Uplynulo viac ako desaťročie, čo zástupcovia médií položili úspešnému trénerovi hviezdneho basketbalového tímu Detroit Pistons Chuckovi Daleymu otázku, kto vôbec dokáže zdolať jeho suverénnych zverencov. „Zas len basketbalisti,“ znela odpoveď. Basketbal je dynamická a všestranná kolektívna hra, v ktorej je priestor na uplatnenie sa a vyniknutie ako pre individuality, tak pre kolektívy.
Strieľa sa z diaľky, prihráva, vniká pod kôš, kombinuje sa, bráni a útočí. Ak by žil Clausewitz, možno by ho napadla analógia s odmocnenou vojnou. Rovnako je tomu aj v politike a diplomacii, ktoré vytvárajú scénu, na ktorej účinkujú herci. To si uvedomoval už Augustus, ktorý sa senátorov stojacich pri jeho smrteľnom lôžku opýtal: „Ako som hral?“ Keď mu odpoveďou bolo „Veľmi dobre, Caesar“, pripojil: „Tak mi zatlieskajte a nechajte starca odísť.“ A hoci Augustus holdujúci až do vysokého veku loptovým hrám, podobne ako mladí francúzski králi či vážni Habsburgovci potrpiaci si na etiketu, mal na mysli divadlo, vnútorná spojitosť tu nie je prvoplánová, ale organická.
Diplomacia je vysoko náročnou formou verbálnej i neverbálnej komunikácie, ktorá obsahuje široký register prostriedkov. Záleží len na diplomatovi, koľko a ktoré z nich zvládne. Diplomacia je služba a ak sa berie vážne, tak aj rehoľa. Vyžaduje si disciplínu, poskytuje priestor pre invenciu. K jej realizácii dochádza v konkrétnom spoločenskom prostredí a jej dejiny siahajú do hlbokej minulosti. Moderná európska diplomacia sa začína tvoriť od 16.-17. storočia a precizuje v 19. storočí. Konferenčná diplomacia takmer dnešného typu existuje od konca 1. svetovej vojny, možno už od Berlínskeho kongresu (1878). Ak už teda máme scénu – medzinárodnú komunitu, komunikáciu – diplomaciu, chýbajú len „herci“ alebo „hráči“ – diplomati.
Požiadavky povolania Diplomat je, resp. mal by byť, špičkový úradník. Jeho špecializovaná teoretická príprava v sebe obsahuje rôzne oblasti, od jazykovej, odbornej, protokolárnej po socio-kultúrnu. Jedinec, ktorý vstupuje na určitom stupni do procesu formovania, je už určitou psycho-sociálnou jednotkou, na ktorej raste sa podieľala jeho rodina, okolie a v nemalej miere ju spoluvytvárali genetické predpoklady jeho predchodcov. Veľa záleží takisto na tom, v akom štádiu sa vlastný proces prípravy diplomata na jeho povolanie začína. Na základe syntézy spomenutých, ale aj mnohých ďalších vlastností a okolností dochádza k vytváraniu komplexnej osobnosti vstupujúcej do arény mikro- a makroprostredia. Proces formovania však neustáva a ak sa nemá stať rutinou, ustať by ani nemal, podobne ako je tomu v profesiách vedca, lekára, kňaza či učiteľa, ktoré sú skutočnými „povolaniami“. Postupne dochádza k vykryštalizovaniu typov diplomatov. Jeden je brilantný na konferenciách a stálych či príležitostných multilaterálnych podujatiach, iný je skutočný lev salónov, v ktorých nadobúda cenné informácie (toto vnímanie profesie u populácie stojacej mimo je najrozšírenejšie, chýba ešte obligátny pohár šampanského v rukách a uznanlivé pohľady highsociety), ten ďalší uprednostňuje ticho pracovne a z informácií dokáže predpovedať ďalší vývoj. Jeden z klasických pohľadov vidí diplomata ako človeka, ktorý sa viac ako svojimi vášňami riadi svojím rozumom. V románskej diplomacii a mediteránnom prostredí by sme zrejme ťažko chceli aplikovať a nachádzať tento anglo-škandinávsky rozmer. V rozumnej a distingvovanej miere nie sú ani vášne na škodu, nerušia obsah posolstva, nekazia formu, naopak – odrážajú esprit.
Psychologické pozadie Ale toto sú všetko len detské povedačky, povedal by cynik. Realista, neromantik by pokračoval. Viaceré národy a najmä tie so silno zadefinovanými hierarchickými a spoločenskými štruktúrami v sebe nosia azda dodnes podvedomú predstavu klasickej, aristokratickej diplomacie, tak trochu blazeovanej a dekadentne unavenej, podobne ako boli jej barokoví, rokokoví, empíroví či secesní predstavitelia. Obraz markíza, ktorého sa kat na popravisku posmešne opýta, či mu už môže dať konečne na krk slučku, a tento mu s noblesou a nedbalo odpovie: „Prosím, ak máte čisté ruky“, proletárov celého sveta fascinuje dodnes, hoci to zastierajú kričaním: „Ukrižuj!“ Možno i preto títo prechovávajú dodnes podvedomý obdiv a rešpekt k „lepším ľuďom“, „pánčatám“, medzi ktorých v ich očiach patria azda aj diplomati. A zase naopak. Ukážme zhnitému Západu vitálnu, zdravú a manierizmom nezaťaženú ľudovú diplomaciu. Nevedno, čo pôsobí naivnejšie, či táto predstava o diplomatoch v rubaškách a s ťubetejkami ako postrepinovsky píšu plamennú rezolúciu americkému prezidentovi a britskej kráľovnej, alebo dobové fotografie napokon rezignujúcich a prísnym pravidlám sa prispôsobujúcich sovietskych diplomatov v klasických žaketoch a s tvrdiakmi na hlave, v ktorých sa vynímajú dosť neprirodzene (sťaby sváko z Majcichova v smokingu, ako by povedal žijúci slovenský klasik). Neodškriepiteľný ironický podtón nesmeruje k samoúčelnému výsmechu, ale k poukázaniu na to, ako môže skončiť nerešpektovanie či preskakovanie konštitutívnych, nielen formálnych pravidiel a zvyklostí tvoriacich sa celé stáročia. Ak už ide o to, práve v nich bola ruská cárska diplomacia, nielen pokiaľ ide o veľkoleposť formy, brilantná. Sovietska bez formy a s ešte menšími predsudkami pri výbere prostriedkov pri dosahovaní cieľa tiež. Jej politické pozadie najlepšie vystihujú 50-te roky a Stalinova hrozivo-povýšenecká otázka: „A koľkože divízií má pápež?“
Záujmy po francúzsky a po anglicky Diplomatický manierizmus vo všeobecnosti a najmä v západnej civilizačnej hemisfére sa skončil definitívne po druhej svetovej vojne. S vytláčaním francúzštiny do úzadia postupne akoby sa vytrácal aj duch klasickej diplomacie, kde bonmot na správnom mieste a v príhodnom okamihu znamenal viac ako armády. Od Talleyranda a Clémenceaua po de Gaulla i Mitteranda siaha niť románskeho ducha a vtipu obaľujúceho analytický postreh ostrý ako britva. „Prečo tak veľmi nemáte radi Nemecko?“ pýta sa Adenauer de Gaulla. „Ja že ho nemám rád!?“ ohrádza sa veľký Francúz. „Veď som taký šťastný, že sú až dve!“ V ničom nezaostáva za Fouchém, ktorý na správu o únose a poprave vojvodu d´Enghien na Napoleonov príkaz a na otázku, či to bol zločin, odpovedá: „Viac. Bola to chyba!“
Nielen pragmatická a flexibilná angličtina vytlačila francúzštinu, anglosaský duch vytlačil románskeho. Niežeby Francúzi boli mäkší ako Angličania (bolo by možné opýtať sa v ich bývalých kolóniách), iba ak zdvorilejší. Príslušníci gardových jednotiek francúzskeho kráľa „Slnko“ zvykli po prebodnutí protivníka spôsobne poprosiť o odpustenie – „Pardonnez moi“. Napokon, aj ktorýsi z francúzskych monarchov vysielajúc svojho veľvyslanca do zahraničia ho inštruoval v tom zmysle, že bude musieť byť pripravený na to, že jeho partneri mu budú klamať a on sám im má klamať ešte viac, čo nasvedčuje tomu, že machiavelizmus sa všeobecne ujal, prípadne vždy bol a nikdy neprestal. Supremácia anglosaského, severoamerického ducha v diplomacii znamená koncentrovanie sa na podstatu, využívanie priamočiarosti, orientáciu na pragmatickosť a utilitárnosť, na vytváranie sieťových väzieb, zjednodušovanie spôsobov komunikácie, menšiu protokolárnu obradnosť, unilingvizmus pri nemalom presvedčení o vlastnom misijnom poslaní. Nie náhodou americkí diplomati samotní vtipkujú – človek hovoriaci viacerými jazykmi je polylingvál, dvoma bilingvál a jedným – Američan, čo prirodzene, neplatí vo všetkých a dnes už v mnohých prípadoch. Diplomat sa dnes z pôvodného „lepšieho človeka“ stáva medzinárodným úradníkom. Nová, civilná uniforma nie je mladšej, nielen euroatlantickej generácii, cudzia a táto si ju ochotne oblieka. Otázka pre teoretikov diplomacie typu Satowa a Nicolsona preto je, či dnešná diplomacia, okrem toho, že je „business“ je ešte aj „art“, ako to tvrdia ich definície. Možno je zatiaľ len nezadefinovanou diplomatickou post-modernou éry globalizácie ponechanou na vývoj samospádom. V lepšom prípade samorastom.
Slovensko v hre V súčasnosti má aj Slovensko svojich diplomatov a vlastnú diplomaciu. Aký je jej manévrovací priestor? Ak upozorním na skutočnosť, že fenomén istého nekritického vnímania toho, čo zaznie zvonku, najmä od Bruselu, cez Kanál alebo Atlantik naďalej existuje, nemala by sa čitateľovi primárne asociovať slovenská diplomacia. Človek ešte nemusí byť „hard-liner“, aby dospel k takémuto výkladu vecí, postačí objektívne zhodnotenie vývoja v uplynulých obdobiach a jeho jednoduchá empirická súvaha. Dobiedzavý pocit – ak niečo povie Hans alebo Max, zvykne sa to brať takmer ako Písmo sväté, presne tak, ako keď v nedávnej minulosti prehovorilo moskovské Politbyro – sa vyskytuje aj v novej generácii diplomatov, a pritom nikto by ju nemohol obviniť z hurávlastenectva či nacionalizmu. Vlastne, mohol. Ak by totiž niekto z domácej liahne, kto prinajmenšom rovnako dobre ako jeho kolegovia a partneri z členských alebo kandidátskych krajín EÚ či NATO zvládol teoretické inštrumentárium – DAK (Viedenskú diplomatickú akadémiu), ENA (L´Ecole Nationale d´Administration) či Oxford, vyjadril podložený a odôvodniteľný názor vymykajúci sa zo širokého „stredného informačného prúdu“ a politických klišé, na Slovensku mu to u pápežskejších od pápeža, akýchsi samozvaných defensores fidei, nemusí prejsť. V takýchto prípadoch totiž nezáleží len na diplomatovi či politikovi, ale aj na „transformačných staniciach“. Diplomacia však popri všetkých nuansách vždy bola, je a bude tvrdý boj za záujmy vlastného štátu v konkrétnom prostredí a v rámci daných možností. Toto je základná axióma, z ktorej vychádzajú aj partneri Slovenska, nech sú odkiaľkoľvek. Zvládnutie tejto inteligentnej a náročnej formy „zápasu – hry“ sa nedá realizovať bez schopnosti vytvárať si kvalifikované názory, rovnako i bez schopnosti ovládať metódy vlastné diplomacii s jej fasádou i pozadím.
„Perfídne“ – parafrázujúc klasika: filozofovia doteraz svet len rôzne vysvetľovali, ide o to, zmeniť ho – bolo by možné hyperbolicky zhrnúť, že slovenský diplomat sa za posledných niekoľko rokov naučil nielen vyberať si správny príbor na skonzumovanie ryby či ovocia a viesť pritom spôsobnú konverzáciu, ale dokáže hlavu medzi plecami držať menej placho a byť aktívnejší než v minulosti. Má svoj názor, dokáže ho podať primeraným spôsobom a nik ho nemôže označiť za neotesanca. Toto prichádza s dobou. Zvládnutie príslušnej formy je však len jedna strana mince. Vecným základom popri nariasených diplomatických žabó zostáva naďalej zdravý rozum a oprávnené sebavedomie, ktoré sa nedá naučiť na žiadnej diplomatickej akadémii a ktoré je v protiklade s vnútornou odovzdanosťou, na ktorú sa tak ľahko zvykalo a zvyká. Alebo inak: od ktorej sa tak ťažko odvyká.
Pokiaľ ide o ďalšie žiadané vlastnosti, medzi ktorými by nemalo byť miesto pre submisívnosť, tie buď máte alebo nie. Ale to sa netýka len diplomatov. Všakže, pán Daley ?
Autor (1958) je pracovníkom Ministerstva zahraničných vecí SR
