V ostatnej dobe sa o pôde diskutuje nielen na Slovensku, ale v podstate v celej Európskej únii. Upravujú sa zákony, predpisy, pre pôdu sa vymýšľajú účelové názvy.(napr. pozemok, hnedý park, zelený park). Dôvodom takéhoto záujmu nie je hľadanie riešenia, ako využiť jej mnohostranné vlastnosti pre ľudstvo, ale ako ju zneužiť na zveľadenie individuálneho bohatstva beztak bohatých jednotlivcov. Rezonujú najmä otázky vlastníctva pôdy a jej získania ako súkromného majetku. Za týmto účelom sa obhajuje téza, že pôda je tovar, ktorý na základe zásady o voľnom predaji si môže ktokoľvek, kto má peniaze, kdekoľvek na Zemi kúpiť. Túto tézu horlivo propagujú a obhajujú najmä prívrženci liberálneho kapitalizmu, pričom otázku, za akým účelom sa pôda kupuje, považujú za nemiestnu a znevažujúcu slobodné podnikanie i vlastnícke práva. Preto som sa ako človek, ktorý sa viac ako 60 rokov venoval výskumu pôdy, jej vlastností a možností jej využitia, rozhodol vyjadriť k týmto otázkam z pohľadu vedeckých poznatkov. Budem rád, ak sa k týmto problémom otvorí vecná odborná diskusia, ktorej výsledkom by mohlo byť formulovanie nového vzťahu spoločnosti k pôde.
Prírodné vedy definujú pôdu takto (voľne citujem): Pôda je povrchová vrstva zemskej kôry, ktorej pôvodný horninový substrát bol zmenený komplexným pôsobením vonkajších faktorov, ako je klíma územia (teplota a množstvo zrážok, resp. vplyv podzemnej vody), organizmy žijúce na pôde a v pôde a ich charakter (vegetácia, živé mikro- a makroorganizmy žijúce na pôde a v pôde), reliéf územia a doba trvania pôsobnosti týchto činiteľov. Do vývoja a vlastností pôdy zasahuje hospodárskou činnosťou človek (pozitívne, ale aj negatívne).
Vďaka pôsobeniu komplexu pôdotvorných faktorov získala pôda úplne novú kvalitatívnu vlastnosť, ktorej hovoríme pôdna úrodnosť Pôda je teda prírodný útvar, ktorý pôvodne vznikal bez vplyvu a bez zásluhy človeka. Tento objektívny vedecký záver sa nemôže účelovo spochybňovať rozhodovaním parlamentov, vrátane parlamentu Európskej únie. Hlasovanie o platnosti vedeckého poznania mi pripomína hlasovanie o tom, či sa Zem točí okolo Slnka, alebo či má meter sto centimetrov!
Pôda má významnú medziplanetárnu funkciu, lebo je prostredím pre rast a reprodukciu rastlinstva, ktoré v procese fotosyntézy púta slnečnú energiu a vytvára organickú hmotu, ktorej časť sa v pôde transformuje na humus a časť slúži ako potrava pre živočíchy, vrátane človeka. Prírodný útvar pôda je základným článkom každého suchozemského ekosystému, podstatnou súčasťou krajiny, je zdrojom existencie života na Zemi.
Pre ľudskú spoločnosť má pôda mnohostrannú úžitkovú hodnotu. Pôdny fond štátu zahrňuje aj plochy, na ktorých nerastie rastlinstvo (ako lesy, kroviny, trávy a poľnohospodárske plodiny), lebo s rastom technického pokroku spoločnosti ju človek využíva na celý rad ďalších činností. Sú to aj plochy, ktoré v súčasnej dobe tvoria priestor na výstavbu bytov, výstavbu priemyselných podnikov, na rekreáciu a odpočinok, na budovanie dopravných sietí, zariadení na zásobovanie a uloženie odpadov, ako aj priestor na získavanie a dobývanie surovín. Za určitý spôsob využitia pôdneho fondu krajiny treba považovať akúkoľvek činnosť človeka na suchom povrchu Zeme.
Nastoľuje sa teda otázka – ak ľudská spoločnosť potrebuje poľnohospodársku pôdu na získanie potravín, lesy na udržanie klimatickej rovnováhy na Zemi a na zadržanie zrážkovej vody v území, ale potrebuje aj priestory na výstavbu priemyselných podnikov a na bývanie, aj moderné cesty a infraštruktúru, aj priestor na ukladanie odpadov, aj rekreačné priestory a parky atd., akému spôsobu využitia pôdy dať prednosť? Prioritou musí byť to, bez čoho, bez akej komodity nemôže živý tvor, teda ani ľudstvo existovať. Nie sú to rýchle autá, ani prepychové oblečenie, ani drahokamy, ale voda, potrava a bezpečný úkryt pred nepriazňou počasia a nepriateľmi!
Týmto faktom musí byť determinovaný aj prednostný záujem ľudstva o poľnohospodárstvo. Z dôvodov zabezpečenia dostatku potravín pre celosvetovú populáciu vyzývajú orgány OSN vlády všetkých krajín venovať pozornosť účelnej sebestačnosti v plodinách, na pestovanie ktorých má krajina vhodné podmienky, Už v 70. rokoch minulého storočia svetová organizácia FAO prijala prvú Svetovú Chartu o pôde, (Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy má jej slovenský preklad), v ktorej bol formulovaný princíp, že na odstránenie hladu na Zemi sa musí každý štát vo svojej praktickej politike snažiť, aby v čo najvyššej miere zabezpečil výživu vlastného obyvateľstva z domácich zdrojov. V Charte sa píše: „Optimálne využitie domáceho pôdneho fondu nemôže byť ponechané na živelné pôsobenie momentálnych trhových mechanizmov liberálneho kapitalizmu, lebo sa predpokladá, že ľudstvo bude v budúcnosti stále nástojčivejšie čeliť mnohým problémom, z ktorých sa jeden bude určite týkať aj ich výživy a teda priamo aj dostatku pôdy, predovšetkým jej poľnohospodársky využiteľnej časti.“
Týmito otázkami sa zaoberala aj medzinárodná pracovná skupina vedcov(mal som česť byť jej členom), ktorá vypracovala princípy využívania pôdy súčasnou spoločnosťou a odporučila začať prípravu novej koncepcie praktického využívania pôdy v celosvetovom meradle. (Report of an IIASA – ISSS – UNEP Task Force on the Role of Soil on Global Change, 1990, 110 strán).
Ak by sa niekomu zdalo že to bolo už dávno, pripomeniem že v súvislosti s veľkou úmrtnosťou od hladu, narastajúcimi vnútroštátnymi konfliktami a rastúcou ekonomickou emigráciou sa problémom výživy v roku 2014 zaoberalo aj Valné zhromaždenie OSN, ktoré vyhlásilo rok 2015 za Medzinárodný rok pôdy a každoročne 5. december za Medzinárodný deň pôdy (asi nie z dôvodov uznania pôdy za tovar).
Vlády štátov sa upozorňujú, že zodpovedajú za zabezpečenie obživy svojho obyvateľstva, a prostredníctvom dostatočnej obživy aj za suverenitu spravovanej krajiny, ktorej nezávislosť nesmie pre nedostatok potravín byť vystavená vydieraniu zo strany iných štátov. Táto skutočnosť determinuje aj potrebu osobitného vzťahu vlády každého štátu k poľnohospodárstvu ako producentovi produktov výživy. Poľnohospodárska výroba je riziková, ale nemôže byť stratová, musí tak ako v každom inom odvetví prinášať podnikateľovi primeraný zisk na život jeho rodiny a investovanie do rozvoja farmy.
Poľnohospodárstvo je podnikateľské odvetvie ako každé iné, preto zisk, ktorý sa dosahuje predajom produkcie, musí byť ako v každom inom výrobnom odvetví prvoradým záujmom poľnohospodárov. Aj v poľnohospodárstve platí, že sa nevyrába to, čo sa nedá predať. Je nespravodlivé odsudzovať naše, najmä väčšie poľnohospodárske podniky, že z existenčných dôvodov prežitia pestujú na prevažnej výmere pôdy pšenicu, kukuricu, repku a slnečnicu, ktoré sa dajú predať aspoň s minimálnym ziskom, síce nie pre účely výživy, ale ako obnoviteľné zdroje pre výrobu energie.
Pre pestovanie poľnohospodárskych produktov nemá na svojom území žiadny štát len najlepšie pôdne a prírodné podmienky, ktoré sú primárnou príčinou rozdielnych výrobných nákladov! Na jednotku produkcie v horších prírodných podmienkach sú vyššie náklady, preto v nemilosrdnom konkurenčnom prostredí by bola produkcia z týchto polí nepredajná, aj keď z hľadiska dostatku potravín pre všetkých ľudí na Zemi potrebná. Udržanie rentability hospodárstiev aj v menej priaznivých, podnikateľom na pôde nezapríčinených podmienkach, sa rieši formou poskytovania tzv. polohovej diferenciálnej renty (ak chcete dotácií). Túto skutočnosť kritizujú mnohí pseudoodborníci, ktorí v poskytovaní diferenciálnej renty vidia len bezprácny príjem „lenivých“ poľnohospodárov, a nie nutnosť vyrovnávania vyšších nákladov, ktoré má podnikateľ na produkciu v menej priaznivých výrobných podmienkach. Robí sa to na udržanie rovnakých cien základných potravín na trhu bez ohľadu na podmienky, v ktorých boli primárne produkty dopestované. Po pravde treba povedať, že terajšia koncepcia EÚ, ktorá neupravuje dotácie pre poľnohospodárov podľa prírodných podmienok, ale hlavne podľa výmery fariem jednotlivých štátov, neplní funkciu polohovej renty, ale jej kritériá sú diskriminačné a očividne zamerané na znemožnenie konkurencie zo strany poľnohospodárov z nových štátov. Pozoruhodný je aj fakt, že rozhodujúci podiel na cene potravín nemajú ceny poľnohospodárskej produkcie (ktoré nekryjú ani výrobné náklady), ale ich spracovanie a najmä vždy ziskový obchod s potravinami, ktorý naša republika bez reptania „dobrovoľne“ odovzdala do vlastníctva zahraničných firiem.
Domáca poľnohospodárska prvovýroba je ohrozená preto, lebo sa narušil reťazec prvovýroba – výkup poľnohospodárskych produktov – spracovanie na konzumovateľné výrobky (teda sektor potravinárskeho priemyslu) – predaj spotrebiteľovi. Mali sme veľmi dobre organizovaný a prosperujúci poľnohospodársko-potravinársky komplex, ktorý bol de facto zničený likvidáciou štátom garantovaného výkupu produkcie, likvidáciou domáceho spracovateľského priemyslu kde sa tvorí pridaná hodnota. Zanikli mnohé mliekarne, bitúnky, cukrovary, mlyny, konzervárne, bol prerušený organizovaný transfer poľnohospodárskej produkcie k spracovateľovi a cez neho ku konzumentovi. Ak výrobca v iných podnikateľských odvetviach nemá odbyt svojich výrobkov, prestane ich vyrábať. Môžeme však prestať vyrábať produkty pre výživu, keď človek potrebuje jesť každý deň? Propagovaný predaj z dvora je síce čiastočná náhrada, ale v podstate zúfalá obnova praxe stredovekých remesiel – vyrobíš, ak máš šťastie predáš, ak nie skrachuješ. Na Slovensku sa každoročne znižuje podiel sebestačnosti a rastie dovoz. Saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami v období január až október 2016 bolo pasívne v objeme 1 067,2 mil. eur. V porovnaní s rovnakým obdobím predchádzajúceho roka sa zvýšilo o 224,9 mil. eur (26,7 %!). Sú to údaje SPPK, ktoré sa opierajú o zisťovania Štatistického úradu SR.
S požehnaním liberálnych svetoobčanov, ktorí jasajú, ako rýchlo sa adaptujeme na globalizáciu, sa pokračuje v rafinovanom ťažení proti domácim poľnohospodárom a potravinárom s argumentáciou celosvetového prebytku potravín. Importované potraviny boli zo začiatku skutočne lacnejšie, lebo ich dotovali exportujúce krajiny, ktoré potrebovali odbyt, nie konkurenciu. Boli pekne balené, takže domáci trh bol doslova zaplavený týmito lacnými produktmi, v ktorých nerozoznáte, z čoho sú vyrobené a aké zdravotné riziká predstavujú. Ak budú aj naďalej lacné, budú kupované aj napriek nostalgickým odporúčaniam a dobre mienenej (žiaľ, iba) verbálnej podpore vlády kupovať domáce potraviny. Jedno je isté – povedie to k vážnemu poklesu záujmu o domáce výrobky, k znižovaniu až možnému zániku domácej poľnohospodárskej výroby. Ak budeme odkázaní len na dovoz potravín a ich výrobca získa náš trh, začne postupne podľa skúseností z predaja priemyselného tovaru zvyšovať ceny a diktovať podmienky pre ich dovoz, prípadne siahne až k vydieraniu hrozbou zastavenia dovozu! Zvyšovanie cien dovážaných potravín pozorujeme už teraz, keď susedné Rakúsko má v obchodoch lacnejšie a kvalitnejšie základné potraviny, ako sú u nás! Zamýšľa sa niekto nad tým, čo bude nasledovať, ak chudobnejšia časť obyvateľstva nebude mať možnosť sa najesť, ani sa napiť vody?
Argumentácia, že potom rýchlo obnovíme domácu výrobu, je očividne zavádzajúca. Poľnohospodárstvo je komplexným a veľmi náročným výrobným odvetvím, jeho obnova bude bolestná, pomalá, dokonca až nemožná, lebo nebude s kým. Nové generácie hospodáriť na pôde nebudú vedieť, ani chcieť. Profesia poľnohospodára zanikne, čo pozorujeme koniec koncov už teraz, keď druhá či tretia generácia vlastníkov pôdy po bývalých gazdoch nemá k poľnohospodárstvu vzťah a byť poľnohospodárom nechce, ale ani nevie, preto využíva všetky možnosti, ako sa pôdy zbaviť a na jej predaji aspoň zarobiť.
Kým slovenskí prvovýrobcovia zápasia s predajom svojich produktov, zahraničný záujemca o kúpu poľnohospodárskej pôdy na Slovensku určite neprichádza hospodáriť so stratou, ani podľa pravidiel platných pre slovenských poľnohospodárov. Tento záujem nie je náhodný. Pôda na Slovensku nie je natoľko kontaminovaná ako v západnej Európe, preto aj produkty sú kvalitnejšie a zdravotne nezávadné (máme o tom k dispozícii analytické údaje!). Určitú úlohu zohrávajú aj podmienky finančnej motivácie a jej zdrojov zo zahraničia. Záujemca o nákup pôdy už má pravdepodobne vopred zabezpečený odbyt dopestovaných produktov do svojej krajiny, nepotrebuje obnovu, ale vyhovuje mu stagnovanie slovenského spracovateľského priemyslu. Z jednej strany je ich príchod pozitívny z pohľadu technológií pestovania produkcie, ktorá má odbyt, obávať sa však možno zamerania sa na pestovanie atraktívnych monokultúr systémom plantážového hospodárstva vo vlastníctve zahraničného kapitálu, ktorého často negatívne dôsledky pozorujeme v krajinách Južnej Ameriky, Afriky i Ázie.
Určitým problémom je aj to, že pôda, ktorá tvorí suverénne územie každého štátu, by mala byť vlastníctvom jeho štátnych príslušníkov, lebo kúpou pôdy sa cudzí štátni príslušníci de facto stávajú vlastníkmi slovenského zvrchovaného územia a slovenský národ bude znovu lopotiť na cudzej zemi. (Ak si predstavíme finálny scenár, že celú plochu pôdy na Slovensku budú vlastniť cudzinci, nebuďme malicherní, predajme solventnému záujemcovi celé naše územie naraz, ako ruský cár predal Aljašku Američanom.)
Kardinálnym problémom je teda otázka vlastníctva pôdy ako prírodného zdroja, Zložitým, ale postupne a trpezlivo riešiteľným problémom je formulovanie nových vlastníckych vzťahov k pôde. Fakt, že pôda je prírodným zdrojom (od ktorého priamo závisí existencia všetkého života na Zemi), a nie spotrebný tovar, ako aj ťažko a bolestivo riešené zmeny v katastri fixovaného momentálneho využívania pôdy, zbytočne a zdĺhavo vedené súdne spory a pod. ma vedie k zamysleniu, či má byť tento prírodný zdroj neobmedzeným a dedičným vlastníctvom jednotlivca aj vtedy, ak ho terajší „majiteľ“ neužíva a nezveľaďuje len na základe zdedenia vlastníctva od jeho predkov (ktoré je z hľadiska teórie voľného obchodu a pohybu kapitálu tiež spochybniteľné ), resp. či nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva pôdy treba rešpektovať aj v prípade, že bola získaná podvodom? A konečne, ak pôdny fond štátu tvorí vlastne plochu pevnej časti územia štátu, ktoré je vymedzené nedotknuteľnými štátnymi hranicami a podľa platných medzinárodných pravidiel patrí suverénnemu štátnemu útvaru, bol by na túto skutočnosť zaujímavý výklad právnikov.
Ak sa pozrieme do histórie, súkromné vlastníctvo pôdy nie je večné. Pôda patrila pôvodne kmeňu, ktorý sa na území usadil a postupne si vytvoril štátny útvar. O získanie pôdy iným kmeňom sa vždy viedli vojny. Individuálne súkromné vlastníctvo pôdy sa formovalo v podstate až v dobe feudalizmu, keď ešte nebol rozvinutý priemysel, ani súčasná nevyhnutná infraštruktúra. Na našom území to bolo až po roku 1654, keď bol za účelom stanovenia výšky daní pre poddaných nevoľníkov spracovaný tzv. rustikálny kataster, známy pod názvom „berná roľa“ Neskoršie z príkazu Márie Terézie bol v roku 1757 spracovaný „tereziánsky kataster“, upravený Jozefom II. v roku 1785 a Františkom I. v roku 1817. Ďalším vývojom bol už v prvej ČSR prijatý zákon 177/1927, a po rade podstatných úprav Zákon č. 22 Zb. z roku 1964 o evidencii nehnuteľností. Ani tieto však nezrušili už etablované súkromné vlastníctvo pôdy, ani dedičské právo. (Tvrdenie „komunisti nám zobrali pôdu“ patrí k úmyselným klamstvám; ako inak by teraz existovali vlastníci pôdy z titulu dedičstva?) Aj tu sa však vytvorili rozdielne dedičské pravidlá medzi možnosťou predaja, dedenia a darovania lesnej a poľnohospodárskej pôdy, ktoré sú platné aj v súčasnosti.
Pri mnohostrannom využívaní pôdneho krytu štátu by sa malo vychádzať zo zásady, že pôda patrí po celú dobu jej užívania tomu, kto na nej podniká, teda osobám pre ktorých je pôda v istom slova zmysle výrobným prostriedkom a prostredím pre ich podnikateľskú činnosť, resp. pre iné priame užívanie (napr. rodinné domy, ihriská, parky a pod.). Ak potomstvo pokračuje v jej užívaní, malo by to byť kritériom pre rodinný podnik a pôda by po celú dobu hospodárenia „rodinného podniku“ bola fakticky ich majetkom (majetok sui generis). Vlastníkmi nielen produkčnej, ale žiadnej pôdy by nesmeli byť zo zákona osoby, ktoré na pôde nepohospodária, resp. nemajú na pôde výrobné či obytné priestory, ani právnické osoby, vrátane cirkví. (Čo tak preveriť eseročky napr. v okrese Levice?) Nepoľnohospodárskym podnikom, tak zahraničným ako aj domácim, poskytnúť pôdu na dobu podnikania za každoročnú úplatu vo forme dane a nedávať im ju do dedičného vlastníctva rovnako ako zahraničným farmárom. Základnou príčinou problémov nakladania s pôdou je súkromné vlastníctvo pôdy osôb, ktoré na pôde nepodnikajú. Vlastníci pôdy, ktorí na nej nepracujú, sú zodpovední za stav, že prírodný útvar pôda sa stal tovarom. Podľa zásady o voľnom pohybe tovarov si môže ktokoľvek a za akýmkoľvek účelom kúpiť pôdu bez povinnosti jej účelného užívania a zveľaďovania ako prírodného zdroja. O nadobudnutie vlastníctva nie nahospodárenie, ale najmä z čisto špekulatívnych dôvodov na rýchle získanie bohatstva pozorujeme rastúci záujem aj u nás. (O tom kto si privlastní slovenskú pôdu, je v podstate reč aj v Národnej rade Slovenskej republiky). Ako prírodovedec odsudzujem rady finančného čarodejníka, amerického bankára maďarského pôvodu Sörösa, ktorý vyhlásil (citujem). „… som presvedčený, že poľnohospodárska pôda sa stane jednou z najlepších investícií našej doby.. Kontruje mu Barton Biggs, riaditeľ fondu TRAXIS PARTNERS: „Pôda je investíciou, ktorá je teoreticky bezpečná, generuje príjem a navyše predstavuje zaistenie proti inflácii.“ Žiaľ, stále častejšie sme svedkami skupovania pôdy, najmä poľnohospodárskej, ako úschovni a práčovni často záhadne nadobudnutých peňazí…
Pôda živiteľka sa stala predmetom rastúceho záujmu nie z existenčných dôvodov a nutnosti udržania života na Zemi, ale z dôvodov hromadenia bohatstva jednotlivcov a nadobudnutia možnosti bohatých vládcov rozhodovať o osude ľudstva.
(Autor Ing. Juraj Hraško (1931), DrSc., je emeritný profesor, akademik SAV)
