Diáre by sme po uplynutí ich platnosti nemali zahadzovať. Mohli by sa stať knihou. Takou, ako je kniha Ako sme (ne)robili perestrojku. Z diára šéfredaktora 1987 – 1989, CCW, s. r. o. 2020. Jej autorom je Emil Polák, v rokoch 1985 – 1995 šéfredaktor týždenníka Nové slovo. Práve zápisky, z ktorých vznikla, rozprávajú aj o tých, ktorých opojenie mocou zatiahlo v minulom storočí do stoky manipulovania kýmkoľvek, kým sa im práve manipulovať zachcelo. Ale aj o tých, ktorých posotili na okraj existenčného ohrozenia.
Kniha odhaľuje viac, ako je zrejme nejednému aktérovi autorových denníkových poznámok milé. Uvádza dokázateľné fakty, a zároveň ich glosuje. Napríklad na margo súčasného až sebabičujúceho konštatovania jedného z aktérov, že jeho „vtedajšie texty sú strašné a hrozné, na druhej strane však boli, ako vraví, povinnou jazdou, aby človek mohol napísať aj to, čo spoločnosť posúvalo k lepšiemu“, si poznamenal: Keď to nie je pravda, aspoň je to pekne vymyslené, hovorí sa v Taliansku. Svoje poznámky doplnil aj o citácie z rôznych publikácií, a tie nie sú pre vtedajších popredných „hýbateľov dejín“ lichotivé. Dnes sa už totiž mnohí z nich prezentujú ako niekto iný. Špeciálne, ak svoju vtedajšiu horlivú angažovanosť za dnes opľúvané ideály nahradili angažovanosťou za ich opak. Pretože, ako si autor poznamenal vo vari najnapínavejšom období, ktoré mapuje, teda v závere roka 1989: „Za slušný plat vie byť každý komunistom. To sme boli viacerí, mnohí z toho 1,7 milióna. Kde sme teraz, keď sú prvoradé sociálne istoty?“ Tých, ktorí sa aj v čase perestrojky a poperestrojky vedeli postarať o sociálne istoty seba samých predovšetkým prezlečením komunistických kabátov za hocijaké iné, len aby boli módne, usvedčujú z chameleónstva fakty. V diári, z ktorého čerpá, pritom autor mimovoľne odhaľuje veľa aj o sebe. Jeho vtedajšie verejné postoje aj vnútorné pochybnosti, či napríklad vydavateľove nariadenia poslúchnuť, alebo sa im vzoprieť, hovoria viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. A hoci si nepochybne nechal niečo aj pre seba, to podstatné súvisiace s povolaním šéfredaktora v knihe je.
Dar aj nie dar?
Kniha koncipovaná výsostne ako dokument bez objasňovania súvislostí, ktorých rozšifrovanie je na čitateľovi, sa nečíta jednoducho. Niektorým údajom porozumejú len zasvätení, niektorým len autor – samozrejme – základom sú súkromné zápisky z diára. To, v akej forme ich zverejňuje a dopĺňa pasážami z dobových i súčasných publikácií, je jeho autorská licencia. Aj preto sa zodpovedná redaktorka knihy Anna Blahová a grafik Peter Lajčák museli s množstvom rozličných údajov popasovať (a popasovali sa) tak, aby aj nezasväteným dali šancu odlíšiť, čo sú autorove myšlienky, čo citácie z (ne)perestrojkového Nového slova a čo z iných prameňov, aby súvislosti hľadal a domýšľal si sám. Všetky dokumenty, ktoré ako by si autor bral za svedkov potvrdzujúcich či dopovedúvajúcich jeho osobné zápisky, sú rozlíšené množstvom grafických prvkov, v ktorých sa pri čítaní treba naučiť vyznať. A pri niektorých, čo ako zrozumiteľne ich autor vysvetľuje, si možno najmä mladší čitatelia budú musieť pomôcť aj ďalšími prameňmi. Uľahčia im to autorom poctivo uvádzané údaje a dnes už aj internet – pravda, ak dokážu odlíšiť seriózne texty od hoaxov a aj tie seriózne si overia. Pre historikov, ktorí by chceli detailnejšie zmapovať perestrojkové obdobie, ale aj iné súvislosti vtedajších politických a spoločenských pomerov, najmä však mechanizmy, akými boli riadené médiá na Slovensku, môže byť kniha nečakaným darom. Mravčia a precízna autorova práca pri výpiskoch z vtedajších ročníkov Nového slova aj z množstva ďalších publikácií je úctyhodná. Mohla by, a vari by aj mala, slúžiť ako vzor súčasným naháňačom titulov, pre ktorých sa stalo pracovnou metódou najmä plagiátorstvo zjednodušené počítačovou „mantrou“ Ctrl A – Ctrl C – Ctrl V.
Autorove poznámky k zápiskom i citácie z vtedajšej i súčasnej tlače, kníh a publikácií nielen otvárajú okná do perestrojkového obdobia 20. storočia. Podčiarkujú aj to, čím knihu uvádza. Teda nielen, že „dejiny píšu víťazi“, ale aj to, že „víťazstvo často pripravujú mnohí neviditeľní ľudia, ktorí v každodenných zápasoch idú s kožou na trh“. A „neviditeľní“, ktorých E. Polák čitateľom predstavuje, sú nielen jeho redakční kolegovia, ale aj tí, ktorí mali z poverenia vydavateľa – Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska Nové slovo ideologicky usmerňovať. Najmä však, ako dokumenty dokazujú, mali aj v období perestrojky-prestavby ustrážiť, aby kritické texty, ktoré v Novom slove vychádzali, neohrozili ich postavenie. Postavenie tých, ktorí by si vtedy boli kritiku a razantnú prestavbu zaslúžili najviac – vedenie strany a štátu. Mnohí z nich, ako sa čitateľ dozvie, sa však usilovali strážiť opak – teda možnosť, aby sa presadilo to správne a užitočné prichádzajúce zdola, čo sa vrchnosť usilovala potlačiť.
Kniha ako memento
Odkrývaním pozadia všetkého, čo manipulovalo vtedajšou spoločnosťou, napĺňa E. Polák deklarovanú snahu prispieť knihou „k zapĺňaniu bielych miest, na ktoré dnes víťazi nedovidia, hoci takmer všetci, ktorí sa dnes pohybujú vo verejnom priestore, mali priestor na stránkach Nového slova“. Kľúčových vymenúva hneď na začiatku, s ostatnými, aj s tými, ktorí by svoj nezatajiteľný kontext s onou dobou teraz najradšej skryli, sa čitateľ stretne na každej z bezmála štyroch stoviek strán formálne dosť nezvyčajne koncipovanej knihy. Nie je totiž v pravom zmysle slova literatúrou faktu, ale faktom samým o sebe. Je to ponor do obdobia, v ktorom našimi životmi (aj, ba možno predovšetkým, životmi novinárov) mávali opojenci mocou. A pretože nimi opojenci mocou – politickou či finančnou, prípadne oboma naraz – mávali vždy a mávajú aj v súčasnosti, bude užitočné začítať sa do knihy ako do mementa. A bude to užitočné aj (či predovšetkým?) pre víťazov. Oni totiž dejiny nielen píšu (žiaľ) a zväčša ich tvrdo znásilňujú, ale zvyčajne aj surovo čmárajú po životoch tých, ktorí im to – v úsilí prežiť – dovoľujú a umožňujú; bez ohľadu na dobu, storočie i aktuálne politické zriadenie. Tak ako im to z rovnakých dôvodov dovoľujeme aj teraz, a tým umožňujeme, aby na svoj obraz znásilňovali našu súčasnosť…
Čítanie knihy Emila Poláka si vyžaduje veľké sústredenie, pretože to nie je typická literatúra faktu a už vôbec nie beletria. Bez sústredenia a bez znalosti mnohých reálií perestrojkového obdobia môže byť pochopenie textu dosť náročné. Za prečítanie však rozhodne stojí. A veľmi pozorne by si ho mali prečítať predovšetkým súčasní mocdržiaci. Raz totiž môže podobná kniha vzniknúť aj o nich. Pretože dejiny síce píšu víťazi, ale účet za ich víťazstvá často vystavujú porazení. Najmä však nasledujúci víťazi.
