Nedávne mediálne vyhlásenia vedúcich predstaviteľov SDĽ boli nepochybne skratovou reakciou na katastrofálny prepad preferencií, ktoré celkom pochopiteľne spôsobili značnú nervozitu aj v celej členskej základni tejto strany. Aj preto sa s napätím očakávalo víkendové zasadnutie jej najvyššieho orgánu, ktorý mal nielen utlmiť nevhodné prekáračky lídrov SDĽ na verejnosti, ale aj načrtnúť možné východiská zo súčasnej krízy.
Kto čakal stínanie hláv, trpko sa sklamal. Strana navonok deklarovala svoju jednotu a hoci na pôsobenie ľavicových ministrov vo vláde sa zniesla spŕška kritiky, rokovanie bolo nad všetky očakávania pokojné. Šéf ľavičiarov Jozef Migaš dokázal obrátiť kritiku svojej osoby na kritiku politického štýlu, akým vládne súčasná koalícia i jej predstavitelia v kabinete. Napriek umelo živenému mediálnemu tlaku a rozhorčeniu koaličných spojencov sa (aspoň podľa vyjadrenia popredných funkcionárov strany) SDĽ nechce dať dotlačiť k múru. Treba si totiž naozaj uvedomiť, že ľavica má iné témy, iných voličov a všetky jej výhrady voči súčasnej politike vlády sú legitímne – pravda, až potiaľ, kým sa nezačne správať, akoby sa na moci nepodieľala aj ona, akoby neniesla za doterajšie chyby spoluzodpovednosť.
Avizovaná zmena kurzu Republiková rada SDĽ sa rozhodla prejsť v ďalšom období do ofenzívy. Zatiaľ jej odhodlanie zostáva iba v deklaratívnej rovine, no schválený Akčný plán, ktorý pomenúva politické priority strany na tento rok, dáva tušiť, kam sa bude politika ľavičiarov v najbližšom období uberať. SDĽ sa rozhodla vtlačiť prebiehajúcim reformám sociálnu dimenziu, a to nie preto, že by ich chcela brzdiť (ako ju z toho ideologicky obviňuje pravica), ale jednoducho preto, že ekonomické opatrenia Dzurindovho kabinetu už prekročili sociálnu únosnosť. Preto chcú ľavičiari predložiť návrh zákona o valorizácii dôchodkov, návrh zákona o valorizácii príspevku na bývanie, vypracovať zásady liekovej politiky, prijať novelu zákona o zamestnanosti a podobne. Otázkou je, či na takúto politiku vláda nájde zdroje. A práve v tom je kameň úrazu. Niektorí predstavitelia SDĽ totiž podľahli mámivému ideologickému klamu, že ich najdôležitejšou úlohou dneška je na rozdiel od pravice riešenie vysokej miery nezamestnanosti. Ak však počet nezamestnaných v krajine presahuje 20 percent, nie je to už otázka ľavice, ale celého štátu, jeho stability. Napokon, aj poslanec za KDH a bývalý minister práce a sociálnych vecí Július Brocka sa nedávno vyjadril, že prioritou kresťanských demokratov na tento rok je boj proti nezamestnanosti. To znamená, že sociálna rétorika už nie je typická len pre ľavicu a sama osebe môže byť dokonca kontraproduktívna, najmä ak za slovami necítiť činy. Súčasná reakcia voličov na správanie vládnej koalície napovedá, že sociálna rétorika prestala byť pre väčšinu ľudí príťažlivou, že budí všeobecnú nedôveru a že jej verí už len málokto. Samozrejme, otázky zamestnanosti sú extrémne dôležité a pre ľavicu kľúčové, no ľavicovosť nemožno zredukovať na znižovanie nezamestnanosti. Stotožňovať ľavicu výlučne so sociálnymi témami je historický relikt, ktorý je typický skôr pre nostalgikov pozerajúcich sa na realitu výlučne cez jej porovnávanie so sociálnymi výdobytkami komunistického režimu.
Najdôležitejšia je modernizácia Nová doba však prináša nové problémy, ktoré vyzývajú ľavicu novými témami. Dnes stojí ľudstvo pred otázkami, ktoré sú oveľa zložitejšie ako plošné zlepšovanie životnej úrovne obyvateľstva. Heslo „Cesta k rovnosti vedie cez vzdelanie“ naznačuje, kam by malo smerovať úsilie ľavice. Podpora vzdelania, základného výskumu, vedy a informačných technológií, zápas za práva menšín (nielen národnostných!), presadzovanie hodnôt trvalo udržateľného rozvoja, boj proti korupcii – to všetko sú moderné témy, ktoré oslovujú potenciálnych voličov ľavice dnes i v budúcnosti. Nenadarmo sa hovorí, že USA sú najmocnejším štátom nie pre svoje zbraňové systémy, ale jednoducho preto, lebo sa stali laboratóriom sveta. SDĽ v súčasnosti síce robí politiku, ktorá mu zaručí stabilne okolo 7 percent voličskej priazne, na to, aby sa stala silnou stranou, však potrebuje osvojiť si nové témy, ktoré priťahujú širšie spektrum občanov. Doteraz sa k takémuto kroku neodhodlala. Predstaviteľov SDĽ treba zobudiť z ilúzie, že ich strana je silná. Vplyvná, to áno. No strana, ktorá ešte nikdy nedosiahla vo voľbách viac ako 15 percent, podľa všeobecnej politickej aritmetiky silnou nie je. A ani ňou nemôže byť, kým obmedzuje svoj potenciál iba na striktne sociálne témy. Preto by mali byť najdôležitejšou časťou blížiaceho sa 6. zjazdu SDĽ nie atraktívne personálne otázky, ale diskusie k návrhu na inováciu a modernizáciu politického programu strany. Ak chce totiž SDĽ meniť veci k lepšiemu, musí byť v prvom rade schopná meniť samú seba.
