Keď britskí labouristi podporili koncom šesťdesiatych rokov vojnu vo Vietname, britský filozof a nositeľ Nobelovej ceny za mier Bertrand Russel verejne roztrhal svoj členský preukaz strany. Keď sa slovenskí ľavicoví demokrati zbabelo a (spôsobom im vlastným) alibisticky prikláňajú na stranu tých, ktorí vedú obyčajnú sprostú agresiu, veľa ľudí má chuť urobiť to isté. Iba niekoľko mesiacov po parlamentných voľbách sa väčšina obyvateľov Slovenska opäť hanbí za svoju vládu. Tú vládu, ktorá celkom zbytočne povolila prelet lietadiel NATO nad svojím územím, hoci to nedovolili ani niektoré členské štáty aliancie. Symbolicky sme tak dopomohli tomu, že na Juhosláviu dnes padajú bomby. Bolo mi skľučujúco, keď som sledoval zábery rakúskej televízie, ktoré zachytávali atmosféru v krytoch pre civilné obyvateľstvo: starci chúliaci sa v kútoch, deti plačúce v náručí svojich matiek, zúfalé ženy. A bolo mi na vracanie, keď som vzápätí prepol na Slovenskú televíziu, kde bolo vidieť rehotajúceho sa premiéra Dzurindu, ktorý mával rukou nad trochu hysterickým, ale predsa len spontánnym prejavom poslankyne Anny Malíkovej referujúcej o posledných správach zo zahraničných televíznych spoločností. Neprekvapuje ma, že Demokratická strana, ktorej predstavitelia sa v novembri 1989 oháňali okrem iného aj heslom „Nechceme násilie“, sa stavia za agresiu, dokonca chce, aby sa do nej zapojilo aj Slovensko. Neprekvapuje ma ani to, že KDH podporuje bombardovanie suverénneho štátu, hoci tým ignoruje výzvy pápeža Jána Pavla II. na zastavenie náletov. Desí ma však, že takúto zvrhlosť mlčky (a Pavol Kanis či Peter Weiss aj nahlas) schvaľujú ľavicoví demokrati, ktorí svoju zahraničnú politiku tradične odvíjajú od mierového riešenia sporov. Argument, že treba brať do úvahy v prvom rade našu zahraničnopolitickú orientáciu, je nielen cynický, ale aj primitívny, lebo keď politické špičky obrátia domácu verejnú mienku proti NATO (čo sa im už podarilo), nenájdu vnútornú podporu na presadenie nášho vstupu do Severoatlantickej aliancie. Potom sa môžu akurát tak sami hrať drevenými šabličkami na vojakov. Lebo NATO nie je modla. Našinec tam chcel preto, lebo mu sľúbili bezpečnosť, nie účasť na vraždení nevinných ľudí. Naša vláda teda robí zbytočnú nadprácu. Slzy, zúfalstvo a zlosť širokej verejnosti však pominú – ostanú len stúpajúce preferencie HZDS a SNS. Napriek tomu všetkých tých, ktorí sú sklamaní zo súčasného postupu vládnej koalície, prosím: nezahoďte nádej, vydržte. Ľudí, ktorí naozaj túžia po mieri a spravodlivosti, nezlomí žiadna propaganda. Je nás viac. Oni majú len hrubú silu. Na našej strane je morálka a pravda. Nikdy nemôžu zvíťaziť nad takouto presilou, ak sa ozveme nahlas. Tu a teraz a všetci.
