O štátnom rozpočte trochu inak

Parlametná rozprava o návrhu zákona o štátnom rozpočte SR na rok 1999 ukázala viacero vecí, ale aj mnohé a veľmi závažné zahmlila. Predovšetkým potvrdila, že štátny rozpočet nie je iba súhrnom čísiel, ale najmä peňažným vyjadrením dôsledkov hospodárskej politiky uskutočňovanej v minulých rokoch a obmedzených možností hneď a zaraz naplniť zámery programového vyhlásenia novej vlády.

Štátny rozpočet na rok 1999 sa rodil v neštandardných, mimoriadne zložitých podmienkach. Vidiny z programového vyhlásenia tretej Mečiarovej vlády o dosiahnutí porovnateľnej výkonnosti ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva s vyspelými krajinami Európy na prelome tisícročí, najneskôr do roku 2010 a o premene Slovenska na druhé Švajčiarsko, sa dávno rozplynuli. Máme už úzku vrstvu miliardárov a multimilionárov, ale väčšina ľudí na Slovensku žije nielen pod úrovňou, ktorú očakávala po roku 1989, ale aj pod úrovňou, ktorú mala vtedy.

Príznaky krízy v slovenskej ekonomike sa prejavili už v druhej polovici roku 1996. V celom roku 1998 sa kríza rýchlo prehlbovala a štátny rozpočet na rok 1998 bol v skutočnosti rozpočtom postačujúcim len do volieb. Rozpočtové hospodárenie po nástupe Dzurindovej vlády bolo orientované na prežitie roku 1998 a na zabránenie úplného kolapsu štátnych financií.

Hĺbka makroekonomickej nerovnováhy, osobitne však deštrukcie a úpadku podnikov, sa v plnej nahote ešte nevyjavila ani počas trvania rozpočtového provizória v prvých troch mesiacoch 1999.

KRITIKA OSTALA BEZ OZVENY

SDĽ už dávnejšie a argumentovane poukazovala na to, že štátne a celé verejné financie sú vážne choré a choroba sa stala chronickou. Neudržateľná kumulácia rozpočtových schodkov, márnotratné a megalomanské mrhanie prostriedkami daňových poplatníkov, služobnícky pomer voči rýchlozbohatlíkom a klientelizmus viedli k rýchlemu rastu štátneho dlhu. Jeho veľkosť na jedného obyvateľa od roku 1993 dokázali minulé vlády takmer strojnásobiť. Na financovanie tohto dlhu vláda odčerpávala prostriedky z peňažného trhu a na reštrukturalizačné procesy v podnikateľskej sfére zostalo žalostne málo a úžernícky drahých peňazí.

Rozbujnela sa korupcia v štátnej správe i bankách. To všetko a množstvo iných evidentných faktov spôsobilo, že parlamentná debata o štátnom rozpočte na rok 1999 bola zväčša hádkou o dedičstve a „zásluhách“ poručiteľa o jeho bonite. Hádkou nepeknou, povrchnou a najčastejšie bez solídnych argumentov a konštruktívneho náboja.

Bonita ekonomického dedičstva po predchádzajúcej vláde sa definovala zopár makroekonomickými ukazovateľmi a nie celkom korektne, keď sa z časového radu vyberali len obdobia a údaje, ktoré mali akoby podoprieť tvrdenia typu „len on to dokázal“ a vy na to nemáte.

ÚDAJE, KTORÉ HOVORIA KONKRÉTNE

Z údajov v tabuľke, ak ich vnímame vcelku, vidno, že nie rozpočet na rok 1999 je na „vode“, ale že hospodárenie Mečiarovej vlády osobitne od roku 1996 dostalo Slovensko na tenký ľad, že to bolo hospodárenie na dlh, na úkor budúcnosti, najmä ak si pripomenieme, že úhrada záväzkov štátneho dlhu, ktorý zanechali minulé vlády, len v roku 1999 dosiahne 88,8 mld. Sk. Na úrokoch voči tuzemským a zahraničným veriteľom sa z kapitoly štátny dlh v roku 1999 vyplatí 20 mld. Sk a okrem toho na splátky istín štátnych dlhopisov na krytie minulých a tohtoročného schodku štátneho rozpočtu si bude musieť Dzurindova vláda požičať viac ako 64 mld. Sk. Staré dlhy sa budú kryť novými, ibaže drahšími v dôsledku poklesu kredibility a ratingového hodnotenia SR.

To je však len jedna stránka ekonomického dedičstva po Mečiarovej vláde. Každá rozprava o rozpočte a nielen u nás, sa navonok točí okolo večného problému rozdeľovania menších zdrojov než sú tie, ktoré by boli potrebné. U nás je však podstata veci v tom, že rozpočet na rok 1999 je iba „zabalený v balíčku“, ale nie je zasadený do jasnej koncepcie strednodobej transformačnej hospodárskej politiky a tak nemôže založiť masívnejšiu stimuláciu tvorby zdrojov v podnikateľskej sfére a ponúknuť trvácnejšie kritériá pre výber priorít, na ktoré treba vynaložiť veľmi limitované rozpočtové prostriedky.

Stabilizačné opatrenia prevažne reštriktívneho charakteru načrtnuté v „balíčku“ svedčia o tom, že vláda ako celok a osobitne jej podpredseda pre ekonomiku, sa upína na vytváranie inštitucionálneho rámca pre fungovanie štandardnej trhovej ekonomiky, ale len tým sa akútna mizéria našej neštandardnej ekonomiky nedá odstrániť. Vytvorenie takého rámca i prilákanie zahraničných investícií a ich pozitívne účinky, si vyžiadajú niekoľko rokov. Ale rozpočet na rok 1999 štát potrebuje bezodkladne, do konca marca. Oči sa upierajú a prstom sa ukazuje na ministerstvo financií. Daňové iniciatívy, odmietanie dovoznej prirážky, výdavkové škrty na „zlacnenie sociálneho systému“ svedčia o tom, že pánu Miklošovi viac vyhovuje pozícia „tieňového“ ministra financií, než povinnosť podpredsedu vlády pre ekonomiku a konceptora strednodobej stratégie hospodárskej politiky. SDĽ oprávnene požaduje od vlády urýchlené spracovanie takejto stratégie. V ostatnom čase sa zintenzívňuje paľba na ministrov a politikov SDĽ a pravicovej časti vlády je to vhod.

PRIVATIZÉRI MUSIA DBAŤ NA PROSPERITU

Politickej ľavici by nemalo uniknúť, že v búrlivých debatách a súbojoch o rozpočtové prostriedky sa s nenáležitou ohľaduplnosťou voči „kapitálotvornej vrstve“ nepomenovali veci pravými menami. Makroekonomické ukazovatele sú abstrakcia, štatistické údaje typu „priemerná teplota pacientov na internom oddelení“ sotva vhodné pre účinnú terapiu. Veľká časť podnikov je vo finančnom kolapse a rozvrate. Isteže, je celkom nevyhnutné klepnúť čím skôr po prstoch zlodejom, podvodníkom“ neplatičom daní, razantne potláčať hospodársku kriminalitu atď. Avšak len to nestačí. Spoločnosť a štát musí od kapitálotvornej vrstvy nekompromisne vyžadovať, aby zvelaďovala sprivatizovaný majetok, aby tvorila zdroje, zodpovedne hospodárila a súčasne musí všemožne podporovať podnikateľské subjekty – malé i veľké, domáce i zahraničné, prinášajúce ľuďom prácu, obci, či regiónu prosperitu a slovenskej ekonomike zvýšenie jej výkonnosti a konkurencieschopnosti. Inak nebude možné posilniť normálnym spôsobom príjmovú stranu štátneho rozpočtu a zastaviť po roku 1996 prudký pokles výnosu dane z príjmu právnických osôb, ktorý bol v roku 1998 len 24,6 mld. Sk, teda o 4,7 mld. Sk menší, ako suma, ktorú odviedli zo svojho príjmu do štátneho rozpočtu fyzické osoby, najmä zamestnanci.

Úverová reštrikcia je jednou z hlavných príčin rozvratu podnikateľskej sféry. Vzťah k úverovej sústave je dôležitý nielen z hľadiska vyfinancovania schodku štátneho rozpočtu, ale najmä oživenia ekonomiky. Súbeh tvrdej rozpočtovej reštrikcie s úverovou reštrikciou je nešťastná kombinácia. Drahé peniaze sotva môžu zastaviť narastajúcu nezamestnanosť. Zrejme je potrebná prispôsobivejšia menová politika, ktorej tvar by mal byť výsledkom negociácie zámerov vlády a NBS. Žiaľ, táto stránka rozpočtového problému v chaotickej rozprave a záplave bezduchých faktických poznámok zanikla. V reálnej ekonomike sa však nepochybne vynorí a azda skôr, než by sme si to želali.

Autor je ekonóm, bývalý poslanec NR SR za SDĽ