Pre mňa je máj najšťastnejší a najkrajší mesiac. Prináša mi nielen lásku, ale aj vždy novú jar, preto mu hovorím: môj. Priniesol mi dátum môjho druhého narodenia. To vtedy, keď som si prečítala inzerát, že hľadajú herečky. Bol máj, šťastia čas, tak som na ten konkurz išla a z tej stovky vybrali aj mňa. Šťastie? Len? Priniesol mi májovú lásku a vydržala roky, na celý život. Ktovie: bola to láska, len? Priniesol mojej krajine zázračnú jar po rokoch tmavého temna. Veľa z očakávaní sa nesplnilo, mnohé plamene ideálov vzbĺkli a zhoreli, ale to víťazstvo svetla nad tmou a viera, že dobro zvíťazí, si nesiem v srdci po celý život. Patrím medzi „slnečnú generáciu“. Moja generácia dostala historickú šancu a myslím, splnila svoju povinnosť, možno aj o kúsok viac. Možno preto právom považujem prvý máj, sviatok práce, aj za môj sviatok. Mám právo aj povinnosť ho sláviť a byť hrdá na moju prácu v časoch hrejivých, aj rozvíchrených. V čase jeho organizovania, účasti povinnej či dobrovoľnej, či takmer žiadnej. Je predsa môj. Moja povaha má podstatnú črtu v tom, že si celoživotne pamätám veci pekné, radostné. Preto moje máje majú príchuť cukrovej vaty, melódiu kolotočov, vôňu petržalských parkov a radosť, spoločnú radosť všetkých tých, čo majú radi všetko krásne, ušľachtilé a potrebné, čo ľudská práca vytvorila a tvorí. Májové pochody som zažila ešte s otcom. A potom už moje deti pochodovali so mnou, povedľa, aj na pleciach, pyšné na náš sviatok, na ktorý sa už týždne tešili. Nepočúvali, ani ja, často zdĺhavé a nudné prejavy a reči štatistík, percent a iných čísiel. V ušiach ostali piesne a nenadiktovaná radosť, ostala jar. Koľkí z tých, čo odpísali prvý máj, by dnes sami a bez vyzvania, ba aj s hudbou a piesňou prišli. A zoradili by sa po bok svojich kolegov z práce, aby mohli niesť transparent svojho závodu, jeho slogan o splnení plánu, áno, aj tie zdanlivo nudné čísla o jeho produktivite, aj ukážky jeho výrobkov. Človek býva tvor nevďačný a neváži si to, čo má. Keď teraz v máji prechádzam ulicami a námestím, petržalskými sadmi a parkom Grassalkovichovho paláca a ako spomienky skladám si z čriepkov rozbité zrkadielko, pochytí ma smútok. Tie piesne a radosť predsa boli a sú nezničiteľné. Ale aj ľudská práca, bez ktorej niet života na tejto zemi. Aj jej sviatky. A najšťastnejší mesiac, mesiac lásky. Môj. Aj váš.
