Keď si to človek porovná a vidí, ako sa u nás nechce vidieť, keď sa veci podaria…
Bratislavsky summit nemal byť o strategických výsledkoch a rozhodnutiach. Jeho strešnou agendou sa stala obnova dôvery občana v politickú komunitu Európskej únie. Nie náhodou v nej hrala prioritu bezpečnostná agenda. Namiesto bunkrových zákopov nekončiacich sporov sa na ňom presadila politika malých, ale už uveriteľných krokov .V každom prípade by ďalšia politika EÚ mala fungovať partnersky a komunikačne – bez veľkých „zvrchu“ dosadených a „zdola“ ťažko vymožiteľných rozhodnutí ako napríklad systému zavádzania povinných kvót. Tento „duch Bratislavy“ zaujal viac inde, za všetky spomeniem titulok nemeckého mienkotvorného týždenníka, ktorý reportáž zo summitu uviedol pod názvom Bravoslava. U nás doma prevažne a opäť business as usual, – všetko mdlé, kriticky pochybné – „bez výsledkov“. K tomu ešte slabá káva pre novinárov (a zas ten Fico). Všetko je možné, len, preboha, žiadne prihlásenie sa k summitu ako k našej veci. Prečo bol tento summit našou vecou a unikátnym dôvodom, ako sa prihlásiť k Európskej únii?
I.
Očakávania na agendu Bratislavského summitu boli od počiatku skromné . No historické momentum prvého stretnutia 27 hláv členských štátov po Brexite predurčili chtiac-nechtiac osobitnú agendu rokovania. Neželanou novinkou sa stal nový „duch“ reštart u projektu EÚ. Po Brexite už nešlo o nejakú maličkosť, ale ostro doliehajúcu skutočnosť – EÚ prestáva byť projektom väčšinového občana. Zmyslom summitu teda nebolo prijať účinné finálne opatrenia, Brexitom sa otriasla celá identita doterajšej únie. Neprekvapí , že podľa záverečného dokumentu sa stala „Bratislava začiatkom procesu “. Ideovou novinkou a politickou prioritou tohto nového procesu sa stalo postavenie „bezpečnosti“ občanov únie ako podmienky možnosti udržania dvoch tradičných hodnôt, „mieru a prosperity“. Bratislava sa podľa toho musí „stať bodom obratu v otázke zabezpečenia ochrany vonkajších hraníc“.
Koncept večne mierotvornej únie, ako sme ho poznali, založený na voľnom obchode bez hraníc a samo šíriacej sa prosperity pre všetkých, prestal – aj pro forma – existovať. Európa oficiálne spoznala svoje hranice a s nimi prvú krajinu z jadra, ktorej sa chce žiť za nimi. Toto je už zmena uhla pohľadu a výzva na prvotnú kritickú bilanciu. Ináč hrozia pomyselné ďalšie brexity. Ak je to tak, východiskom diagnózy dnešnej situácie v EÚ nie je náhodnou silná formulácia záverečného dokumentu: „Nikdy nedovoliť opakovanie nekontrolovaného toku ilegálnych migrantov z minulého roku.“ Toto kategorické vyhlásenie by zrejme ešte začiatkom roku 2015 nebolo možné urobiť – spoločne s inou požiadavkou tohto textu – „ďalšieho znižovania jej počtu“. Viete v tomto slovníku rozpoznať odkaz na „Wilkommenkultur“? Áno, ale ako reálpolitický korektív a opak.
Už preto nie je záverečný dokument Bratislavského summitu maličkosť, veď sa pod neho podpísalo 27 členských štátov vrátane Nemecka. Bratislavsky summit prepojil toto priznanie si chybnej – živelnej – migračnej politiky zároveň s nárastom pravicovo extrémistických a súčasne antieurópskych hnutí a strán v EÚ. A to primárne nie kvôli populistickej a nacionalistickej rétorike, ktorá dominovala aj v čase kampane Brexitu. Ale z dôvodu rešpektovania primárnejšej politickej reality: uvidiac chaos na vlastných hraniciach ľudia prestali dôverovať lídrom štandardných strán a vlád. Trhlina medzi občanmi a EÚ sa dostala do verejného obrazu, občania prestali veriť, že štandardné vlády vedia mať situáciu pod kontrolou, udržať ju v medziach platných zákonov. Aj tak by sa dali parafrázovať pasáže v sprievodnom liste Donalda Tuska k Bratislavskému summitu. Chýbajúcu politickú kontrolu nemohol nahradiť akokoľvek humánne motivovaný a politicky „korektný “ postoj, že bez otvorených hraníc Európe hrozí nová pevnosť, alebo hneď totalita. Naopak, v dôsledku ohrozenia bazálnej politickej kontroly nad migračnou situáciou sa politicky devalvovala humanitná agenda a vzniklo riziko nárastu politického avanturizmu. Avanturizmu preto, lebo v tomto „migračnom chaose“ sa vždy už hľadá radikálna alternatíva v podobe tvrdej ruky a prísneho poriadku .
II.
Z týchto dôvodov mimo dobra zla sa na summite riešila ako primárna agenda zabezpečenie vonkajších hraníc Bulharska s Tureckom spoločne s ostatnými nárazovými krajinami na juhu EÚ. Požiadavkou dňa sa na summite stal návrat k funkčnému Schengenu, hneď a teraz. Lebo elementárna nedôvera občana v politiku EÚ sa nestratí napozajtra, keď vyriešime príčiny migrácie(naozaj?), ale valí sa na nás už dnes. Aj o tomto stanovení včasných priorít bol Bratislavský summit.
To, že sa v dokumente nediskutuje o prerozdeľovaní utečencov podľa kvót, má rôzne príčiny (o nich neskôr). Tou rozhodujúcou však je druhá priorita Bratislavského summitu: boj proti terorizmu. Len rozhodný boj proti terorizmu môže zabrániť ďalšiemu rozmachu pravicového extrémizmu. V šere ilegálnej migračnej vlny ho nie je možné zbaviť xenofóbneho a nenávistného podtextu – a to vice versa. Preto je zabezpečenie kontroly každého utečenca na hraniciach EÚ a jeho registrácie v databáze ďalšou požiadavkou dňa a súčasne predpokladom akejkoľvek racionálne vedenej debaty o migrácii a integrácii utečencov EÚ. Bez požiadavky podľa možnosti evidovať každého migranta je racionálne vedená diskusia o migrácii nezvládnuteľná ešte z jedného dôvodu. Tým, ešte začiatkom roku 2015 málo diskutovaným aspektom, je sociálne nezvládnutá globalizácia. V nekontrolovanom toku migrantov sa humanitárne obete vojny a ekonomickí imigranti jednoducho od seba nerozdeľovali. Môžeme sa baviť o tom, v ktorých prípadoch to nebolo možne urobiť. No nerobme z výnimky štandardné pravidlo .
Človek nemusí byt hneď Josephom Stiglitzom, ktorý tento príliv ekonomicky motivovanej migrácie v roku 2015 pokladal za nebezpečnú agendu antieurópskej extremizácie v EÚ. A rovnako nemusíte byť kritický ako Wolfgang Streeck, ktorý pre zmenu urobil na základe tejto témy brilantnú analýzu príčin Brexitu. To dôležite sa dá pochopiť celkom jednoducho: globálni investori pôsobia globálne a zamestnávajú lokálne – radi podporia zníženie ceny práce prílevom konkurencie. Nezabúdajme, že prvé odhady požadovaného príchodu 500 000 migrantov ročne do Nemecka v perspektíve 15 rokov boli vítané, lebo mali súčasne (vy)riešiť demografickú krízu aj dopytovú otázku pracovného trhu. Dnes je už všetko ináč a obe podstatné témy sa diskutujú separátne. Faktom je, že Nemecko spätne poslalo už 37 000 ilegálnych migrantov do krajiny pôvodu.
Ak by sa tri uvedené priority Bratislavského summitu naplnili, vznikne šanca začať novú a zmysluplnú debatu o migrácii v EÚ. Tá sa doposiaľ odohrávala prevažne v znamení humanitárneho imperatívu ochrany (slobody) každého človeka a výberu systému povinných kvót ako mechanizmu jeho presadzovania. Tento systém zavádzania kvót sa paradoxne zakladá na dvojakom – empirickom – popretí princípu slobody. Fakticky sa ukázalo, že EÚ nemôže prinútiť (niektoré) členské štáty prijímať utečencov, keď ich tieto štáty odmietajú prijať. A súčasne EÚ nemôže nútiť utečencov ísť do krajín, kam sa oni sami nechcú dostať.
III.
A tu sme pri dnešnom facebookovom evergreene, termíne „flexibilnej solidarity“. Tento pojem má jednoduchý pôvod aj význam, aspoň pre tých , ktorí ho chcú vygooglovať. Lebo sú aj takí , čo to nerobia, radšej sa nepýtam, prečo. „Flexibilná solidarita“ sa objavila v Spoločnom vyhlásení lídrov V4 v deň konania summitu (aj tento podkladový materiál treba prečítať) a bola to práve nemecká kancelárka Merkelová, ktorá tento pojem zvýznamnila prepojením s novým „duchom Bratislavy“. Základný význam tohto pojmu totiž nemá zmysel hľadať „osebe“, ale vo funkcii jeho používania. A funkciu jeho používania možno odvodiť z potreby novej iniciatívy a opakovaného odmietnutia zavádzania povinných kvót. Tým sa problém solidarity nezmietol zo stola. To, čo sa zmietlo zo stola, bolo najhoršie riešenie zo všetkých: nedobrovoľný režim prerozdeľovania utečencov a z toho plynúci fatálny politický konflikt krajín V4 s krajinami jadra, predovšetkým s Nemeckom, v tejto otázke. Prehlbovanie tejto nedôvery krajín v rámci európskeho projektu by bolo po Brexite to posledné, čo by si zodpovedný politik únie mohol dnes želať. Aj preto sa na margo „flexibilnej solidarity“ prekvapujúco ústretovo a presne vyjadril Martin Schulz, predseda Európskeho parlamentu: „Ak to nejde cez povinne kvóty,“ urobíme to „na báze dobrovoľnosti.“ Nuž a pomenoval tým základný rozmer problému. Solidarita v utečeneckej otázke môže fungovať len na základe dobrovoľnosti. Nezabúdajme, návrh bol vlastnou iniciatívou krajín V4.
Možno práve tomto bode kancelárka Merkelova uvidela rozhodujúci „pozitívny vklad“ iniciatívy, uvedomujúc si, že ďalším zotrvávaním na systéme povinných kvót by narazila na zrejme už neprekonateľný odpor krajín V4 – v parlamentoch V4 nesedí dnes ani jedna strana s opozičným názorom na kvóty. „Ak väčšinové rozhodnutia nefungujú,“ potvrdila Angela Merkelová, treba „hľadať iné cesty.“ Hľadať iné cesty solidarity možno tak, že sa nájdu flexibilne – napríklad – pri ochrane vonkajších hraníc a rozvojovej pomoci v Afrike. O tom potom. To podstatné naozaj spočíva v kompromis hľadajúcom stanovisku „basta kancerka“ a krajín V4, ktorý je evidentným posunom vpred . V kuloároch sa rozpráva o možnej dohode do konca roka. Aj tak to stále znie skôr ako utópia, ale aj tá by zrejme nefungovala bez zamrznutého toku migrantov vďaka reálpolitickým dohodám s Tureckom a na Balkáne. Nuž a o reálpolitiku tu dnes ide. V každom prípade sa nedivím, že túto agendu možnej dohody s V4 vzápätí svojím vystúpením spochybnil maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý si svoje spojenectvo s bavorským ministerských predsedom Horstom Seehoferom v antimerkelovskej migračnej agende chce potvrdiť ľudovým hlasovaním proti kvótam o dva týždne.
Záverom
Ak je politika umením možného, a nie želateľného, Bratislavsky summit sa vydaril. Aj z hľadisku nášho regiónu a Slovenska osobitne ho možno pokladať za úspech a zriedkavú príležitosť. Veď „pružná solidarita“ ako hodená rukavica našla svoj cieľ a môže pomoc naštartovať novú debatu a politickú dohodu o migračnej a azylovej politike v EÚ. Nie je to málo: migrácia zostava problém č. 1. pre občanov 20 členských krajín EÚ. Pre zvyšných 7 na druhom mieste. Uvidíme, diabol sa skrýva v implementačných detailoch, ako obyčajne. Čo z toho bude, sa dozvieme najneskôr na summite v marci 2017 v Ríme, kde sa budú bilancovať výsledky a dôsledky Bratislavského procesu a jeho cestovnej mapy. Ak sa dovtedy upravia vzťahy a presadí spoločná atmosféra , posilní sa tým aj schopnosť vyrovnať sa so základnou podmienkou prežitia eurozóny, rastúcim schodkom v obchodných bilanciách medzi severom a juhom v EÚ. Z Bratislavy začali viesť všetky európske cesty opäť do Ríma.
