Kambodžská ľudová rozprávka rozpráva príbeh o pavúkovi, ktorý veľmi rád hodoval a nenechal si ujsť žiadnu príležitosť, počas ktorej bolo možné napratať sa dobrým jedlom. V tých časoch pavúky ešte nemali dnešnú podobu a tvar ich tela bol oválny. Nuž a raz sa mali konať dve hostiny dokonca v jeden deň.
Pavúk Pakayana rozhodne nechcel chýbať ani na jednej z nich, a preto si najal dvoch silných mužov, každého v jednej dedine. Sám sa postavil do stredu a okolo drieku si uviazal laná. Vyšpekulované to mal takto: Len čo sa začne hostina v jednej dedine, príslušný muž zatiahne za lano a on sa tam rýchlo presunie. Potom odíde do druhej dediny. Zbehlo sa to však inak. Hostiny sa začali takmer súčasne a muži ťahali za laná, čo im sily stačili. Keďže hodovník nechodil a nechodil, vydali sa za ním. Našli ho bezvládneho a takmer bez dychu. Odvtedy mal podľa tohoto poučného príbehu Pakayana i jeho potomkovia štíhly driek.
Jedným zo základných fenoménov geopolitiky je vzťah medzi jadrom, ťažiskom štátu a vzdialenejšími teritóriami. Čím ďalej od centra, tým viac je vzťah závislosti voľnejší. Na územia takpovediac so slabšou energetickou hodnotou sa prenášajú vplyvy pôsobiace z iných teritórií a tieto potom gravitujú vo vzťahu voči ovplyvňovateľom. Príkladom sú tzv. nárazníkové štáty či celé teritoriálne zóny známe z histórie (napríklad postavenie Arménie medzi Rímom a Partskou a neskôr Novoperzskou ríšou zodpovedajúce postaveniu napr. Belgicka alebo Alsaska-Lotrinska v novších a moderných dejinách) i zo súčasnosti (moderné buffer zones – napríklad známy „cordon sanitaire“).
Nespája nás len minulosť
Schopnosť vidieť svoje možnosti a obmedzenia Schopnosť autoreflexie niektorých minulých štátnych útvarov, ktorá sa prejavuje v uvažovaní o geopolitických aspektoch (dokonca objektívnych limitoch) vlastného jestvovania, je z hľadiska ohraničeného dobového geografického a spoločenského poznania pozoruhodná (opäť Rímska ríša: V jej prípade dokonca aj s anticipáciou možnosti vlastného zániku už v dobách najväčšieho rozmachu – priamo u Augusta ako architekta Rímskeho impéria, nepriamo u Senecu staršieho alebo takmer mysticky u Scipióna mladšieho po dobytí Kartága podľa Plútarcha).
Záhadnosť Balkánu
Unikátnym geograficko-geopolitickým celkom, na ktorom je možné, prirodzene z euroázijského, resp. euroatlantického pohľadu, plasticky demonštrovať pôsobivosť fenoménu geopolitickej gravitácie, je Balkán. Z temnôt rozhrania európskeho praveku a staroveku sa vynára (nerovnomerne) v dobách, keď si prvé civilizácie vznikajúce v Egypte a Mezopotámii uvedomujú rozdiel medzi sebou a svetom, kde Slnko zapadá. Dnešný pohľad na Západ predstavovaný v tých dobách, teda niekedy v polovici 2. tisícročia pred Kristom, pri najlepšej vôli ešte len egejským bazénom východného Stredomoria a neskôr jadrom dnešného Grécka, je súčasne skresľovaný dnešným poznaním archeologických artefaktov, teda relatívnym kultúrno-civilizačným vyrovnávaním úrovní post factum. V oných dobách však Západ nebol rovnocenným partnerom civilizačne vyspelých útvarov v uvedených oblastiach prinajmenšom z jedného podstatného dôvodu: nepoznal písmo ako prostriedok komunikácie, tradície a kontinuity zároveň, nehovoriac už o štátnej forme organizácie spoločnosti.
Východná časť Balkánu sa dostala hlbšie do sféry Ekumény, teda civilizovaného sveta, v dobách Alexandra Veľkého a jeho nástupcov – diadochov. Helenizmom ovplyvnený svet siahal vo svojom zenite od indického Paňdžábu po Macedóniu a Epiros (dnešné Albánsko). Nad Pohostinným morom (Pontos Euxinos – Čierne more) žili kočujúci Skýti a ďalej za nimi na severe sa nachádzala Hyperborea – zem večného ľadu. Na Západe rozprestreli svoju proto-koloniálnu moc Kartágo a osady, neskôr mestá Veľkého Grécka až po Heraklove stĺpy (Gibraltar), ale obávali sa hlbšieho prieniku do vnútrozemia. Misky váh sa prikláňajú na stranu Západu v dobách nástupu a rozmachu Ríma. Bitka pri Aktiu medzi Oktaviánom a Antoniom je skutočne momentom, keď sa rozhoduje o zásadnej geopolitickej gravitácii, podobne ako tomu bolo v bitke pri Maratóne o takmer päť storočí skôr. Opätovná zmena gravitácie v prospech Východu sa udeje až za Diokleciána na konci tretieho a potvrdí sa za Konštantína Veľkého založením Nového Ríma – Konštantinopolu na začiatku štvrtého storočia. Vo všetkých prípadoch je Balkán priamo v centre udalostí medzi dvoma silnými „jadrami“ ako náš hrdinský jedák Pakayana. Rozhodujúce bitky medzi ctižiadostivými uchádzačmi o cisársky purpur, v ktorých vykrváca elita rímskej armády (napríklad pri Mursii v r. 351) potrebnej oveľa viac na boj s barbarmi, sa odohrávajú symptomaticky na území bývalej Juhoslávie a Grécka.
Obnovovanie hranice
Hranica medzi Západorímskou a Východorímskou ríšou na konci štvrtého storočia prebieha práve na Balkáne. Kým Ilýria a Dalmácia inklinujú k Rímu, Trácia a Achája sú nepochybne byzantským Východom. Zo severu po prelomení dunajskej hranice prúdia do balkánskeho vnútrozemia Góti, Alani, Sarmati, Longobardi, Gepidi, Huni, Bulhari a – Slovania (časové poradie je iné), čo má popri masívnom hornatom reliéfe krajiny ďalší vplyv na jej etnický ráz, ktorý sa znásobuje po schizme katolíckej cirkvi a ortodoxie aj vznikom početných siekt. Po príchode Osmanov sa premieta do rivalizujúcej a dodnes neprekonanej konfesionálnej rivality.
Na prvý pohľad by sa teraz ponúkalo pôsobivé konštatovanie, že smrťou posledného spomedzi porfyrogenetov pri obrane Konštantinopolu sa úplne vytráca Východ ako dôležitý činiteľ (1453). Paradoxne, posledný cisár Východu Konštantín IX. však bráni vo svojom meste Západ a v podstate z geopolitického pohľadu ani nie je skutočným „posledným cisárom“, pretože víťazný Mohamed II. Fatíh (Dobyvateľ) je padišachom priameho dediča umierajúcej Byzancie – Osmanskej ríše. Byzantský vplyv na systém vedenia štátnej správy Osmani napokon nikdy nepopierali. Koniec 16. storočia sa síce ešte nesie v znamení dosiahnutia mocenskej rovnováhy, no postupne – po Tridsaťročnej vojne – sa čoraz viac prejavuje spoločensko-technologická prevaha Západu.
Kedy sa Balkán stal „Balkánom“
Balkán nelíšiaci sa pôvodne v podvedomom asociatívnom vnímaní západoeurópskej populácie diametrálne od iných regiónov vtedajšej Európy (ak neberieme do úvahy jeho prvotné romantické a vcelku sympatické vnímanie ako Orient v krajinách ako Francúzsko alebo Anglicko) sa konzervuje v podmienkach slabnúceho spoločenského systému upadajúcej Osmanskej ríše a postupne nadobúda podobu „Balkánu“ s pohrdlivým a pejoratívnym nádychom, podobne ako slovné spojenie „turecké hospodárstvo“. Národnooslobodzovací zápas slovanských národov vrcholiaci v druhej polovici 19. storočia prináša so sebou doposiaľ nepoznané či zabudnuté momenty (od Tridsaťročnej vojny a obdobia veľkých konfesionálnych konfliktov) krvavých masakier civilného obyvateľstva uskutočňovaných z oboch strán. Obraz Balkánu sa takto stáva vo vedomí Európy, na ktorú mimoriadne pôsobí dobový mohutný rozvoj tlače a vojnovej žurnalistiky, ešte negatívnejším.
Proti predsudkom a klišé
Vývoj na Balkáne v 20. storočí nie je potrebné opakovať, pretože v kontexte udalostí po roku 1990 bol pertraktovaný v najrôznejších podobách a súvislostiach. Snahou by malo byť upriamenie sa na otázku, prečo predstavuje Balkán takúto tektonickú zónu, a či možno z pohľadu pôsobiacich zákonitostí geopolitiky očakávať seizmické upokojenie. V prvom rade je potrebné vopred jednoznačne odmietnuť akékoľvek pocity nadradenosti, mentorstva a blazeovanosti voči Balkánu, ktoré sú na politickej scéne sústavne prítomné. Spoľahlivo nasvedčujú tomu, že štúdium histórie len podľa dátumov a faktov bez vnútornej empatie k organickému vývoju ešte nemusí znamenať prínos, pretože sa zakladá na predsudkoch a klišé. Len tak si je možné vysvetliť, že to, čo sa v retrospektívnom pohľade akceptuje ako západoeurópsky štandard rokovania v rovnako brutálnych konfliktoch medzi Yorkshirmi a Lancastermi v stredovekom Anglicku, odráža v perfídnych praktikách politickej „renesancie“ v Taliansku alebo v metódach vedenia Storočnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom, sa vo vzťahu k Východu vníma vyčítavo ako „aziatskosť“ či „balkánskosť“ sui generis.
Zhrnutie: nič nového pod slnkom
dosť poznamenáva vlastný geografický reliéf charakterizovaný pohoriami a uzavretými údoliami v jadre, i jeho vzťah k okolitým teritóriám. Takisto tu je nížinná otvorenosť k východu a severovýchodu. Zostručňujúco možno povedať, že predpoklady na vznik silného a spádového centrálneho jadra nie sú optimálne dané (preto ten vznik mnohých regionálnych malých jadier s nenaplnenými, resp. efemérnymi centralizačnými ambíciami Macedónie, Veľkobulharska, Veľkosrbska). Balkán ako celok (alebo jeho väčšia časť) je – zovšeobecnene a vôbec nie podceňujúco povedané – zjednotený, ak patrí ako subsystém pod impérium – rímske, byzantské, osmanské, čo by nemalo byť pochopené ako retrospektívna projekcia, ale ako konštatovanie objektívnej empírie dejín. Otvorenosť teritória smerom k východu a severozápadu prinášala periodicitu migrácií a každá z prílivových vĺn zanechala na Balkáne svoje stopy. Niektorými sú fenomény, ktoré sú z pohľadu Západu dnes už reliktami (napríklad pocit rodovej a etnickej spolupatričnosti oslabený či celkom chýbajúci v západných mestských a industriálnych aglomeráciách, v neposlednom rade tiež tradícia individuálnej hrdosti porovnateľná s národmi kaukazskej oblasti). Nekonečný zápas, v ktorom sa nemohlo dospieť k autochtónnemu a stálemu hegemónovi, schopnému vniesť do oblasti nielen krátkodobú a obmedzenú politickú dominanciu, ale aj jednotiace a stabilizačné prvky (napríklad jednotné náboženstvo alebo homogénnu či aspoň dominantnú etnicitu) sa opakoval znova a znova. Balkán je však ako celok vo vzťahu k okoliu takmer vždy objektom, a nie samostatným subjektom politických zápasov. Takým, akým bol a je, ho robí nielen on sám, ale prednostne jeho okolie. Iste, bolo by možné namietať, že podobný vnútorný geografický reliéf ako Balkán majú aj Španielsko a Taliansko. Do úvahy však treba brať ako komplexnosť doterajšieho konkrétneho historického vývoja, tak aj ich celkovú polohu voči ďalším štátnym útvarom vzdialenejšej, nedávnej alebo dnešnej politickej konfigurácie. Balkánom sa navyše začína (alebo končí) „opasok“ kontinentálnej Eurázie siahajúci cez Turecko, Blízky východ, Zakaspicko, Irán, Afganistan, Pakistan, Indiu, stredoázijské republiky po juhovýchodnú Áziu, Čínu až po Japonsko. Že to vždy bola a naďalej je citlivá zóna, nie je potrebné dodávať. Je v tejto spoločnosti Balkán jediným ostrakizovaným a súčasne i kolektívne biľagovaným členom? Vôbec nie je isté, že by ho uspokojilo skonštatovanie „nie“, ktoré je – pravdivé .
Racionálne riešenie je možné
Východiskom uvažovania v dnešnej situácii je uvedomenie si, že na Balkáne jestvujú štáty s dostatočnou zakorenenosťou dejinnej i štátoprávnej tradície, i keď prerušenej kontinuity. Hlavný vývojový reťazec však ostal zachovaný. Veľmi dôležitým prvkom tu je momentálna faktická rovnováha štátov približne „rovnakej váhovej kategórie“. Jednotiacim tmelom by mala byť vzájomne výhodná spolupráca a tolerancia – etnická i náboženská. Problémom sú naďalej historické hranice, uplynulé obdobia vlastnej historickej veľkosti a s tým ruka v ruke idúca etnická/ konfesionálna neznášanlivosť. Napriek tomu asi neexistuje iná cesta na dosiahnutie stability a rovnováhy ako cesta zapojenia všetkých tunajších krajín (ktoré sa za to, že sú balkánske, nehanbia) do hľadania konštruktívnych kompromisov. Recept znie jednoducho, aj keď nie vyčerpávajúco. Oveľa ťažšie ho bude napĺňať do života. Pretože túto krehkú lodičku nie je ťažké rozkolísať pri dobre smerovanom zásahu zvonka. Alebo pri dobre živených ambíciách zvnútra.
Reč je aj o nás
Slovensko leží na podobnom a širšom geopolitickom tektonickom zlome. Namiesto vyčerpávajúceho vysvetľovania (reč bola o Balkáne) postačí jedno. Pritom vôbec nie je potrebné opásať sa povrazmi z dvoch smerov, lebo zo Slovenska sa nikdy nechodilo na hostiny k susedom, skôr opak by bol pravdou. Treba sa len postaviť a zavrieť oči, aj keď to nemusí byť bezpodmienečne na Krahuliach alebo na Kráľovej holi. Slovensko je totiž takisto územím, do ktorého sa dlhodobo premietajú dva základné a zatiaľ protichodné časopriestorové vektory pôsobenia. Niektorí možno nevylúčia pocit dynamickej (v žiadnom prípade nie statickej) rovnováhy alebo následné prevalencie vznikajúce z pôsobenia protismerných síl. Chce sa to len vžiť do situácie pavúka Pakayanu. Alebo – ešte lepšie – zobrať si za svoj výrok Jakuba Burckhardta: „Aký Východ? Aký Západ?. Veď Zem je predsa guľatá.“
Autor je pracovník MZV SR
