Kresba: Ľubomír Kotrha
V posledných dňoch sme na Ukrajine svedkami veľmi nebezpečného vývoja, ktorý očividne prekračuje hranice uplatňovania akejkoľvek ústavnej formy zhromažďovacieho práva. Niektoré extrémistické sily na Ukrajine zacítili možnosť zmeniť vládu násilnými akciami, avšak je otázne, koho vlastne reprezentujú. Vláda na násilné akcie tiež reagovala násilím a dala jasne najavo, že nemieni ustúpiť zo svojich pozícii. Súčasný vývoj v Kyjeve je nešťastný pre celú Ukrajinu, nemožno však z neho viniť len vládnu moc, ako sa to opakovane pokúšajú robiť mienkotvorné médiá a politici západu. Veľmi nešťastné je aj úsilie viacerých európskych politikov zaviesť voči Ukrajine sankcie. Krajiny EÚ sú kvôli účasti svojich predstaviteľov na decembrových protestoch vnímané ako podporujúce jednu stranu, a preto ich prípadné sankcie nebudú považované za neutrálny postoj.
Západ naozaj nie je v celej kríze neutrálny. Každý, kto sledoval správy v posledných mesiacoch, si nemohol nevšimnúť ostrú kritiku, ktorá sa valila zo západných mienkotvorných médií a od politikov voči ukrajinským štátnym orgánom. Do tejto kampane sa zapájajú nielen médiá a politici z členských štátov EÚ, ale aj predstavitelia USA. Kritické spravodajstvo a komentáre však nie sú vždy myslené čestne a ostro kontrastujú s inými reakciami západných politikov v porovnateľných prípadoch.
Zopár porovnaní
Postoj západných politikov a médií nie je spravodlivý už preto, že vo svete sa objavujú oveľa horšie situácie, na ktoré Západ nereaguje. Jedným z dôvodov, pre ktoré sa zdá kritika súčasnej situácie na Ukrajine prehnaná, je porovnanie s inými krajinami, v ktorých panuje revolučná nálada. Takouto krajinou je i proamerická monarchia Bahrajn v Perzskom zálive. Už v roku 2011 tam vládnuci monarcha za pomoci zahraničnej intervencie zo Saudskej Arábie krvavo potlačil demonštrácie šiítskej väčšiny a od toho času v Bahrajne bolo zavraždených a unesených mnoho tisíc obyvateľov vrátane detí. Postup bahrajnskej monarchie voči demonštrantom je oveľa tvrdší než postup ukrajinskej vlády voči demonštrantom z Majdanu, napriek tomu je Bahrajn sotva v centre pozornosti západných predstaviteľov, ktorí sa tak rozhorčujú kvôli Ukrajine. Bahrajn nie je jedinou krajinou, ktorá v posledných mesiacoch postupovala voči demonštrantom neporovnateľne brutálnejšie než Ukrajina. Lenže oni nedali Bruselu košom tak, ako Kyjev svojím odmietnutím podpísať asociačnú dohodu s EÚ.
Jedným z dôvodov rozhorčenia západných predstaviteľov je tvrdenie, že na Ukrajine sa nastoľuje policajný štát. Ale treba pamätať, ako ukrajinský štát fungoval za vlády V. Juščenku a ako na to vtedy reagovali na Západe. V apríli roku 2007 sa prezident V. Juščenko dostal do konfliktu s parlamentom, ktorý bol zvolený v roku 2006 a väčšinu v ňom získali proruské strany na čele s V. Janukovyčom. V. Juščenko vtedy protiústavným prezidentským dekrétom rozpustil „protiprezidentský“ parlament. Podľa ukrajinskej ústavy mal prezident právo rozpustiť parlament len z taxatívne ustanovených dôvodov, z ktorých ani jeden nebol naplnený. Prezident Juščenko však napriek tomu parlament rozpustil. Preto sa vtedajší poslanci obrátili na ústavný súd, aby preskúmal ústavnosť prezidentovho postupu. Keďže bolo zrejmé, že prezident Juščenko postupoval protiústavne, hrozilo, že ústavný súd zruší dekrét o rozpustení parlamentu. Vtedy prezident pristúpil k ďalšiemu kroku, ktorý bol v najpríkrejšom rozpore s princípmi právneho štátu. Prezidentským dekrétom protiústavne odvolal nepohodlných sudcov ústavného súdu vrátane predsedu súdu Pšeničného. Odvolaní sudcovia sa s tým nemienili zmieriť, ale keď sa pokúšali vstúpiť do budovy ústavného súdu, Juščenkovi ozbrojenci ich jednoducho napriek protestom ich podporovateľov do budovy súdu nepustili. Týmto krokom zmenil prezident Juščenko pomery na ústavnom súde a súd nemohol slobodne rozhodnúť o protiústavnosti dekrétu o rozpustení parlamentu. Pred hrubou silou prezidentových ľudí následne ustúpil aj parlament a aj opoziční poslanci sa zúčastnili nových volieb. V roku 2007 sa teda konali znova parlamentné voľby a v nich zvíťazila prozápadná skupina strán. Nič nepomohlo, že v roku 2008 konštatovali protiústavnosť Juščenkových krokov rôzne ukrajinské orgány, i Najvyšší správny súd Ukrajiny (ústavný súd bol paralyzovaný), výsledok parlamentných volieb už nik nedokázal zvrátiť.
Ako teda vyzeral právny štát na Ukrajine za prezidenta Juščenka? Akú demokratickú legitimitu mali vtedajšie ústavné orgány? Prezident bol zvolený v „treťom opakovanom“ kole prezidentských volieb, po tzv. oranžovej revolúcii, ústavný súd bol vyčistený od nepohodlných sudcov a parlament bol zvolený vo voľbách, ktoré by ústavný súd zrejme vyhlásil za protiústavné, keby mu o tom prezident Juščenko dovolil rozhodnúť. Tento stav teda nemal s právnym štátom, s ústavnosťou či s čímkoľvek podobným nič do činenia, ale kritika od západných médií a politikov akosi nezaznievala. Nikto vtedy nepodporil „protiprezidentský“ postoj východnej Ukrajiny a západné mimovládne organizácie boli tiež veľmi potichu.
Policajný štát?
Ako som spomínal, medzi hlavné obvinenia voči súčasnej ukrajinskej vláde patrí tvrdenie, že vláda vytvára na Ukrajine policajný štát. Padajú veľmi silné obvinenia, avšak keď si človek porovná postup ukrajinskej polície s postupom štátnych orgánov v iných krajinách, nezdá sa jej postup nijak výnimočný. Netreba opakovať to, čo sa deje v krajinách spojencov Západu na Blízkom východe. Keby ukrajinská vláda nasadila ozbrojené sily a zavolala si na pomoc aj armádu susedného štátu, ako to urobila vláda v Bahrajne pri tamojších protestoch, tak by sa obvinenia voči ukrajinskej vláde dali ľahko pochopiť. Ukrajinská vláda však nenasadila armádu, ktorá by vojenskými prostriedkami protirežimné akcie v Kyjeve asi rýchlo potlačila. Ukrajinská polícia bola pritom už v minulom roku opakovane atakovaná protestujúcim davom, ktorý na policajtov útočil kameňmi a zápalnými fľašami.
Útoky davu a snaha o obsadenie vládnych budov v Kyjeve však prekročili ústavné medze zhromažďovacieho práva a dostali sa do štádia ozbrojeného konfliktu. V roku 2014 sa situácia veľmi zmenila. Na jednej strane poklesol počet demonštrujúcich na Majdane nezávislosti, ale na druhej strane zjavne sa zmenila aj štruktúra protestujúcich. Čoraz významnejšie miesto medzi demonštrantmi získavajú predstavitelia ultranacionalistických síl zo západnej Ukrajiny. Je zaujímavé, že hoci vo voľbách dostali extrémisti zo strany Svoboda pomerne málo hlasov, Kličko a Jacenjuk priznali vodcovi extrémistov, známemu rusofóbovi a antisemitovi O. Tiagnibokovi od začiatku protestov rovnocenné postavenie medzi lídrami. Bolo to zrejme preto, lebo jeho gardisticky organizovaní extrémisti na uliciach Kyjeva predstavovali väčšiu silu než civilní demonštranti. Títo extrémisti sa v posledných dňoch dostali na koňa a nielenže žiadajú odstúpenie prezidenta a koniec orientácie na Rusko, ale v posledných dňoch prišlo v Kyjeve i k viacerým útokom na židovské objekty. Okrem pravicových extrémistov získavajú na uliciach Kyjeva vplyv aj profesionálni demonštranti zo zahraničia. Dokonca aj medzi usmrtenými demonštrantmi z posledných dní neboli len Ukrajinci.
Je určite neprijateľné, že v prípade zrážok s políciou prišli v Kyjeve o život aj niekoľkí demonštranti, tieto úmrtia sú tragédiou. Ukrajinská vláda tým značne stratila na reputáciui, hoci ako ona aj opozícia sa snažia preniesť zodpovednosť za násilné úmrtia na druhú stranu. Otázka, kto je zodpovedný za krvavú situáciu na uliciach Kyjeva, je veľmi dôležitá i pre posúdenie celkovej situácie na Ukrajine.
Mediálna snaha pripísať jednostrannú zodpovednosť vládnej moci nie je veľmi presvedčivá. Nemožno si nevšimnúť, že do ulíc prichádzajú demonštranti dobre vyzbrojení, nielen s prilbami, a zjavne odhodlaní viesť krvavú konfrontáciu s políciou. Medzi zranenými sa preto objavuje aj veľké množstvo policajtov. V Kyjeve sa tým pádom hrá dnes aj o to, či budú vládnuť štátne orgány alebo či sa Ukrajina stane okupačným štátom, kde bude vládnuť ten, kto dokáže okupovať hlavné mesto Kyjev, a to bez ohľadu na výsledok vo voľbách.
Krvavé potlačenie nepokojov nie je pritom nemožné ani v členských štátoch EÚ. Medzi obete na životoch patrili napr. D. Ganin, zabitý počas protestov ruskej menšiny v Estónsku či C. Giuliani, usmrtený počas antiglobalistických protestov v Taliansku. Títo demonštranti pritom nesiahali až k takým násilným metódam boja ako demonštranti v Kyjeve. Rovnako si len ťažko niekto dokáže predstaviť, že by štátne orgány dopustili podobné násilnosti oproti Bielemu domu vo Washingtone či pokus o okupáciu tamojších vládnych budov. Známe sú predsa aj metódy, akými polícia v USA postupovala voči demonštrantom hnutia Occupy Wall Street.
Nedemokratické zákony?
Keďže sa od začiatku protestov v Kyjeve od novembra 2013 neustále objavujú nové a nové obvinenia voči vládnucemu režimu a to zo strany demonštrantov i Západu, tak sa s istou nedôverou treba pozerať i na kritiku zákonov, ktoré Verchovna rada prijala v januári 2014 a ktoré vyvolali búrku nevôle medzi západnými predstaviteľmi.
Prvou výhradou voči týmto zákonom bol spôsob ich prijímania v parlamente. Lenže tento spôsob prijímania zákonov bol reakciou na konanie opozičných poslancov zo strán Udar, Baťkivščina a Svoboda. Títo celé týždne blokovali prístup k rečníckemu pultu, čím znemožnili rozpravu a blokovali aj úrad predsedu parlamentu. Opoziční poslanci vytrhli viacerým vládnym poslancom poslanecké hlasovacie karty, pričom niektorých z nich aj zranili. Situácia sa skomplikovala najmä kvôli potrebe prijať štátny rozpočet. Keďže poslanci opozície stále blokovali diskusiu v parlamente okupáciou rečníckeho pultu, prijali vládni poslanci, pri nemožnosti viesť rozpravu, procedurálny návrh o pokračovaní rokovania o návrhoch zákonov s následnou aklamáciou hlasovaním rukou. Opoziční poslanci tento postup považovali za neústavný, hoci podľa názoru vládnej väčšiny išlo o ústavne – konformný postup. O neústavnosti tohto postupu však môže rozhodnúť len ústavný súd.
Pokiaľ ide o samotný obsah „nedemokratických zákonov“, z počtu jedenásť zákonov, ktoré prezident podpísal 20. januára 2014, môžu predstavovať problém len niektoré ustanovenia. Medzi problematické zákony patria najmä novely trestného zákonníka, trestného procesného zákonníka, rokovacieho poriadku Verchovnej rady či zákona o sústave súdov a statuse sudcov. Kritizovaná je aj novela zákona o cestnej doprave. Niektorým z podpísaných zákonov tento negatívny kontext chýba, napr. novele zákona o bezplatnej právnej pomoci či novele daňového zákonníka.
Čo sú konkrétne problémy „nedemokratických zákonov“, o ktorých sa toľko diskutuje? Veľmi často sa kritizuje staronové ustanovenie Trestného zákonníka o klebete (ohováranie). Za trestný čin sa považuje „úmyselné rozširovanie zjavne nedôveryhodných tvrdení, ktoré spôsobujú ujmu na cti alebo dôstojnosti druhej osoby“. Lenže nejde o nič nového, aj v slovenskom trestnom zákone existuje trestný čin podľa § 373 TZ Ohováranie. V kvalifikovanej sadzbe, napr. ak sa tým spôsobí škoda veľkého rozsahu, hrozí v SR dokonca až osem rokov.
Veľmi nebezpečnými môžu byť ustanovenia o extrémizme, najmä ustanovenia o popieraní zločinov nacizmu či tvorba, prechovávanie a rozširovanie extrémistických materiálov. Hoci podobné ustanovenia existujú aj v zákonoch európskych štátov (v SR napr. § 422a, § 422b, § 422c TZ), ide naozaj o problematické ustanovenia – a to aj na Ukrajine aj v štátoch EÚ.
Na ochranu príslušníkov štátnych orgánov na Ukrajine sa v trestnom zákonníku mení aj trestný čin „Hrozba a násilie voči predstaviteľovi orgánu ochrany práva“ a za tento trestný čin hrozí až sedem rokov. V SR však tiež existuje trestný čin útoku na verejného činiteľa s podobným objektom ochrany.
Zvýšená ochrana sa po novom poskytuje aj sudcom. Zakazuje sa zhromažďovanie informácií o sudcovi či o jeho rodine a tiež rozširovanie týchto informácií. Rovnako sa budú sankcionovať i výzvy na blokádu a blokáda obydlí obyvateľov, používaná v súčasnosti najmä voči sudcom a politikom. Hrozí trest až do výšky šesť rokov.
Ďalším problematickým ustanovením je sprísnená právna zodpovednosť za vyhýbanie sa účasti na trestnom konaní pred orgánmi milície, prokuratúry alebo súdu. Ide najmä o reakciu na konanie expremiérky J. Tymošenkovej, ktorá takýmto spôsobom voči štátnym orgánom postupovala.
Zostrená je aj regulácia masových protestných akcií. Za nelegálne skupinové stavanie stanov, nosenie masiek a heliem pri protestných zhromaždeniach bude hroziť pokuta alebo až 15 dní poriadkovej väzby. Sankcionované bude aj nelegálne vytváranie automobilovej kolóny, zloženej aspoň z piatich áut, kde hrozí najmä strata vodičského oprávnenia alebo zabavenie dopravného prostriedku.
Mimovládne organizácie sa najviac obávajú ustanovení o „zahraničných agentoch“. Tie mimovládne organizácie, ktoré kvôli svojmu financovaniu zo zahraničia budú považované za „zahraničných agentov“, budú musieť pravidelne oznamovať informácie o objeme prostriedkov zo zahraničia a o personálnom zložení svojich orgánov. Podobný zákon nedávno prijali aj v Ruskej federácii, avšak vzorom ruskému i ukrajinskému zákonu bol americký „Forreign Agents Registration Act“, ktorý sa v USA využíva už mnoho desaťročí.
Ako dosť problematická sa javí povinnosť internetových masových informačných médií registrovať sa ako informačné agentúry. Za nedodržanie povinnosti hrozí pokuta. Sporná je aj povinnosť predkladať osobné doklady pri uzatváraní zmlúv s telekomunikačnými spoločnosťami, týkajúcich sa najmä poskytovania SIM kariet. Pochopiteľne, ani v mnohých iných krajinách nie je možné od operátora získať SIM kartu bez predloženia dokladu.
V podstate, toto sú hlavné výhrady voči novým „nedemokratickým zákonom“ na Ukrajine. Je pravda, že sa mnohým nemusia páčiť a určite obmedzujú slobodu jednotlivca, ale nejde o nič také, čo by v podstate nebolo známe občanom západných štátov.
Ako zabrániť zostreniu konfliktu?
Vývoj konfliktu na Ukrajine je nepredvídateľný. Riešením nebude ani odstúpenie prezidenta V. Janukovyča a prípadné predčasné voľby. Ukrajina je totiž t. č. rozpoltená krajina a ak by pri predčasných voľbách zvíťazil opäť prezident V. Janukovyč s podporou východnej Ukrajiny, tak by demonštranti zo západnej Ukrajiny v centre Kyjeva vyhlásili voľby za zmanipulované a okupácia Majdanu by začala odznova. Treba pripomenúť, že ani v roku 2005, po tzv. oranžovej revolúcii, nezískal vtedajší prozápadný kandidát V. Juščenko viac ako 51,99 % hlasov. A to vtedy mnohí sklamaní priaznivci V. Janukovyča vôbec nehlasovali. Podobne ako v roku 2005 by ani dnes neboli demonštranti, okupujúci centrum Kyjeva, ochotní uznať nič iné než víťazstvo svojho kandidáta.
Východ Ukrajiny však už tiež opakovane naznačil, že nemieni akceptovať výsledky, ktoré by si násilím vynútili demonštranti zo západnej Ukrajiny. Idea, že demonštranti zo západnej Ukrajiny vnútia východnej Ukrajine svoju vôľu násilnými okupáciami štátnych inštitúcií, má priveľmi konfliktný potenciál. V každom prípade by nespokojenci všetkých strán mali postupovať ústavnou cestou. Iste, že v situácii vyhrotených rozporov nedokáže nikto uspokojiť obe strany súčasne, ale využitie ústavných prostriedkov ako napr. ústavného súdnictva by bolo aspoň určitým garantom mierového riešenia v štáte. Pri totálne rozpoltenej Ukrajine je jediným rozumným riešením uvedený postup, hoci aj ten bude zdĺhavý a komplikovaný. Najnebezpečnejšou alternatívou je totiž možná vojna medzi prozápadnou a proruskou časťou Ukrajiny, ktorá by mala nedozerné následky nielen pre vlastný región, ale pre celú Európu.
