Bolo to bezmála pred siedmimi rokmi, v deň s takmer magickým dátumom – 12. 12. 2001, keď som v zákulisí činohry Slovenského národného divadla robila do časopisu svetového významu rozhovor s Michalom Dočolomanským. Nazvala som ho Ešte vždy skáčem do kaluží, pretože o kalužiach hovoril v odpovedi na otázku, či jeho zmysel pre typ humoru, ktorý by sa dal nazvať milý, subtílny až láskavý a ktorý sa zreteľne vynímal nielen v divadle, ale aj v niektorých, najmä českých filmoch, súvisí s hravosťou, ktorá ho neopúšťa ani v zrelom veku. „Byť hravý a byť trochu dieťaťom by mal každý herec,“ povedal a dodal: „Ja mám nesmierne rád malé deti, viem sa s nimi neuveriteľne hrať, ale mám tú smolu, že zatiaľ nemám vnúčence. Ale dúfam, že to príde a budem veľmi dobrý dedo. Možno preto ešte ani teraz kaluže neobchádzam, ale skáčem do nich. A s radosťou. Veď žijem len raz a nechcem sa hrať na niekoho iného. Som aký som. Možno smiešny, ale to mi neprekáža.“
Divadlo ho oslovilo náhodou
Môj vtedajší rozhovor nemohol vzhľadom na predpísaný rozsah tlmočiť všetko, o čom sme sa zhovárali. Všetko, aj to, čo z povedaného som vtedy nevyužila, však zostalo na magnetofónovej páske. A keď som sa dozvedela, že ten, ktorého hlas mám na nej zapísaný, zomrel, započúvala som sa do nášho rozprávania spred siedmich rokov znova. Bolo to akési moje osobné zbohom hercovi, ktorý odmietol odísť z divadelných dosiek v rakve (možno aj preto, aby sa nechcene nestal hlavnou postavou v médiami vyrobenej fraške) a neželal si nad ňou ani nijaké slová, ktoré by beztak nepočul. Kým nezačal študovať v Bratislave, nemal Michal Dočolomanský možnosť chodiť do divadla. Napriek tomu, že ako dieťa žil v tesnom susedstve hlavného mesta, vo Svätom Jure. Dôvod bol prozaický – jeho otec už vtedy nežil a mamička sa musela starať o desať detí. A tak mladý Michal začal chodiť do divadla až ako študent Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Školy, na ktorú podľa jeho slov zamieril preto, aby dokázal, že skončí inak, ako mu prorokovali doma, teda pri hnoji, a ktorú potom absolvoval s červeným diplomom. „Dopredu ma hnala istá nedôvera mojich najbližších vo mňa. Aj keď, poviem pravdu, mne škola nejako veľmi nevoňala. Niežeby som bol na prepadnutie, ale mal som aj trojky; ba aj štvorku som mal. A vždy ma strašili, že pôjdem kydať hnoj, lebo sa na nič iné nehodím. Našťastie, mňa práve tá nedôvera úžasne hnala vpred. Lenže to nebolo hneď divadlo, čo som chcel robiť. O tom som ani neuvažoval.“
Mimoriadny talent
Hoci hrával divadlo ochotnícky už ako dieťa, na prahu mládenectva uňho nebolo na prvom mieste herectvo, ale šport. „Pretekársky som robil športovú gymnastiku a bol by som v tom celkom slušný. Pretekal som za bratislavský Slavoj Vinohrady a v tých časoch sme boli na majstrovstvách republiky jednička. Ja sám som sa umiestnil na celkom slušnom desiatom mieste. Takže – divadlo ma oslovilo až potom a dá sa povedať, že náhodou. Vtedy totiž bolo možné urobiť vysokú školu bez maturity. To znamenalo, že rektor, konkrétne Vysokej školy múzických umení v Bratislave, mohol udeliť dišpenz, ak sa objaví mimoriadny talent. Tak som sa tam vybral na prijímacie skúšky (samozrejme, v tichosti, aby nikto nevedel, že idem na skúšky a aby nebola hanba, keď ma nevezmú), a skončilo sa to tak, že ma zobrali. Poviem pravdu, bola to zábava, ale odvtedy si verím. A potom mi uverili aj moji najbližší. Ale najdôležitejšie bolo, že som svojim schopnostiam začal veriť ja sám. Bez viery v seba a vo vlastné sily totiž človek nedosiahne nič.“
Večer čo večer v hľadisku
„Dá sa povedať, že po nástupe do školy som chodil na divadelné predstavenia večer čo večer. A v hľadisku som sa učil hrať. Nebolo napríklad predstavenia, v ktorom hral Karol Machata, aby som ho nevidel, a nie raz. Mnohokrát. Ivanova som videl dvadsaťpäťkrát. Machatu som ako herca zbožňoval. Aké len silné emócie vedel divákom svojím umením odovzdávať! A ako veľkého herca som ho neuveriteľne miloval a milujem dodnes. A potom aj Ladislava Chudíka, ako iný typ herca, hoci ja som skôr inklinoval k herectvu machatovskému. Títo dvaja boli a sú pre mňa naj. A ešte Ivan Mistrík. To sú veľkí herci. A zo svetových James Dean. V jeho interpretácii bolo to, čo ma na herectve priťahovalo. Jeho spôsob hrania, a to, ako ním rebeloval.“ Bolo sa čo učiť Ktovie, či mladí kolegovia Michala Dočolomanského chodievali po večeroch študovať do hľadiska jeho umenie. Napríklad ako v Ibsenovi, ktorého ako dramatika miloval tak veľmi, ako miloval Čajkovského ako skladateľa či ako muzikál Jesus Christ Superstar, zahral Peera Gynta. „Bola to možno moja najťažšia, ale hádam aj najkrajšia robota, ktorú som v divadle robil. Treba ho totiž zahrať v mladom, v strednom veku aj ako starca. Bola to drina, ale stálo to za to. Monológ o cibuli si pamätám dodnes. Bola to vlastne hra o prehratom živote, o tom, ako by sa nemalo žiť. Ale veľmi sa mi páčila. A najlepšie sa mi robil ten osemdesiatročný, ktorý sumarizuje.“ Odkukať sa však od Michala Dočolomanského dalo aj to, že na javisku patrilo jeho sústredenie, jeho oči a uši len postave, ktorou v tej chvíli bol. „Tak to má byť, ale ak chce herec prežiť predstavenie v postave, je nevyhnutné, aby v nej bol celý čas, aby vnímal každým pórom aj všetkých a všetko okolo seba. S takzvanými detailnými hercami, ktorí, keď práve nemajú text, nie sú v zábere, nie je na nich svetlo, v postave nie sú, sa hrá veľmi zle.“ Nielen z hereckého umenia, ale aj zo života si uňho bolo z čoho brať príklad. To, zjavné aj to, čo sa len cíti a nie vždy sa dá definovať, ale je. A napriek všetkej nežičlivosti a hrubosti tých, ktorí si v médiách prostredníctvom jeho osoby masírovali vlastné malé egá, aj trvá. Za všetko hovorí presvedčenie Maroša Kramára, podľa ktorého – ak nič iné, tak jedinečná zostane práve Dočolomanského skromnosť. Ako ma k nemu dohnali A ja by som dodala aj – noblesnosť nehraného džentlmenstva. Michal Dočolomanský sa na javisku, na filmovom plátne, na televíznej obrazovke i v rozhlase prezentoval ako interpret krehkého a v istom zmysle plachého vnútra. Na tejto mojej definícii – a to nie je také bežné – nič nezmenilo ani osobné stretnutie. Akurát som si uvedomila, že rešpekt, s akým pristupoval k ľuďom, nevyplýval z obáv mať k nim blízko, ale z úcty k nim. Aj napriek tomu, že oni mu tú úctu (najmä v posledných mesiacoch a týždňoch jeho života, keď naňho doslova poľovali a štvali ho ako lovnú zver), vždy neopätovali. Jeho nehraný rešpekt a úcta k druhým, to bol môj najsilnejší pocit zo stretnutia pred bezmála siedmimi rokmi, začal však klíčiť o celé desiatky rokov skôr. Bola som vtedy vysokoškoláčka a jeho, už vtedy Pána Herca, som bez akéhokoľvek rešpektu dotiahla do našej internátnej izby v Mlynskej doline. Na ospravedlnenie mi slúži, že sa myšlienka urobiť to zrodila v podstate zo zúfalstva. Nevedela som totiž čeliť doberaniu kolegýň, ktoré ma, ako si to pamätám, videli zápasiť s vyrábaním účesu z práve umytých vlasov, o to nepoddajnejších, o čo boli dlhšie. Dievčatá veľmi dobiedzali otázkami, kvôli komu sa tak usilujem. Darmo som im vysvetľovala, že kvôli nikomu, že sa len snažím počlovečiť svoju hlavu. Neverili. A keď sa dobiedzanie premenilo na posmešky, načo vraj tajím, veď vidia, ako sa snažím urobiť krajšou, vyhlásila som v bezmocnej zúrivosti, že kvôli stretnutiu s Michalom Dočolomanským. Bude na mňa podvečer čakať tu, na internáte. Bol to síce výmysel, ale ani nie úplné klamstvo. Vedela som, že vtedy jeden z najpopulárnejších slovenských hercov bude v ten večer čestným hosťom v internátnom klube UNIC. A hoci ja som sa na ten večer nechystala, keby som bola išla, naozaj som sa s ním pokojne mohla stretnúť – ako jedna z publika. Že s ním mám rande, som však vyhlásila s takou neochvejnou istotou, že v kolegyniach poriadne hrklo. Lenže červík ich pochybností ten šok nezaplašil, a tak vyhlásili, že to musia vidieť. A tak, aby som si zachovala dekórum, nezostalo iné, ako zorganizovať ozajstné stretnutie. Ako sme spolu „randili“ Pravdaže, ak som nechcela, aby mi dievčatá až do večera chodili v pätách, tak nielen stretnutie nás dvoch, ale aj ostatného osadenstva izby. Veľmi som síce riskovala, že to nevyjde, ale aby to naozaj stálo za to, sľúbila som, že sa pokúsim zariadiť, aby pán Dočolomanský bol v ten večer hosťom našej izby. Podarilo sa. So spolužiakom z internátneho rozhlasového štúdia, ktorý večer v UNIC-u spoluorganizovali, som sa napochytre dohodla, že herca z klubu na chvíľu privedie do našej izby. A hoci som do poslednej chvíle tŕpla, či je šanca, aby sa známy človek na môj bláznivý nápad dal nahovoriť, vyšlo to A ešte ako! Pretože návštevu pomohli zorganizovať rozhlasáci a informácia o prerušení besedy a jeho ceste do našej izby odznela, ako sa pamätám, aj v internátnom vysielaní, viedla tá cesta špalierom jeho obdivovateliek. Michal Dočolomanský to ustál s úsmevom sebe vlastnou a nevtieravou eleganciou. Prišiel, pozdravil sa s nami srdečne, aj keď akoby trochu placho až neisto, ale s úsmevom. Ako vždy. Lebo ako mi povedal bezmála tridsať rokov po tomto extempore: „Keď niekam prídem, zväčša mám dobrú náladu, srdečne pozdravím, usmejem sa, lebo mi je zo stretnutí s ľuďmi dobre; mám ľudí rád, tak mi robí dobre byť k nim srdečný.“ A hoci vtedy dávno vzhľadom na prerušenú besedu neposedel dlho, neodmietol a bez mihnutia oka vypil aj kávu, ktorá mu rozhodne nemohla chutiť. Naša juhoslovanská spolužiačka ju totiž varila na tri zovretia v džezve a s cukrom, čo náš hosť nevedel a cukru si do nej nasypal naozaj statočne. A my, od samého úžasu, že nie je nijaký horenos a prijal naše pozvanie, sme neboli schopné ho zastaviť. O čom sme sa s ním tých pár minút zhovárali, si už nepamätám a celkom sa mi uľavilo, keď sa po rokoch priznal, že aj on si na ten zážitok spomína len veľmi hmlisto. To znamená, že tá káva nebola až taká strašná… Pocit, že je to zdvorilý, neokázalo skromný a krehký človek, však vo mne zostal a pri našom druhom stretnutí sa potvrdil. A trvá. Rovnako ako presvedčenie, že také vlastnosti môžu človeka urobiť zraniteľným aj silným zároveň. Úprimnosť a otvorenosť totiž býva často terčom zloby a závisti. „A závisť,“ ako mi Michal Dočolomanský povedal, „je najhoršia ľudská vlastnosť. Najhoršia najmä preto, že neposúva dopredu.“ Mal som obrovské šťastie A jej následkom sa napriek obrovskej popularite a obľúbenosti (alebo práve preto…) nevyhol. Ako sa bránil? „Predovšetkým – nevnímam ľudí ako zlých. Mám ich rád a cítim potrebu byť voči nim dobrý, lebo oni sú dobrí voči mne. Som dosť naivný, a keď mi aj niekto ublíži, poviem si, že to hádam až tak zle nemyslel a skôr ho ľutujem. Lebo každé zlo sa svojmu pôvodcovi vráti a život ho raz bude biť viac, ako teraz mňa bije on.“ A pripomenul, ako ho istý lekár naučil, že aby človek uniesol svoje problémy, musí sa s nimi skamarátiť; musí ich prijať ako súčasť seba samého. Potom sa nimi dá vyrovnať a žiť pomerne jednoducho. „A uľahčujú to aj skúsenosti, kontakt s dobrými a múdrymi ľuďmi. Tak je človek schopný iného uhla pohľadu, vie na hodnoty povyšovať to, o čom si neuvedomil, že je hodnotou. Trebárs aj to, že šťastie si človek musí poskladať sám, z malých kamienkov obyčajných zážitkov. Tak, ako to vedia deti, ktoré sú spokojné s tým, čo ich naozaj teší, a necítia ešte dospelácku povinnosť byť spokojné (či sa tak tváriť) s tým, čo teší tých druhých.“ Ako jeden z mála hercov nevyslovil počas celého rozhovoru nijakú kritiku na režisérov. Naopak. Na otázku, či je jeho schopnosť ponoriť sa do postavy, ale zároveň ju pevne a s istým nadhľadom ovládať, dar talentu, odpovedal: „Nie je to len talent. Za to by som glorifikoval našich múdrych režisérov a dramaturgov, lebo na úlohe pracujeme všetci. Za každou postavou je práca tímu. Autora, režiséra, dramaturga, výtvarníka, kostyméra, muzikanta, kolegov hercov, mnohých ľudí, nielen moja. A koľko driny je za tým, aby to bolo zahrané práve tak, ako treba! Je to ťažká robota, ale krásna. Lebo nech je ako chce, na divadle je najkrajší proces tvorby. Také krásne ako jeho tvorba nie je potom azda ani predstavenie. Lebo práve pri príprave človek nachádza ustavične čosi nové, niečo mu napadne, keď si rolu číta či opakuje doma, poteší sa, že môže prísť na skúšku s nejakým novým nápadom… Herectvo je veľmi zaujímavá práca a som rád, že ju môžem robiť. Mal som obrovské šťastie, že som sa hneď po škole dostal do kolektívu národného divadla, medzi veľmi pracovitých ľudí na vysokej profesionálnej úrovni a že som jeden z tých, čo tehličku po tehličke budujeme už celé desaťročia jeho svojské umelecké vnímanie. A že je to niečo, čo trvá. Pravda, na to, aby sa to všetko naplnilo, je v našom povolaní nevyhnutná aj veľká pokora.“ Pokora znamená pokloniť sa aj zlému Znamená pokora aj nevyhnutnosť zaťať zuby a ísť ďalej, hoci má človek pocit, že je proti nemu všetko a každý? „Či chce alebo nie, každý tvorivý človek má v sebe vzhľadom na to, koľko toho cez seba filtruje a ak je herec, je navyše aj akousi verejnou osobou, nejaký problém. Ale to, že ho má, je úžasne dôležité a veľmi významné. Keby som mal všetko, po čom mi duša piští, keby som bol jednička v divadle aj v živote, keby som bol vždy šťastný, ustavične spokojný a zabezpečený, nikdy by som nemohol tvoriť. Veď tie najväčšie perly v literatúre, filme, hudbe, vyšli z obrovskej bolesti, ktorú človek v sebe nosí. Spomeňme len ruských autorov či hercov, tých velikánov… Bolesti a trápení sa herec nemá báť a ani od nich nemá bočiť. Ak ich pretrpí a unesie s pokorou, je to potom vidieť na javisku. V dobrom. Človek je nimi vnútorne bohatší. Takisto, ako vnútorne bohatne láskou. Tá s človekom urobí divy; neuveriteľné, čudesné veci. Viem, že pre pozorovateľa zvonka, najmä, ak láska príde neskôr, je to možno smiešne, ale pre mňa nie. Ja to úžasne preciťujem a som nesmierne vďačný, že ma postretla. Predstavte si, že by som bol žil bez tohto pocitu. Strašné dačo! Mňa tento cit urobil nesmierne bohatým, hoci to bolo aj veľmi bolestivé. Ale chvalabohu, že to prišlo a že to je. Je veľmi dôležité s niekým byť, niekomu patriť, niekomu veriť a mať pocit, že vás má rád. Ja sa nemôžem sťažovať, má ma rado veľa ľudí, veľa divákov. Pravda, mám aj nepriateľov, ale ďakujem aj im. A veľmi. Lebo vďaka nim stojím pevne na zemi a nemám hlavu v oblakoch. Takže všetko, nielen dobré, ale aj zlé treba prijímať s pokorou a s pokorou to treba odovzdávať aj na javisku. Lebo najväčším šťastím je byť cestou pre šťastie iných. A ak sa človek takou cestou dokáže stať, je aj jeho pocit šťastia neuveriteľne krásny a neuveriteľne veľký. S ním dokáže dávať oveľa viac a plnšie; prestáva byť sebcom. A to aj jemu samému vlieva obrovskú silu.“ * * * Sila, ktorú v najťažších chvíľach života bulvárnymi médiami bezohľadne prenasledovaný Michal Dočolomanský prejavil, mi pripomenula zvláštny záver nášho stretnutia spred siedmich rokov a bolo mi ľúto, že takých zabudnutí, k akému sa priznal pri rozlúčke, nebolo v jeho živote viac. Možno by som nebola mala dôvod vypočuť si pásku s jeho hlasom tak skoro. Keď sme totiž skončili, zadíval sa na škatuľku cigariet, ktorá zostala počas celého rozhovoru nedotknutá a spontánne, viac pre seba, zrazu povedal: „Ale veď dobre bolo. Každý má svoju sviečku a ja verím na svoj osud. A je mi naozaj jedno, kedy dohorí. Kedy to príde, vtedy to príde, našťastie je to mimo mňa, to ma nezaujíma. A veru, mám také nábehy, lebo aj otec mal srdcovú astmu, zomrel päťdesiatpäťročný, brat päťdesiatosemročný a ja pomaly budem preťahovať už dva roky…“ A keď som na to akosi od veci vyhŕkla, že ak nefajčil kvôli mne, pokojne mohol, usmial sa a povedal: „Nie. Zabudol som na to.“
