S pocitom veľkého šťastia a zadosťučinenia som prijal správu, že Nobelovu cenu za mier roku 2001 dostane Organizácia Spojených národov. Jej udelenie je v týchto časoch nielen potvrdením viery v ideály OSN, ale aj (a možno predovšetkým) jasným politickým posolstvom, aké mechanizmy by mal mierumilovný svet pri riešení konfliktov používať a akú dôležitosť pripisuje práve svetovej organizácii. Je to dôležitý signál najmä pre zvrátenú morálku dneška, ktorá oprášila staré imperiálne heslo, že cesta k mieru vedie cez vojnu.
Ide o prvú cenu, ktorú dostali Spojené národy ako celok. Jej agentúry a osobnosti však získali ocenenie celkovo už osemkrát (1954 a 1981 – Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, 1965 – Detský fond OSN, 1969 – Medzinárodná organizácia práce, 1988 – Mierové zbory OSN, 1945 – spoluzakladateľ organizácie Cordell Hull, 1950 – mierový vyjednávač na Blízkom východe Ralph Bunche, 1961 – generálny tajomník OSN Dag Hammarskjöld).
Diskutabilné pôsobenie
Menej jednoznačné je udelenie Nobelovej ceny za mier zároveň aj generálnemu tajomníkovi OSN Kofimu Annanovi. Jeho pôsobenie na čele tejto organizácie je pomerne rozporuplné. Na jednej strane sa mu vo februári 1998 po bravúrnom diplomatickom koncerte v Bagdade podarilo zabrániť novej vojne v Perzskom zálive a začiatkom júla toho istého roku po úspešnej sprostredkovateľskej misii v Nigérii otvoril cestu k pádu tamojšieho vojenského režimu. Na strane druhej mu ako vtedajšiemu námestníkovi generálneho tajomníka OSN pre mierové operácie pripisujú osobnú zodpovednosť za genocídu rwandského ľudu roku 1994, ktorej padlo za obeť takmer 800 000 ľudí.
Podľa viacerých diplomatov, ako aj na základe výpovede vtedajšieho veliteľa mierových síl v Rwande generála Romea Dallairea, Annana niekoľkokrát varovali, že majú dôverné vierohodné informácie o príprave zoznamu Tutsiov určených na likvidáciu. Annan však tieto správy ignoroval. Aj preto sa dnes pošepkáva, že generálny tajomník OSN nie je v strednej Afrike vítaný (potvrdilo sa to počas jeho návštevy Rwandy, kedy jej prezident bojkotoval slávnostnú večeru na Annanovu počesť). Okrem toho to bol práve on, ktorý svojím nešťastným výrokom („v Kosove je dosť aktérov na to, aby tam bola potrebná prítomnosť OSN“) vyvolal záplavu svojvoľných interpretácii Charty OSN a napokon poskytol zámienku Severoatlantickej aliancii na prepadnutie Juhoslávie bez mandátu Bezpečnostnej rady.
Priveľká zdržanlivosť
Ak ho porovnáme s Dagom Hammarskjöldom, ktorý ako jediný dostal Nobelovu cenu za mier in memoriam, Annan ani zďaleka nedosahuje kvality svojho predchodcu. Hammarskjöld dokázal v období vrcholiacej studenej vojny vyriešiť Suezskú krízu a zásadným spôsobom prispieť k ukončeniu občianskej vojny v Kongu, dokázal naplno využiť mierotvornú funkciu OSN a najmä dosiahol postavenie Spojených národov ako nezávislého globálneho hráča v svetovej politike. Nikdy vo svojich dejinách nemala svetová organizácia taký rešpekt, vplyv a autonómnosť rozhodovania, ako práve počas pôsobenia Daga Hammarskjölda. Preto ostáva tento muž najvýznamnejším generálnym tajomníkom v dejinách OSN.
Je pravdou, že Kofi Annan má úplne iné podmienky vykonávania svojej funkcie. Jeho priveľká zdržanlivosť vo vzťahu k mnohým krokom Spojených štátov však príliš často presahuje hranice diplomatickej taktiky a nadobúda znaky nedostatočnej odvahy brániť globálnu agendu ľudstva pred mocenskými záujmami USA. Prejavilo sa to už veľakrát, naposledy počas terajšieho bombardovania Afganistanu, kedy Annan „zbožne“ mlčí, kým napríklad vysoká komisárka OSN pre ľudské práva Mary Robinsonová neustále apeluje na západných spojencov, že je síce potrebné bojovať proti terorizmu, ale v prvom rade musíme ochrániť ľudské životy.
Ako sa cítia pacifisti?
Nobelova cena za mier ostáva síce najprestížnejším ocenením tohto druhu, ale jej udelenie bolo nezriedka veľmi rozporuplné. Až príliš často sa pri nominovaní privierali oči nad „nie veľmi mierovou minulosťou“ jej laureátov. Tak napríklad v roku 1978 získal cenu izraelský premiér Menachem Begin, ktorý bol až do uzavretia mierovej dohody s Egyptom predstaviteľom najtvrdšej línie v zahraničnej politike svojho štátu, ktorý niekoľkokrát bombardoval Libanon. O bývalom teroristovi Jásirovi Arafatovi, ktorý dostal ocenenie roku 1994, ani hovoriť netreba. Andrej Sacharov a Joseph Rotblat získali Nobelovu cenu roku 1975 a 1995 za svoje úsilie v boji proti jadrovým zbraniam, zabudlo sa však pripomenúť, že obaja patrili v ZSSR a USA k ich hlavným spolutvorcom.
Henry Kissinger dostal cenu v roku 1973 za spoluautorstvo dohody o zastavení paľby vo Vietname, zdvorilo sa však obišla jeho spoluzodpovednosť za dovtedy najničivejšie bombardovanie v dejinách ľudstva, kedy na vietnamskú metropolu dopadlo viac bômb ako na Drážďany počas druhej svetovej vojny. A to som ešte nespomenul bývalého sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, ktorý roku 1990 prijal Nobelovu cenu za mier, aby o rok neskôr poslal tanky do Litvy volajúcej po nezávislosti. Ako sa v tejto spoločnosti cítia pacifisti ako Matka Tereza, Martin Luther King, Albert Schweitzer, Carl von Ossietzky alebo Berta Kinská-Suttnerová?
