A nejde len o ekonomické a sociálne dopady, ale aj o ohrozenie ľudských práv. Na spojitosť sociálnych práv a ľudských práv prvej generácie sa čoraz častejšie v posledných rokoch odvolávajú nielen rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva i ústavných súdov členských krajín Únie. Pretože kľúčovým faktorom, podľa ktorého treba pracovné právo tvoriť, je ochrana ľudskej dôstojnosti v práci.
Zbedačená konkurencieschopnosť Slovenska
Neobstoja ani pravicové požiadavky po stále väčšej flexibilite. Európsky hospodársky a sociálny výbor vo svojom stanovisku z 1. októbra 2009 zdôrazňuje, že „pri reformách trhov práce v členských krajinách by sa malo predchádzať ďalšiemu nárastu počtu pracovných miest vyznačujúcich sa nadmernou flexibilitou na úkor istoty, ktorých bolo v posledných rokoch stále viac“. Nástrojom účinného boja proti nezamestnanosti je podľa Výboru vnútorná a nie vonkajšia flexibilita, ktorá by sa nemala chápať ako súbor opatrení na zjednodušenie prepúšťania zamestnancov alebo na oslabenie a ohrozenie všeobecnej sociálnej ochrany pracovníkov.
Je zaujímavé, že práve poslanec SDKÚ-DS Miroslav Beblavý vyhlásil, že „dokazovať vzťah Zákonníka práce a zamestnanosti cez jednoduchý vzťah noviel k zamestnanosti bez analýzy vplyvu ekonomického cyklu je niečo, čo tak v prvom ročníku by ani už neprešlo, a je mi ľúto, že sa snažíte zavádzať občanov týmto spôsobom.“ Zaujímavé preto, lebo práve vládni predstavitelia – na čele s premiérkou Radičovou a ministrom Mihálom za asistencie Ľ. Kaníka sa nás spôsobom, nepriechodným „už v prvom ročníku na Ekonomickej univerzite“ usilujú zavádzať, že zmena ZP prinesie nárast zamestnanosti.
Aj keby to bola pravda, tak cieľom vládnej koalície je za každú cenu vylepšiť si štatistiky na úkor pracujúcich ľudí. Šéf parlamentného výboru pre sociálne veci Július Brocka v médiách opakoval, že musíme zabrániť, aby textilka odišla zo Slovenska do Srbska. Lenže za čím tam odišla: za lepšie fungujúcimi súdmi, za vyššou investičnou pomocou, za kvalitnejším školstvom alebo dopravnou infraštruktúrou? Ak áno, tak v ničom z toho nezlepšíme konkurencieschopnosť Slovenska zmenami v ZP. A ak odišla do Srbska kvôli tamojším nižším platom a horším pracovným podmienkam pre zamestnancov, tak potom zmena ZP, ktorá má zabrániť takémuto odchodu podnikov do krajiny, kde sú zamestnanci lacnejší a biednejší ako u nás, logicky musí priniesť ešte lacnejších, ešte viac zbedačených zamestnancov na Slovensku. Toto je udržiavanie konkurencieschopnosti tým najhorším a najnebezpečnejším spôsobom.
Predlžovanie pracovného času
Je nekonečnou hanbou vlády, že musíme 48-hodinový pracovný týždeň brániť takmer 100 rokov po prijatí Dohovoru MOP o obmedzení pracovného času na 8 hodín denne a 48 hodín týždenne, ktorý v Česko-Slovensku začal platiť o niečo neskôr, od roku 1922. Preto Európsky parlament 8. októbra 2008 označil takéto návrhy za „návrat do 19. storočia“. A vyhlásil, že „bezbrehá deregulácia je príčinou skazy a má za následok aj súčasnú krízu vo svete. Nemôže pokračovať donekonečna, lebo je proti ochrane života a zdravia zamestnancov a bezpečnosti práce a súčasne otvára dvere sociálnemu dampingu.“
Prof. Barancová uvádza, že charakteristickou črtou v Slovenskej republike je masívny nárast nadčasovej práce, ako aj pracovnej pohotovosti. V počte skutočne vykonanej nadčasovej práce, ako aj v počte zákonom stanoveného maxima patrí Slovensko na popredné miesto v rámci celej EÚ. Právnici z Trnavskej univerzity upozorňujú, že výnimka predĺženia pracovného týždňa na 56 hodín sa nebude týkať iba vrcholových manažérov, ako to prezentuje minister Mihál: „Pri navrhovanej novele by hrozilo riziko obchádzania ZP zo strany zamestnávateľa tým, že by ustanovil do pozície vedúceho zamestnanca čo najväčší počet zamestnancov, pričom by im formálne upravil právomoci a vyžadoval od nich súhlas s 56-hodinovým týždenným pracovným časom.“
Odvolávanie sa na potrebu dobrovoľného súhlasu zo strany zamestnancov je už úplne chrapúnstvo. Toto už totiž nemôže byť omyl, ani nevedomosť. Nie je možné, aby vládni predstavitelia nechápali, že keď na jedno voľné miesto je niekoľko tisíc nezamestnaných, sa pracovníci nerozhodujú dobrovoľne a slobodne, ale v strachu o stratu práce sú a budú ochotní prijímať akékoľvek podmienky, ktoré im zamestnávatelia z pozície sily nadiktujú.
Likvidácia nezávislých odborov
Vláda v novom Zákonníku podlým a zákerným spôsobom oberá ľudí o mnoho ochranných prvkov. Falošne sa tvári, že diktát zákona nahrádza slobodnou dohodou pracovníka s firmou, pritom nastavuje všetko tak, aby zamestnanci boli v čo najneslobodnejšej pozícii. Princípom Zákonníka práce je totiž všade vo vyspelom a modernom svete stanoviť minimálne štandardy, ktoré nemožno žiadnym spôsobom, ani akože dobrovoľne podliezť. A kolektívne vyjednávanie je všade v normálnom svete nástrojom na dosiahnutie lepších než zákonom garantovaných podmienok.
Zatiaľ čo doteraz, tak ako inde v Európe, poskytuje kolektívne vyjednávanie zamestnancom istotu, že takto im odbory môžu vybojovať lepšie podmienky, teraz sa z kolektívneho vyjednávania stáva hrozba, ktorá môže zamestnancom zobrať aj to, na čo majú nárok bez neho. Prof. Barancová píše, že „úsilie znižovať zákonné nároky zamestnancov pomocou kolektívnych zmlúv popiera či úplne neguje základnú sociálnu funkciu kolektívnych zmlúv“.
V tomto jedinom bode novela dôsledne napĺňa programové vyhlásenie vlády o tom, že pôjde odborárom po krku. Novela premyslenými prekážkami znefunkčňuje kolektívnu obranu zamestnancov v podnikoch, samostatné a na zamestnávateľoch i vláde nezávislé odbory nahrádza bábkovými zamestnaneckými radami, každého zamestnanca ponechá jeho osudu. Ako keď človeku dolámete nohy a potom mu dáte slobodne na výber, že môže bežať, kam len chce.
Prof. Compa vo svojej správe na parížskom kongrese napísal: „Neoliberálni ideológovia nekonečne odsudzujú rigidnosť pracovného práva. Všimnite si, ako využívajú jazyk na presadenie politických cieľov. Slovo rigidný má negatívny obsah, zatiaľ čo flexibilný znie lákavejšie – veď bude človek radšej známy ako rigidná alebo ako flexibilná osobnosť? Pre zamestnancov však tieto tzv. rigidné zákony predstavujú sociálnu ochranu vydobytú po desaťročiach sporov a obetovania. To, čo neoliberálni reformátori nazývajú rigidným pracovným právom môžu zamestnanci vidieť ako solídne pracovné právo ochraňujúce ťažko získané prínosy.“ A doc. Zdeňka Gregorová z Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne k neoliberálej predstave o pracovnom práve dodáva, že by „zamestnávateľom malo umožňovať disponovať so svojim súborom zamestnancov bez akýchkoľvek obmedzení a najmä prijímať a prepúšťať zamestnancov bez akýchkoľvek obmedzení. Túto hraničnú predstavu označujú za flexibilné právo.“
Autor je podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci (Smer-SD)
Foto: Stuart Pilbrow
