Keď sa americký prezident Franklin D. Roosevelt odhodlal na začiatku tridsiatych rokov zachrániť krajinu trpiacu následkami svetovej hospodárskej krízy, zvolal široký tím odborníkov a za necelé tri mesiace horúčkovitej práce dali dokopy ucelenú legislatívu, ktorá odštartovala slávne obdobie „New Deal“. To, že sa našlo určité východisko z dosiaľ najkatastrofálnejšej ekonomickej depresie v dejinách ľudstva, bolo predovšetkým výsledkom prísnej koncepčnosti a vedomia bezodkladnosti a naliehavosti uceleného riešenia. Dokonalé paralely neexistujú, no i tak z tejto skúsenosti vyplývajú pre Slovensko určité ponaučenia.
Predovšetkým si treba všímať hlasy popredných ekonómov a prognostikov, ktorí márne upozorňujú, že to, čo robí vláda, nie je hľadanie riešenia, ale plátanie dier. Žiadna ucelená koncepcia hospodárskeho rozvoja štátu neexistuje. No napriek tomu, že ekonomika sa rúca, vláda budí dojem, akoby mala času dosť, akoby čakala, čo prinesie vývoj, akoby sa spoliehala na to, že keby bolo najhoršie, ešte stále tu má občanov, ktorí to všetko zaplatia. Niektorí odborníci tvrdia, že slovenská ekonomika zaznamenáva najhorší prepad v povojnovej histórii krajiny. Vari všetci sa zhodujú v názore, že dnes ide o prežitie štátu. Áno, ja viem, to všetko zapríčinil Mečiar. Ale jeho preklínanie štátnu pokladnicu nenaplní.
V situácii, keď aj najpesimistickejšie očakávania lámu rekordy, niet času nazvyš. Napriek tomu si parlament dopraje dlhé letné prázdniny a jednotliví členovia vlády už plánujú dovolenky. Ak by si Roosevelt takto dával na čas, USA by dnes možno boli banánovou republikou. Deficit zodpovednosti našich ústavných činiteľov je zarážajúci. Šermovať v týchto časoch nejakým „právom na dovolenku“ je výsmechom najmä pre tých, ktorým práve ekonomické opatrenia vlády znemožnia tohtoročnú rekreáciu. Absencia skutočných štátnikov v našej politike je žalostná.
Správanie vlády čoraz častejšie budí dojem, že nevie, ako vlastne zachrániť slovenskú ekonomiku. Kabinet pripomína námorníkov, ktorí holými rukami upchávajú diery v trupe lode, pričom im zakaždým voda vytryskne na mieste, na ktorom to najmenej očakávajú. Takýmto živelným spôsobom však štát zachrániť nemožno. Vláda musí mať jasno v tom, k čomu majú viesť úsporné opatrenia. A najmä, musí to vedieť vysvetliť občanom, ktorí vždy dokážu znášať takéto tvrdé kroky, ak poznajú ich účel. V opačnom prípade môžu nielen odborom, ale aj väčšine obyvateľstva prasknúť nervy a nebezpečne sa vyškierajúcich tridsať percent Mečiarovho HZDS zostane nad Slovenskom visieť ešte dlho ako osudový prízrak. Len blázon si v tejto ťažkej chvíli môže želať, aby to vláde nevyšlo. No rovnako len blázon si môže myslieť, že dôvera voči koalícii je bezhraničná.
