Slovenským politikom, pokiaľ majú v sebe aspoň štipku zodpovednosti, tohto roku bezstarostná dovolenka iste nebude dopriata. Strašiť ich nebude len povestná vyhliadka na „horúcu jeseň“, mátať ich musia aj spomienky na uplynulý politický rok. Ten totiž prebiehal v znamení slávneho zákona o tom, že keď sa niečo môže pokaziť, tak sa to aj pokazí. Je faktom, že politická garnitúra, ktorej voliči dali v minuloročných voľbách taký silný mandát ako ešte ani jednej politickej reprezentácii po roku 1989, veľmi rýchlo stráca kredit, a v očiach mnohých je už na nerozoznanie od predchádzajúcej, od ktorej sa tak radikálne chcela odlíšiť. V politike nestačí totiž len dobrá vôľa a veľké slová, potrebná je aj rozhodnosť.
Je zrejmé, že práve nedostatok rozhodnosti spôsobil, že sa vládnej koalícii nepodarilo zastaviť ekonomický úpadok krajiny, ba svojimi malichernosťami ho ešte aj urýchľuje. Posledné mesiace nestačí dohrmieť jeden škandál a už je tu druhý. Je ich už toľko, že verejnosť prestáva na ne reagovať a definitívne začína všetkých politikov hádzať do jedného vreca. To je vlastne pre politické zdravie spoločnosti najnebezpečnejšia situácia. Demokracia je predsa založená nielen na reálnej možnosti zmeny politickej garnitúry, ale aj na povedomí toho, že táto zmena má zmysel, že totiž k moci prídu ľudia, ktorí sa vedia postaviť k problémom čelom a ktorí sa nevyhovárajú neustále na svojich predchodcov. Tam, kde verejnosť prestáva vidieť zmysel zmeny, tak sa veľmi rýchle stiahne do pasivity, každý sa začne starať len „o seba“, a tým sa vytvára priestor, aby sa aj politici starali „o seba“. Výsledkom je bludný kruh, v ktorom stupňujúca pasivita verejnosti vytvára priestor pre svojvôľu politikov.
Nebuďme však pesimistami. To, čo sa u nás deje, nie je nijaká zvláštnosť. Škandály, ktorých sme svedkami, sa stávajú – tým nechceme ospravedlňovať tie naše – aj v „lepších“ krajinách. To, čo však zaráža, je neochota (bolo by tragické, keby to bola obyčajná neschopnosť) vyvodiť politické dôsledky z evidentne zlých rozhodnutí. Veď spoločným menovateľom prípadu „Nafta Gbely“, exodu Rómov do Fínska, zákona o používaní jazyka menšín je neochota predvídať, nerozhodnosť, opájanie sa veľkými slovami. A každá fráza v ústach politika vytvára priestor pre presadenia egoistických záujmov jednotlivcov a lobistických skupín. Čas veľkých rozhodnutí, veľkých hesiel je už dávno za nami. Dnes ide o to obstáť v každodennosti, veď čo s hodnotami „európanstva“, keď hodnota koruny padá. Dobrým Európanom je ten, kto dokáže dať do poriadku ekonomiku, upevniť právny štát. A ten, komu sa to podarí, je aj dobrým vlastencom. Len takúto politiku, ktorej plody dozrievajú v každodennosti, v raste kvality života, dokáže dnes občan oceniť. Abstrakcie sú dnes už len provokáciami.
