Dnes si pripomíname výročie mimoriadne kontroverznej historickej udalosti, tzv. Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Dovolím si v tejto súvislosti napísať niekoľko relevantných poznámok.
V roku 1917sa z iniciatívy V. I. Lenina, ktorý sa v tomto období vrátil z exilu zo Švajčiarska, kde študoval Hegelove spisy, podarilo násilnou cestou rozložiť skostnatený režim cárskeho Ruska. Bez akéhokoľvek naivného resentimentu a hodnotiacich súdov je nutné zdôrazniť, že boľševická revolúcia, ktorá sa, ako tvrdí francúzsky post-marxistický filozof Alain Badiou, prinajmenšom od Lenina chápe tak, že vo vnútri seba samej disponuje zdrojmi požadovanými pre bezprostredné uchopenie moci, bola v mnohom unikátna. Boľševické hnutie v skutočnosti splnilo svoju historickú úlohu, ktorá bola aktuálna v Rusku po prvej svetovej vojne: v bezprecedentnom tempe vybudovalo modernú industriálnu spoločnosť, aj keď za cenu deformácií jednotlivých sfér spoločenského života, ktoré do určitej miery trvajú dodnes. Bol to, ako tvrdí americký filozof Fredric Jameson, úspešný projekt, ktorý naplnil svoje historické poslanie, sociálne aj ekonomicky. Je zbytočné špekulovať o tom, či by sa to mohlo odohrať nejakým normálnejším, pokojnejším, evolučným spôsobom. Boľševická strana (resp. frakcia) v roku 1917, ako sa vyjadril sám V. Lenin, „našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“. Slovinský post-marxista Slavoj Žižek sa v tejto súvislosti vyjadril nasledovne: „I am a Leninist. Lenin wasn’t afraid to dirty his hands. If you can get power, grab it!“
Je však nutné zdôrazniť, že aj napriek súdobým proklamáciám, boľševická revolúcia nebola „Marxovým projektom“. Marx totiž predpokladal, že „revolúcia“ je možná v najrozvinutejších kapitalistických krajinách ako prekonanie kapitalistických výrobných vzťahov, a nie na periférii kapitalistickej sústavy, v zaostalom cárskom Rusku. Je preto istým paradoxom, že marxizmus ako komplex politických direktív, ako „návod na premenu sveta“ sa ujal práve na periférii a v centre kapitalistického vývoja zostal viac-menej akademickou záležitosťou alebo vedeckou paradigmou.
Rozpadom sovietskeho bloku sa však dejiny neskončili. Leninov impulz je vo filozofii v súčasnosti stále aktuálny. Slavoj Žižek v tomto kontexte píše: „Zopakovanie pôvodného leninského impulzu neznamená teda žiadny návrat k Leninovi – zopakovať pôvodný leninský impulz znamená priznať si, že ,Lenin je mŕtvy‘, že jeho špecifické riešenie zlyhalo, že zlyhalo dokonca monštruózne, ale že v ňom bola obsiahnutá utopická iskra hodná záchrany.“ Leninov politický akt kombinuje schopnosť identifikovať symptomatický revolučný potenciál určitej historickej situácie a ochotu politického subjektu prevziať na seba riziko radikálnej intervencie bez akejkoľvek záruky pozitívneho výsledku. A to je desivé a vznešené zároveň práve v kontexte toho, že dnes je to opäť práve (platónska) idea „komunizmu“, ktorá po bezprecedentnej kríze globálneho kapitalizmu zvonu klope na dvere. Nemožno však v tejto súvislosti zabúdať na vtipný Trockého bonmot: „Keby sa Leninovi na jeseň roku 1917 urobil močový kamienok, k žiadnej revolúcii by nedošlo.“
(Status P. Daubnera na FB 7. 11. 2013, zverejnené s jeho súhlasom, titulok Slovo)
