Poľnohospodárstvo nie je témou, ktorá by zaplňovala prvé stránky v dennej tlače alebo správy v ďalších médiách. A to napriek tomu, že bez potravín ako produktu tvorivej práci poľnohospodárov a potravinárov si život na zemi nevieme predstaviť. Vďaka dobrým poľnohospodárom, ktorí už nie celkom v potu tváre dorábajú, zberajú úrodu a udržujú krajinu v určitej ekologickej rovnováhe, často aj na konto hospodárskeho výsledku sme nepadli na úplné dno v sebestačnosti potravín. Ak uvádzam dobrých, treba spomenúť, bohužiaľ, aj tých, ktorí nešetrným, neekologickým spôsobom hospodárenia ničia pôdu a v masovom meradle znižujú jej úrodnosť.
Poľnohospodár mal v minulosti úctu k pôde a potravinár (napr. pekár) úctu k svojmu remeslu. Spoločnosť si zato ich prácu vážila a cenila. Časom sa tieto pomery zmenili aj vďaka globalizácii, keď namiesto z Bojničiek dovážame šošovicu zo Stredného východu, skoré zemiaky z Egypta namiesto zo Záhoria a rajčiny až zo Španielska, hoci sme v minulosti nimi zásobovali Prahu z Marcelovej a okolia. Hydinu, vajcia z Poľska a ďalších krajín, teda aj produkty, v ktorých sme boli sebestační.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel je v trvalom úpadku aj pre zahraničnú konkurenciu podporovanú sporným systémom dotácii, a ako sa potvrdzuje rokmi, ani peniaze z EÚ a sľuby všetkých doterajších ministrov a vlád túto situáciu nezmenili.
Na prvé miesto v správach a „otvarákoch“ sa dostanú potraviny a ich producenti pri rôznych kauzách a potom počas Agrokomplexu v Nitre, Dní poľa atď…, na ktorých sa prezentujú najvyšší predstavitelia štátu, obyčajne s prísľubmi, ktoré časom idú akosi do zabudnutia. Veľkou témou, ktorá dosiahla európske rozmery, je dvojaká kvalita potravín; stala sa nosnou témou nielen odborníkov, ale sa jej zmocnili aj politické elity a médiá. Aj pričinením Slovenska dvojaké potraviny bude riešiť Brusel. Máme sa na čo tešiť, ako politici z Bruselu zatočia s nadnárodnými spoločnosťami v spleti medzinárodných a národných noriem a predpisov. Obchodné reťazce zdôvodňujú dvojakosť potravín rôznou chuťou ľudí v nových členských štátoch únie. Skôr si myslím, že obchodníci správne odhadujú kúpnu silu obyvateľstva, a preto objednávky majú nielen inú chuť, ale aj cenu. Nuž aj zisk ako pridanú hodnotu, o ktorý, ako inak, vždy predsa ide!
Nie menšou kauzou v poslednom období je prechodný nedostatok určitých komodít, napr. masla či vajec na domácom trhu. Je to výsledkom špekulácií na trhu s potravinami. V prípade vajec ide o fipronilovú kauzu v dôsledku likvidácie nosníc v Holandsku. Napriek tomu, že Slovensko je v produkcii vajec sebestačné, obchodné reťazce radšej dovážajú vajíčka zo zahraničia, ktoré predajú s vyššou maržou, ako keby kupovali kvalitné vajíčka od našich výrobcov, a tak bezmála celú pätinu produkcie vyvážajú naši výrobcovia do zahraničia. Nuž a potom sa nedivme, že vajíčka chýbajú. Nedostatok masla bol spôsobený viacerými faktormi. Ruské embargo, vyššie nákupy zo strany USA a Číny, zrušenie kvót na výrobu mlieka a finančná podpora za znižovanie výroby mlieka Bruselom sa ukázali ako zlé rozhodnutia. Naši výrobcovia mlieka bojovali o život a potvrdili sa ich predpovede o likvidácii chovov, ktoré sa u kráv nedajú nahradiť zo dňa na deň! Slovensko je vo výrobe mlieka nateraz sebestačné, problém je, že nevieme viac ako 400 tisíc litrov mlieka spracovať racionálne doma. Vyvážame surovinu a dovážame výrobky s pridanou hodnotou, ktorá, bohužiaľ, zostáva na škodu nás všetkých v zahraničí (aj strata pracovných miest).
Zmena po novembri 1989 nepriniesla len politické, ekonomické, vlastnícke a iné vzťahy, ale zmenili sa aj naše chute. Čo nebolo až tak spôsobené našimi chuťovými pohárikmi, skôr našou chudobnejšou peňaženkou. Stratili sme chute podľa ŠÚ SR v porovnaní roku 1990 s rokom 2016 na mäso, ktorého spotrebujeme menej o 25,1 kg na osobu a rok, z toho najviac nám prestalo chutiť hovädzie, kde je prepad 17 kg! Je pravda, že nám lepšie chutí hydina, ktorej spotrebujeme o 1,8 kg viac. Na „dobré rady“ našich odborníkov vo výžive spotrebujeme menej mlieka o 58,7 kg, vajec o 12,9 kusa, cukru o 12,4 kg, zemiakov o 38,9 kg, múky (obilniny) o 39,2 kg, Na všeobecnú radosť sme zvýšili spotrebu olejov o 2,1 kg, zeleniny o 7,7 kg a ovocia o 9,3 kg.
Ak hovoríme o kúpnej sile obyvateľstva, potom si treba spomenúť na rady čakajúcich pre obchodmi hlavne na mäso a iné úzkoprofilové potraviny pred rokom 1990. To svedčilo o tom, že ľudia mali dosť peňazí, aby kúpili aj viac! Pritom nemôžeme zabúdať na samozásobenie hlavne na vidieku.
V súčasnosti sú naše obchody dobre zásobované, nič nám nechýba, máme na výber lacnejšie aj exkluzívne výrobky a tomu zodpovedajúce ceny. Zrejme nie je pravda, že by ľudia nemali chuť napr. na hovädzie do polievky alebo sviečkovicu, nuž ale radšej kúpia lacnejšie kuriatko, čo im dovoľuje rodinný rozpočet. Napriek tomu, je zadlženosť obyvateľstva historicky najväčšia!
Prepočítal som, že ak by sme chceli dnes nakupovať potraviny v množstve a sortimente v roku 1990, tak napr. len u hovädzieho mäsa by sa spotreba zvýšila o 90 100 ton. Pri cene povedzme 6 000 €/tona predstavuje čiastku cca 540 mil. €. U mlieka to predstavuje vyššiu spotrebu o 311 100 ton a čiastku cca 170 mil. €. Ocenenie nie je vyššie len vlastnou spotrebou, ale tiež nárastom cien (napr. hovädzie predné s kosťou bolo za 17 Kčs/kg, zadné bez kosti 46 Kčs/kg). Ak dnes hovoríme, že podiel nákladov z rodinného rozpočtu na potraviny klesol, tak by sme za tým mali vidieť predovšetkým nižšiu spotrebu potravín.
Veľkou témou je trvalý pokles zamestnanosti v poľnohospodárstve. Ak v roku 1990 pracovalo v poľnohospodárstve 350 tisíc, tak v roku 2005 pracovalo 81 500, v roku 2010 ešte 54 900, v roku 2016 už len 50 100 pracovníkov. Dôvodov môže byť niekoľko, technický pokrok, likvidácia chovov hospodárskych zvierat, skladba rastlinnej výroby atď. V neposlednom rade odmeňovanie. V roku 1988 (štatistická ročenka 1989) uvádza, že priemerná mesačná mzda pracovníkov vrátane JRD bola 3 095 Kčs, prepočítaná odmena pracovníkov JRD bola 3 390 Kčs, keď vyššiu mzdu mali len pracovníci v geologickej, projektovej, stavebnej činnosti v doprave a vo vede a výskume. Po nežnej revolúcii sa nezmenili len vlastnícke vzťahy, ale aj prístup k jednotlivým odvetviam hospodárstva. Prevahu získalo predovšetkým bankovníctvo, poisťovníctvo a, samozrejme, IT činnosti. Zatiaľ čo v roku 2010 bola priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve (platy.sk) 769 €, v poľnohospodárstve to bolo 592 € teda rozdiel 177 €. V roku 2016 priemerná mzda v národnom hospodárstve bola 912 €, v poľnohospodárstve to bolo 702 € a rozdiel 210 €. Napriek mnohým ubezpečeniam zo strany vlády o podpore strategického rezortu po roku 2010 rozdiel medzi mzdou v národom hospodárstve a poľnohospodárstvom sa zvýšil v roku 2016 oproti roku 2010 o 33 €! Potom sa nemôžeme čudovať, že v roku 2016 ukončilo odbornú školu v profesii pekár 12 absolventov. Aj to možno len s rodinnou väzbou na tradíciu. Úprimne povedané, dal by som ako rodič dieťa do školy s výhľadom, že by zarobilo mesačne 670 €, z toho ako pekár podstatnú časť v nočnej zmene? Určite nie! Keď v banke môžem pracovať ako klientsky pracovník za 831 €, úverový špecialista za 1 287 € a v poisťovni ako poisťovací poradca za 895 € (podľa platy.sk, vybraté len nižšie pracovné pozície). Všeobecne sú platy v rezorte poľnohospodárstva nízke. Mesačná mzda u ošetrovateľa 708 €, traktoristu 837 € a potravinárskeho inžiniera 992 € v žiadnom prípade lukrativite práce v rezorte neprospieva. Zbytočne budeme hovoriť o národnej hrdosti, strate sebestačnosti, nezáujmu spoločnosti, pokiaľ sa práca v poľnohospodárstve nestane atraktívnou ako pred rokom 1989, nápravy sa nedočkáme.
Poľnohospodárska prvovýroba a potravinársky priemysel trpia trvale finančnými suchotami. Okolité štáty, predovšetkým Poľsko, prezieravo investovalo predovšetkým do potravinárskeho priemyslu miliardové investície a ukázalo cestu, že aj štáty východného bloku môžu byť konkurencieschopné. Podstatne úspešnejšie ako Slovensko si počína aj Česká republika, od roku 1989 napriek rôznym zmenám sa rezort nedostal do červených čísiel.
V koncepcii rozvoja pôdohospodárstva do roku 2020 rezort a vláda schválili smelé ciele napr. zabezpečiť potravinovú bezpečnosť v cieľovom roku na 80 %, zvýšiť zamestnanosť a vytvoriť 18 674 pracovných miest. Celkové zdroje na realizáciu projektu predstavujú čiastku 489,9 mil. €, z toho štát prispeje 13,4 mil. a Európska únia 300,1 mil. €. Spoluúčasť žiadateľov predpokladá čiastku 176,3 mil. €. Podľa doterajších výsledkov evidujeme znižovanie podielu vlastných výrobkov na trhu, o náraste počtu pracovníkov ťažko hovoriť a je viac ako pravdepodobné, že stanovené ciele do roku 2020 sa nesplnia.
Nateraz má vláda starosti, aby naplnila požiadavky Európskej únie na zabezpečenie stability a bezpečnosti štátu a únie. Preto do roku 2020 zvýšime HDP na obranu na 1,6 % a od roku 2024 na 2 %. Do roku 2030 podľa návrhu rezortu obrany vynaložíme za roky 2018 – 2030 spolu 30 miliárd €. Ak ročné výdaje rezortu obrany v roku 2018 plánujeme vo výške 1,1 miliardy €, potom v roku 2030 to bude 3,3 miliardy €. Je pravda, že životná úroveň nám týmto neporastie, ale pocit bezpečnosti bude hrejivý!
Rada poľnohospodárskych a potravinových samospráv vo svojom stanovisku k rozpočtu na rok 2018 poukázala vláde na problémy, ktoré ťažia rezort aj na možnosti riešenia. Na druhej strane treba veriť, že aj poľnohospodári si zoberú k srdcu slová odchádzajúceho zástupcu EK na Slovensku Dušana Chreneka a vykonajú opatrenia na lepšie využitie podpory EÚ, na zmenu štruktúry jednostranne zameranej rastlinnej výroby, znížia vývoz základných surovín a budú sa orientovať na vývoz výrobkov s vyššou pridanou hodnotou, čo je trendom EÚ.
Na záver – bez potravín ľudstvo neprežije. Ak chceme dosiahnuť potravinovú bezpečnosť, treba dať spoločnosti rázny impulz, že to takto ďalej nepôjde. Nemôže to urobiť nikto iný, ako tí čo spoločnosť viditeľne formujú – teda politici a médiá.
(Ing. Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier)
