Po oboznámení sa s Minskou dohodou, po vypočutí a prečítaní si rozmanitých komentárov som sa rozhodol dať na papier svoje myšlienky k danej problematike. Budú krúžiť okolo troch otázok: Prečo sa uskutočnilo Minské stretnutie na najvyššej úrovni? Prečo sa Minská dohoda podľa mnohých komentátorov a politikov nedodrží? Ako by malo vyzerať skutočné riešenie ukrajinského sporu?
Kresba: ĽUBOMÍR KOTRHA
Svoje zamyslenie začnem otázkou: Prečo sa vlastne uskutočnilo Minské stretnutie na najvyššej politickej úrovni? Jedna teória, publikovaná na stránkach www.nwoo.org (11.2.2015) pod názvom „Na Ukrajině bojují jednotky států NATO“, hovorí o tom, že schôdzka bola vyvolaná snahou zachrániť jednotky NATO obkľúčené v Debaľcevskom kotle. Iný názor prezentoval E. Chmelár v besede odvysielanej v relácii RTVS „Z prvej ruky“ (12.2.2015). Domnieva sa, že schôdzka bola nutná, lebo vojna na východe Ukrajiny sa zainteresovaným stranám „vymkla z rúk“ a je potrebné dostať uvedený proces opäť pod kontrolu. Iné názory konštatujú, že hlavnou príčinou stretnutia v Minsku je to, že ukrajinská armáda sa opäť dostala do problémov, a preto je nutné ďalšie prímerie.
Ja by som videl hlavnú príčinu minského stretnutia predsa len v trochu pozmenenej polohe. Domnievam sa, že horúčkovitá aktivita európskych politikov bola vyvolaná predovšetkým reálnou hrozbou USA, že začnú dodávať zbrane na Ukrajinu. Kto je o dianí na Ukrajine trochu viac informovaný než len z mainstreamových médií, ktoré všeobecne skôr dezinformujú, ako informujú, ten iste chápe, že nové zbrane v rukách ukrajinskej armády, národnej gardy a žoldnierskych, neo-nacistických zoskupení typu Aidar, Azov, Donbas môžu viesť k vypuknutiu skutočnej vojny v Európe. Prezident Porošenko ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl nemá v rukách skutočnú moc nad armádou a ani nepozná jej skutočné postavenie na fronte. To, že Porošenko nemá moc nad ozbrojenými silami, dokazuje napríklad vyhlásenie poslanca a čelného predstaviteľa Pravého sektora Dmitra Jaroša, že dobrovoľnícke vojenské zoskupenia nebudú rešpektovať prímerie dohodnuté v Minsku (rusvesna.su, 13. 2.2015). Na stretnutí v Minsku Porošenko demonštroval neznalosť skutočného postavenia svojej armády pod Debaľcevom. Na konferencii tvrdil, opierajúc sa informácie svojho ministra obrany, že jeho armáda pri Debaľceve nie je v obkľúčení, napriek doloženým informáciám, ktoré hovoria o opaku. Generálny štáb ukrajinskej armády ešte 13.2.2014 zverejnil informáciu, že žiadny Debaľcevský kotol nejestvuje (Ukrajinská pravda, 13.2.2015, 16.36). Podobné to bolo aj pri bojoch o Donecké letisko, kde armáda neustále tvrdila, že má nad letiskom kontrolu aj v čase, kedy tam ani jeden jej vojak už nebol.
Ak sa teda moderné americké zbrane dostanú do rúk takto riadenej armády, máme všetky dôvody sa obávať, že vyprovokujú vojnové stretnutie s Ruskom, čo koniec koncov vo svojich vyhláseniach najmä predstavitelia dobrovoľných bojových skupín ani neskrývajú.
Mnohí komentátori ako aj politici a dokonca aj sám Porošenko už vyhlasujú, že Minská dohoda sa nedodrží (Pravda, 13.02.2015). Prečo sa nedodrží?
Domnievam sa, že dohodu nebude možné dodržať najmä preto, že politické kompromisy v ňom prevládajú nad uznaním skutočnej reality, alebo princíp kompromisu tu prevláda nad princípom pravdy. Aby som objasnil svoj názor v danej veci, tak začnem dosť rozšíreným názorom, ktorý prezentoval aj náš premiér Fico vo svojom vyhlásení, kde tvrdil, že spor o Ukrajinu je fakticky geopolitickým sporom medzi Ruskom a USA (TASR, 4.9.2014). Uvedený názor, ktorý je dosť rozšírený, však prehliada jednu „maličkosť“. Vlastný spor na Ukrajine nebol vyvolaný 5 miliardami dolárov, ktoré tam podľa V. Nulandovej investovali USA do demokratizácie spoločnosti (E-republika.cz, 26.02.2015), ale asociačnou dohodou s EÚ. K tomu, aby sa spor o Ukrajinu mohol premeniť na geopolitický spor USA s Ruskom, musel na Ukrajine skutočný spor vzniknúť, a tento spor vyvolala EÚ, a nie USA. Bola to EÚ, ktorá podpálila zápalnú šnúru a zdá sa, že až teraz, temer rok po „revolučnom výbuchu“, keď hrozí, že sa „revolučný výbuch“ premení na plamene vojny v Európe, si EÚ začína uvedomovať dôsledky svojho činu, žiaľ, tak ako vždy, neskoro. Dnes už skutočne spor o Ukrajinu je čiastočne mimo dosahu mierotvorcov EÚ, lebo ho aktívne využívajú USA na politiku proti Rusku. Skutočné vyriešenie sporu by zobralo USA z rúk nástroj boja proti Rusku, a preto USA nemajú skutočný záujem o jeho riešenie. V tomto, dnes už geopolitickom spore hrá EÚ, žiaľ, komicko-tragickú úlohu. Na jednej strane hrá komédiu, lebo v rúchu „baránka“ neustále volá na Rusko, aby zabezpečilo mier na Ukrajine, ale sama svojou politikou k mieru prispieť nechce. Na strane druhej, EÚ vo „vlčej“ podobe, v podobe NATO, hrá tragickú úlohu. NATO pod vedením USA hovorí, že upevňuje mier v Európe, ale reálne pripravuje vojnu proti Rusku. A keďže vojna by sa viedla nie v USA, ale v Európe, tak EÚ v podobe NATO koná proti životným záujmom občanov EÚ, koná proti svojej vlastnej existencii.
Aké by malo byť skutočné riešenie ukrajinského sporu, riešenie, kde by politický kompromis bol podriadený realite a nie naopak?
V prvom rade by bolo potrebné sa vrátiť o rok späť, do 22. februára 2014, kedy Parlament Ukrajiny odmietol konať podľa ústavy a neústavným spôsobom odvolal prezidenta Janukovyča. Následne sa tento protiústavný čin premietol do celého radu jeho ďalších krokov, ktoré nemajú oporu v ústave štátu Ukrajina. K nelegálnym činom patrí napríklad nielen vyhlásenie volieb nového prezidenta, ale najmä vyhlásenie vojenskej Antiteroristickej operácie proti politickým silám Donbasu a Luhanska (operáciu vyhlásil zastupujúci prezident Turčynov 13.4.2014).
Onoho 22. februára 2014 sa ukrajinský parlament svojím konaním fakticky postavil nad ústavu štátu Ukrajina, o ktorú sa opieral vlastný mandát jeho poslancov. Začal konať ako absolútny, ničím a nikým neobmedzený suverén, t.j. ukrajinský parlament začal konať len podľa svojej vlastnej vôle, teda svojvoľne. Väčšina z nás iste chápe, že ústava štátu je jeho dušou, je tým, čo spoločnosť na určitom geografickom území zjednocuje do politického celku, štátu, kde ústava platí ako najvyšší zákon a celá politicko-mocenská štruktúra štátu je odvodená od ústavy. Ak teda parlament svojím konaním odmietol ústavu, nutne tým vytrhol z „hrude“ štátu jeho dušu a štát Ukrajinu premenil na mŕtvolu štátu. Povedané slovami klasika 17. storočia T. Hobbesa, občania štátu Ukrajiny boli uvrhnutí do stavu prirodzeného, t.j. stavu, v ktorom neplatí žiadny všeobecne uznávaný zákon, ale kde platí prirodzený zákon sebazachovania, ktorý každému prikazuje sa uchovať pri živote všetkými dostupnými prostriedkami. Nie je teda pravda, že by Rusko alebo tzv. separatisti rozbíjali štát Ukrajina. Ten svojím neústavným konaním zničili už 22. februára 2014 Turčynov, Jaceňuk, a Majdan. V danej súvislosti nie je možné nespomenúť žalostnú úlohu ministrov zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska, ktorí mali garantovať realizáciu dohody dosiahnutej medzi Janukovyčom a predstaviteľmi Majdanu. Namiesto toho kondolovali pri pochovávaní štátu Ukrajina.
Je obľúbeným mýtom politikov a rôznych odborníkov, že Rusko pripojením Krymu, anektovalo časť štátu Ukrajina. Pravdou je, že v čase pripojenia sa Krymu k Rusku žiadny štát Ukrajina už nejestvoval a fakticky dodnes nie je nový štát Ukrajina sformovaný. Krym konal presne v duchu prirodzeného zákona, hľadal spôsob, ako čo najlepšie uchovať svoju existenciu. Na základe čoho mal postupovať, ak ústava Ukrajiny bola vyhlásená za neplatnú? Od koho si mal pýtať dovolenie? Od parlamentu, ktorý konal neústavne a svojvoľne, od Turčynova, nelegálne zastupujúceho prezidenta alebo od majdanovcov, ktorí v najlepšom prípade reprezentovali len časť Ukrajiny? Podobne aj politické hnutie na Donbase a v Luhansku malo plné právo postaviť sa proti svojvôli kyjevskej moci a vytvoriť si vlastnú štátnosť. Toto ich právo je opäť podmienené presne tým, že parlament svojím konaním zrušil platnosť ústavy štátu Ukrajina a tým zrušil aj štát Ukrajina, t.j. nikto nie je povinný sa dopytovať aktuálnych vládcov v Kyjeve, či niečo môže alebo nie.
To, s čím sa dnes Ukrajina reálne potýka, ale čo oficiálne nechce priznať, je reálny problém jej štátnosti vyvolaný práve neústavným postupom parlamentu 22. februára 2014. Legitimita kyjevskej moci plynúca z uskutočnených volieb nie je v súlade s proklamovanou ústavou alebo legalitou danej moci. Podľa ústavy, o ktorú sa súčasná kyjevská moc opiera, sa jej legalita vzťahuje aj na Krym, DNR a LNR, teda na územia a obyvateľov, ktorí odmietli akceptovať februárový prevrat, odmietli ako legitimitu tak aj legalitu kyjevskej moci. Návrat DNR a LNR do spoločného štátu však nemôže byť vynútený mocenskou politikou a genocídou civilného obyvateľstva DNR a LNR. Kyjevská moc nemôže pokračovať v mocenskej politike februárového prevratu. Súčasná Ukrajina potrebuje politickú sebareflexiu, uznanie rozvratu vlastného štátu a len na tomto základe je možné začať budovať nový štát Ukrajina.
Ak by teda Minská dohoda mala byť v súlade s realitou, tak Ukrajina by musela uznať právo Krymu, DNR a LNR na vlastné sebaurčenie a EÚ by musela priznať, že uznanie pofebruárovej kyjevskej moci za legitímnu moc reprezentujúcu celú pôvodnú Ukrajinu bol hlboký omyl. EÚ by musela priznať politickú zodpovednosť za rozbitie štátu Ukrajina ako aj za vojnu na východe Ukrajiny. Túto zodpovednosť by museli priznať aj naši politickí predstavitelia a premiér by si nemohol „umyť“ ruky vyhlásením, že ide o geopolitický konflikt medzi USA a Ruskom, ako keby sa to netýkalo aj jeho politiky. Málo obľúbený pravicový politik V. Klaus má v tejto otázke jasno. Od počiatku tvrdí, že rozbitie Ukrajiny je dôsledok americkej a európskej politiky, a že Rusko je v tom fakticky nevinne, t.j. z jeho strany ide stále o vynútené kroky k obrane jeho záujmov.
Ak dnes mnohí politici a komentátori neveria dohode z Minska a predpokladajú všelijaké „zmrazené“ podoby konfliktu na Ukrajine, tak je to preto, že ani do budúcnosti nepredpokladajú, že súčasná kyjevská moc ako aj EÚ nahradia svoju politiku opierajúcu sa o ilúzie politikou vedenou reálnym chápaním sveta. Ak sa teda konflikt nebude riešiť politikou vychádzajúcou z reality, tak realita sa nakoniec presadí voči ilúziám sama, ale vo forme živelného procesu, ktorý násilným spôsobom obnoví vládu reality nad ilúziami.
