Keď Ivan Mjartan avizoval založenie nového politického subjektu, vyjadril sa, že bude mať sociálnodemokratickú orientáciu. Potom založil Stranu demokratického stredu. A napokon ponúkol miesto jej prvého podpredsedu človeku, ktorý má klasické pravicové názory. Skutočne zaujímavé posuny človeka, ktorý táral čosi o úsilí štandardizovať našu politickú scénu. A ešte zaujímavejší je spôsob, akým ponúkol spomínanú funkciu Vladimírovi Masárovi: cez masmédiá a aby to bolo ešte rozkošnejšie – v čase, keď bol bývalý guvernér NBS na dovolenke. Zmätkár Mjartan je živým dôkazom, že zamatový hlas a pekne pristrihnuté fúziky ešte na politickú kariéru nestačia. Jeho strane prikladajú novinári zbytočne veľkú pozornosť. Oveľa závažnejším spôsobom môže zamiešať karty ambiciózny Robert Fico, ktorého odchod z SDĽ je iba otázkou času, pravdepodobne niekoľkých týždňov. Fico je stále populárny a dnes už ani netreba byť populistom, aby sme kritizovali pôsobenie vládnej koalície. Tento politik vlastne nerobí nič iné ako tlmočí názor nespokojných občanov, ktorým sú cudzie pracovné metódy Vladimíra Mečiara, no ktorí majú zároveň práve preto plné zuby aj spôsobu uplatňovania moci súčasnou vládnou koalíciou. Táto skupina občanov sa neustále rozširuje. Za určitých okolností by teda mohol zohrať Ficov politický subjekt pozitívnu, možno až historickú úlohu – a tou je jednoznačne rozbitie HZDS, teda to, čo sa nepodarilo ani SDĽ a už vonkoncom nie SOP. Ak má Fico takúto ambíciu (a jeho popularita v časti elektorátu HZDS by to umožňovala), potom mu treba držať palce. Ak nie, vznikne iba nový priestor pre niekoľko neukojených jednotlivcov, ktorí budú len predlžovať agóniu moci a komplikovať proces kryštalizácie a štandardizácie politickej scény na Slovensku. Nie je preto dôležité, či chce Fico založiť politickú stranu, ale to, čo ňou chce dosiahnuť.
