dinára /to nemohla akceptovať najmä Amerika/. Bol popredným iniciátorom vytvorenia Africkej únie, tak trochu po vzore Európskej únie. Stal sa jej prvým predsedom. Viacerí africkí politici mu neskôr prisúdili dokonca titul afrického kráľa. Pohrával sa aj s myšlienkou stvorenia Spojených štátov afrických… V Líbyi pracovali tri milióny zahraničných robotníkov, najmä Afričanov, ale aj tisíce európskych expertov, inžinierov, lekárov – aj z bývalého Československa…
***
Ja osobne som sa o plukovníkovi Mummarovi Kaddáfím dozvedel prvého septembra roku 1969, teda dosť dávno. Ešte som študoval novinárstvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. No ako budúci zahraničnopolitický komentátor som popri štúdiu spolupracoval s redakciou známeho a obľúbeného denníka Smena, z ktorého po prevrate v roku 1989 vznikol denník Sme, vychádzajúci dodnes.
Prišiel som do poobedňajšej a večernej služby na zahraničnopolitické oddelenie. Ferko Beluš, v tom čase jeho vedúci, ma privítal hneď vo dverách.
„Michal, dnes na porade ponúkame na prvú stranu novín veľkú správu. V Líbyi došlo k vojenskému prevratu. Nejakí mladí dôstojníci zvrhli monarchiu kráľa Idrisa a vedie ich plukovník Muammar Kaddáfí. Tlačové agentúry už chrlia spravodajstvo.“
Pamätám si, ako som sa šéfa opýtal, či by sa tam nedalo nejako odcestovať. Pozrel sa na mňa ako nepríčetný: „Ty by si tam išiel? Veď môže ísť o život!“
„Pravdaže by som šiel! Novinári majú byť na mieste činu, nie?“ odvetil som.
Vedel som, že ak by aj niekto zo Smeny do Líbye odcestoval, nebol by som to ja. Nepustil by ma štatút externistu. A po druhé – v tej chvíli ešte nebolo jasné, akým politickým smerom sa chudobná krajina, voľakedajšia talianska kolónia, neskôr za kráľa koketujúca s Veľkou Britániou a aj so Spojenými štátmi, vydá. Angličania aj Američania mali v krajine vojenské základne, biznis s ropou bol mladý, lebo jej náleziská objavili iba v roku 1959. Pre Západ mala krajina v tom čase najväčší význam najmä pre strategickú polohu na severe Afriky, pri pobreží Stredozemného mora. Veľkosťou /trikrát väčšia ako Francúzsko/ zasahovala dosť hlboko do Afriky, až k Čadu. Na východe susedila s Egyptom, na západe s Tuniskom, a ďaleko nebolo ani Alžírsko. Okrem toho… vycestovať v tom čase do podobných štátov nebolo jednoduché. Pre nedostatok valút, československá koruna nebola konvertibilná so západnými menami, a navyše, každá cesta novinára sa musela vzhľadom na rozpočet redakcie dopredu plánovať, pretože ju schvaľovali stranícke orgány. Preto som v tom čase celkom prirodzene závidel západným novinárom, ktorí mohli do krajiny, kde sa niečo výnimočné udialo, okamžite odcestovať a čitateľom referovať najaktuálnejší vývoj. No od toho prevratného dňa som začal nielen podobne vývoj v Líbyi sledovať, ale ma zaujímal najmä osud mladého muža z obyčajnej beduínskej, chudobnej rodiny. Narodil sa v beduínskom stane v púštnej oblasti pri pobrežnom meste Syrta.
Beduínsky stan mu zostal hlavným útočiskom až do príšernej smrti.
V ňom, aj keď už luxusne vybavenom, býval najčastejšie, aj keď mal k dispozícii rozľahlé sídlo v Tripolise. Stan si brával aj na cesty. V roku 2009, keď pricestoval na zasadanie Valného zhromaždenia OSN a na tribúne v stominútovom prejave /nedodržal stanovený limit pätnástich minút/ vynadal väčšine svetových štátnikov za pokrytectvo a roztrhal pred nimi Chartu OSN, sa usadil na pozemku miliardára a jedného zo záujemcov o prezidentský post v Bielom dome Donalda Trumpa. Ten sa vtedy úradom posťažoval, že líbyjský vodca býva na jeho pozemku, no viac ako ten fakt ho vraj hnevalo, že si Kaddáfí v stane pravidelne fénoval čierne kučery. Asi mu farbu vlasov závidel, lebo Trump je blondiak a počas predvolebnej kampane musel pred voličmi dokazovať, že jeho vlasy nie sú nijaký príčesok či parochňa.
V Amerike nemajú plešatí muži v politike veľké šance! Aby nejaký kandidát obstál, musí mať na hlave vlasy, čo je podľa tamojších pravidiel určite dôležitejšie než to, čo má pod nimi… Imidž s hustou reaganovskou hrivou, alebo aspoň s kennedyovskou ofinou však dosiaľ zostáva pre väčšinu kandidátov nedosiahnuteľnou métou…
Ja som zatiaľ iba čakal a dúfal, že sa raz do Líbye dostanem. No najmä som čítal. Pamätám si, ako sa mi rozbúchalo novinárske srdiečko, keď sa jedného dňa objavilo na šéfovom stole najnovšie vydanie amerického týždenníka Newsweek. Obálka žiarila Muammarovou podobizňou. Plukovník Kaddáfí mal vtedy iba dvadsaťosem rokov a parádna uniforma mu sedela ako málokomu. Vo vnútri čísla bol s ním rozhovor. To číslo som mal dlho v osobnom archíve, ale za štyridsať rokov sa mi celé zožltnuté niekde zapatrošilo. Stále však dúfam, že ho raz ešte objavím.
Napokon sa mi predsa len podarilo do Líbye dostať. A s mužom, ktorý zvrhol monarchiu, sa osobne stretnúť. Vtedy som však nechápal, že vodca prevratu si novinárov na rozhovor vyberal sám a zámerne uprednostnil novinára z vplyvného amerického magazínu najmä preto, aby tak dal svetu najavo smerovanie revolúcie a aby americkým politikom jasne odkázal, s kým budú mať do činenia.
„Right now our action is politically and economically motivated. We are breaking up the foreign oil monopolies and acquiring control of our own assets and resources.“ /Teraz je naša akcia politicky a ekonomicky motivovaná. Rozbíjame zahraničné ropné monopoly a preberáme kontrolu nad našim bohatstvom a zdrojmi./ Tie slová mi vyrážali dych. Ako mohol mať niekto taký mladý takú odvahu! Hoci… práve tá patrí najmä k mladosti. V tomto prípade však išlo o odvahu neuveriteľnú. Kaddáfí bol výnimočným žiakom, potom nádejným poslucháčom vojenskej taktiky v Líbyi a pre vynikajúce výsledky sa dostal až na známu Vojenskú akadémiu do anglického Sandhurstu. A práve tam, spolu s ďalšími líbyjskými absolventmi, vytvoril prísne tajnú skupinu mladých a tzv. slobodných dôstojníkov a spolu s nimi naplánoval zvrhnutie monarchie.
Odstránenie feudálneho režimu a kráľa Idrisa I., ktorý sa v čase prevratu liečil v Turecku /zomrel až v roku 1989 v zahraničí/, bolo iba prvou fázou zmeny, ktorá na krajinu čakala. Kaddáfi sa hlásil k myšlienke panarabského nacionalizmu, ako vzor mu poslúžil egyptský vodca Gamal Abdal Násir. Ten so skupinou iných dôstojníkov, medzi ktorých patrili ďalší budúci egyptskí prezidenti Anwar as Sadat a Husní Mubarak, zvrhol monarchiu a kráľa.
Kaddáfí išiel ďalej, vlastnou, unikátnou cestou. Vymyslel projekt priamej demokracie. Zrušil posledné zvyšky konštitučnej monarchie, zrušil všetky politické strany a namiesto starej a prežitej štruktúry, potláčajúcej akýkoľvek politický prejav bežných obyvateľov, stvoril tzv. revolučné výbory, do určitej miery na spôsob Kuby.
No zašiel najďalej. V krajine nejestvoval parlament, nekonali sa voľby, priama demokracia podľa jeho politického konceptu mala podobu pyramídy. Na jej vrchole bol vodca a základňu tvorili občania. Nemohla však chýbať vláda, jednotliví ministri, riadiaci zverené úseky. Tých osobne vyberal plukovník, najmä podľa stupňa lojality, s prihliadnutím na zásluhy počas zvrhnutia kráľa a kmeňový pôvod. Revolučné výbory organizovali ľudové snemy, na ktorých sa zúčastňovali aj zástupcovia odborov. Nového kandidáta pre riadenie určitej komunity zakaždým navrhol na sneme niektorý z tzv. prirodzených vodcov a o kandidátovi sa potom diskutovalo. No miesto mal isté. Išlo o formu priamej kooptácie.
Kaddáfí napísal o tomto politickom modeli tri Zelené knihy. V nich zhrnul koncept moci v základnom slovnom výraze, džamahírija /doslova – vláda más/. Model sa ideologicky opieral o tri zložky: islam, arabizmus a socializmus. V tomto poradí. Po niekoľkých rokoch, pokým sa model udomácňoval a získaval na rutine a zotrvačnosti, mohol vodca revolúcie vyhlásiť vybudovanie Veľkej Líbyjskej arabskej socialistickej džamahírije.
Išlo o sekulárny model riadenia štátu, v ktorom však mal islam dôležité inšpiračno-mocenské poslanie. V každom prípade šlo o dovtedy nevídaný politický model. Málokto si ho vedel predstaviť tak, ako ho vnímal vodca revolúcie. Kým králi, emiri a šejkovia v okolitých arabských krajinách ešte ako-tak rozumeli modelu egyptského nacionalizmu a socializmu, Kaddáfího recept predstavoval pre nich nevídané nebezpečenstvo. Kaddáfího model nenasledoval nik z ďalších revolucionárov arabského sveta, ani vo veľkých a mocných štátoch, akými boli Irak či Sýria, ktorí sa však podobne ako on dostali k moci vojenskými prevratmi. Či išlo o Háfiza al Assáda v Sýrii, alebo o Saddáma Husajna v Iraku.
Musíme však vedieť, že väčšina prevratov v arabskom svete sa odohrala v období rýchleho úpadku koloniálnej moci dvoch dovtedy rozhodujúcich hráčov v regióne. Veľkej Británie a Francúzska, aj keď do tamojšej politiky čoraz viac zasahovali Spojené štáty, jednak samostatne no oveľa nebezpečnejšie prostredníctvom Izraela. Práve Izrael sa stal pre americkú politiku na Blízkom východe hlavným úderným klinom proti akémukoľvek pokusu revolučných arabských štátov na vytvorenie širšej a mocnej panarabskej jednoty.
(Pokračovanie)
