Kde bolo, tam bolo, žili raz dvaja nezmieriteľní nepriatelia. Na život a na smrť. Mali také rozdielne spôsoby života a myslenia, tradície aj vízie, že aspoň jeden z nich by najradšej toho druhého zniesol zo sveta či jednoducho vymazal z mapy. Obidvaja boli približne rovnako alebo aspoň natoľko vojensky silní, že mohli toho druhého zničiť. Obaja si však boli toho vedomí, a preto, aby predsa len neriskovali likvidáciu druhého, ktorá by bola zároveň sebalikvidáciou, držali sa navzájom „v šachu“. Volili radšej stratégiu studenej vojny a vzájomného odstrašovania.
Jedného pekného dňa však jedna z týchto nepriateľských strán vystúpila zo svojej obrannej ulity a podnikla niečo nevídané. Začala druhej strane podávať ruku, otvárať svoje hranice a správať sa, akoby sa studená vojna medzi nimi mala skončiť. Začala hlásať nielen zmierenie, ale aj zblíženie. Vzdala sa svojho systému, vrátane obranného, veď už nebude potrebný, lebo kto by bojoval proti spriatelenej strane? Jedna zo strán sa teda akoby zázrakom rozhodla prejsť od politiky nepriateľstva k politike priateľstva a druhú stranu začala považovať dokonca za vzor pre svoju budúcnosť. Alebo aspoň za partnera, s ktorým má mať veľa spoločného, a namiesto boja navrhla spoluprácu. Bol to jednostranný akt ústretovosti, akt seba-odovzdania sa svojej vízii ukončenia nepriateľstva a počiatku všeobecného odzbrojenia.
Čo na to druhá strana? Ponajprv mohla byť zaskočená takýmto danajským darom z nebies, ale iba na chvíľku. Potom prijala podávanú ruku a v dôsledku radikálnej zmeny situácie bola nútená sa jej prispôsobovať, ale tiež iba na krátku dobu. No najviac ju blažilo ópium víťazstva, lebo veď ona neustúpila zo svojich pozícií ani za mak, kým druhá strana namiesto demonštrácie sily otvorila svoje brány. Nie je to predsa len prejav jej slabosti? Alebo nebodaj nejaký úskok? Nech je to akokoľvek, kto by to nevyužil vo svoj prospech? Napríklad, ak už druhá strana nechce bojovať, lebo nás nepovažuje za nepriateľa, akú výhodu by nám to mohlo priniesť? Keď už nejde o vzájomné zničenie či sebazničenie, čo keby sme sa pokúsili túto pravdepodobne slabšiu stranu ovládnuť? Keď otvára svoje brány a hranice, čo keby sme sa pokúsili zvnútra ju začať využívať pre svoje ciele a záujmy? Alebo čo keby sme sa pokúsili zmocniť sa jej legendárneho prírodného bohatstva? Nebol by tým naplnený náš cieľ, a to dokonca bez boja? Lebo ak nie zničenie, tak ovládnutie je autentický postoj nepriateľa.
Lenže ako šiel čas a voda plynula, alternatíva priateľstva a spolupráce na oboch stranách stroskotávala, až sa nenaplnila. Jednostranná iniciatíva na partnerstvo a spoluprácu sa ukázala ako naivná ilúzia. Strana, ktorá s ňou prišla, musela vytriezvieť a vrátiť sa k obnove svojej sily. Nezmenila sa ani pozícia sily druhej strany, hoci menila stratégiu a taktiku. Tak sa obe strany ocitli v starých vodách nepriateľstva. Ich súperenie sa znovu prenieslo do silovej roviny „kto z koho”.
Jedného pekného dňa zasa druhá z našich znepriatelených strán dostane priam „geniálny“, veľmi rafinovaný nápad. Ten spočíva v spojencoch ako inštrumentoch pre vlastné ciele. Veď dávno platí, že žiadna vojna sa nedá vyhrať bez spojencov. Kto ich má viac a oddanejších, vyhráva. Dokonca najlepší spojenci sú takí, ktorí budú bojovať a obetovať sa, lebo sa ich podarí presvedčiť, že bojujúc na tej „správnej strane”, bojujú aj sami za seba. (Historická poznámka mimochodom: V istej krajine na Východe Európy kedysi bojovali a aj sa obetovali bojovníci, nazývaní kozáci, raz ako spojenci na strane Rusov proti Švédom a Tatárom, potom na strane Litovcov a Poliakov proti Rusom, či naopak, alebo na strane Nemcov proti Rusom atď., ale vlastný štát si týmito bojmi a spojenectvami nevybojovali…) Takíto spojenci bojujú do posledného bojovníka, pokiaľ sú zásobovaní zbraňami.
Náš príbeh sa pomaly chýli k záveru, i keď nie ku koncu. Niekde na samých hraniciach jednej zo znepriatelených strán žije potenciálne unikátny spojenec tej druhej strany. Stačí ho dostatočne motivovať vidinou prosperity a slobody, nasľubovať mu hory-doly a „spracovat” ho tak, aby nepriateľskú stranu provokoval a napokon aj vyprovokoval k akciám proti sebe. Rafinovanosť takejto stratégie ataku na úhlavného nepriateľa prostredníctvom tohto kľúčového spojenca, operujúceho priamo na hraniciach a živeného nenávisťou voči jeho susedovi, spočíva nielen v tom, že tu očividne bojuje za jednu z veľkých znepriatelených strán niekto iný, i keď si myslí, že bojuje iba za seba, kým táto strana môže z úzadia rozohrávať svoje ďalšie nebezpečné hry. Ich cieľom aj výsledkom má byť všemožné oslabenie úhlavného nepriateľa, vedúce k jeho porážke, za ktorou je znovu vidina jeho zničenia či ovládnutia.
Poučenie: Podceňovať súpera sa nevypláca, ani umlčiavať ho hrubou silou. Rovnako sa nevypláca slepá servilita.
