Prinášame prvú ukážku z knihy nemeckej spisovateľky Katje Schneidtovej, dobrovoľníčky, ktorá pomáha utečencom.
Jej kniha Nezvládneme to je zaujímavou, jedinečnou, aktuálne autentickou i odvážnou sondou zo súčasného Nemecka, ktoré zaplavila vyše miliónová vlna migrantov.
Názov knihy – Nezvládneme to – priamo odkazuje na vetu, ktorú Angela Merkelová v kritických situáciách opakuje: „Wir schaffen das“, čiže „Zvládneme to“.
Nefiltrovaný pohľad na každodennú prácu s utečencami a na procesy v dnešnom Nemecku slovenského čitateľa v mnohom poučí a v mnohom prekvapí.
Kniha vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, celá anotácia: Kniháreň – december 2017/2.
Príliv utečencov do Nemecka
Utečenecká kríza nie je prekvapivá udalosť a často si kladiem otázku, prečo sa na ňu hraničné štáty lepšie nepripravili. Vojna v Sýrii je priamy dôsledok arabskej jari, ktorá viedla k prvým nepokojom v arabskom svete už v decembri 2011. To, čo vypuklo ako protest proti autoritatívnym režimom a začalo sa nádejou na zlepšenie situácie v oblasti ľudských práv, už čoskoro vyústilo do chaosu, násilia a občianskych vojen.
Tieto okolnosti od roku 2014 využíva pre svoje vlastné ciele teroristická organizácia Islamský štát. Odvtedy vedie v Sýrii a Iraku krutú vojnu, ktorá takisto zapríčiňuje, že ľudia z týchto štátov v húfoch utekajú. Toto všetko neostáva pre zvyšok sveta žiadnym tajomstvom. Predsa žijeme v dobe internetu a kanálov sociálnych médií a informovať sa o aktuálnej situácii vo svete ešte nikdy nebolo také jednoduché, ako je dnes.
Bol teda dostatok času zriadiť dostatok utečeneckých táborov v blízkosti hraníc a s pomocou EÚ vybudovať sieť humanitárnej pomoci. Toto by utečencom ušetrilo útrapy. Ubytovanie v blízkosti hraníc má veľa výhod, ostatne pre všetkých zúčastnených. Žiadna nebezpečná a vyčerpávajúca cesta do Európy, žiadne náklady na organizované bandy prevádzačov, žiadne rečové a dorozumievacie problémy a žiadne problémy s európskou stravou (áno, strava je napokon skutočne pre utečencov problémom číslo jeden v utečeneckých ubytovniach), ak mám menovať len niektoré.
Pretože však oblasti hraničiace s vojenskými územiami vôbec nie sú pripravené na príval utečencov, utečenci tiahnu ďalej do Európy.
Takmer každý, kto sa touto témou čo len v náznakoch zaoberá, má ešte v čerstvej pamäti utečencov, ktorých dlhé dni zdržiavali v Maďarsku v katastrofálnych podmienkach a tam čakali na možnosť cestovať ďalej do Rakúska a do Nemecka. Spolková kancelárka Merkelová 4. septembra 2015 rozhodla napriek všetkým pochybnostiam o správnosti takéhoto jej postupu, že dovolí, aby tisíce utečencov pricestovali z Maďarska cez Rakúsko k nám, a zdôraznila, že Nemecko nestanoví žiadnu hornú hranicu.
Tým, podľa môjho názoru, vydala fatálny signál a povzbudila záujemcov o azyl, aby sa vydali na dlhú nebezpečnú cestu do Nemecka.
Nazvala to: „V núdzovej situácii ukázať priateľskú tvár.“
Prirodzene sa medzi záujemcami o azyl rýchlo rozkríklo, že utečencov vítajú v Nemecku s otvoreným náručím, a sotva niekto zatúžil hľadať útočisko v inej krajine.
Ešte si dobre spomínam na video, ktoré dlhé týždne kolovalo na sociálnych sieťach. Zachytávalo vlak, ktorý zastavili v akejsi stanici. Tento vlak bol prepchatý utečencami. Pred ním stála početná skupina policajtov a dobrovoľníkov, ktorí chceli zabezpečiť ľudí vo vagónoch vodou a potravinami. Oknami im dnu podávali balenia fliaš s vodou. Utečenci zobrali fľaše s vodou a plní zlosti ich vyhadzovali von oknami na koľajnice. Podtitulok videa niesol informáciu, že utečenci chcú radšej kolu než vodu, preto vyhadzujú fľaše z okien. Pravda však bola iná.
Maďarské úrady zastavili vlak, pretože žiaden z cestujúcich ešte nebol zaregistrovaný alebo nemal platné doklady. Ľudí mali zaregistrovať v Maďarsku, čo by však týmto utečencom znemožnilo ďalšiu cestu do Nemecka, pretože azylový zákon predpokladá, že utečenec musí podať žiadosť o azyl v tej bezpečnej krajine, ktorú dosiahne ako prvú. Preto sa ľudia úporne bránili, a vysvetľovali novinárom, že nechcú zostať v Maďarsku, ale bezpodmienečne chcú odcestovať do Nemecka.
Takéto dramatické scény by sa v budúcnosti nemali často opakovať a v istom okamihu maďarské úrady poľavili a obmedzili sa na to, že utečencov horlivo sprevádzali na ich ceste do Nemecka a Rakúska, ukazujúc im cestu.
No ani Nemecko nebolo pripravené na nával utečencov, ktorý nasledoval, a tak sa rýchlosťou blesku vytvorili provizórne núdzové ubytovacie kapacity v telocvičniach a v prázdnych budovách. Scénky, v ktorých nemecké obyvateľstvo vítalo prichádzajúcich utečencov za veľkého jasotu ako popové hviezdy, začali odvtedy patriť k už každodennému obrazu, ktorý sa vyskytoval na železničných staniciach a nemeckých prechodoch. Eufória a ochota pomáhať nepoznala v prvých mesiacoch žiadne hranice.
Žiaľ, nevydržala ani zďaleka tak dlho ako neutíchajúci príliv utečencov, a preto došlo k tomu, že v polovici roku 2015 som v budove nášho mestského zastupiteľstva videla visieť oznam, na ktorom bolo čiernym na bielom napísané, že sa hľadajú ďalší dobrovoľníci ochotní pomáhať utečencom.
Pretože som pracovala s utečencami už vtedy, keď v Nemecku hľadalo útočisko mnoho ľudí z bývalej Juhoslávie, dlho som neotáľala a zavolala som na telefónne číslo uvedené na lístku. Ozval sa mi priateľský muž, ktorý bol úplne nadšený, že som nielenže už pracovala pri pomoci utečencom, ale že mám aj bohaté skúsenosti s islamskou kultúrou. Pozval ma na jedno z ich nasledujúcich stretnutí, aby som spoznala ostatných ľudí zo siete pomoci utečencom. Toto stretnutie sa konalo o pár dní a privítali ma priateľsky. V istom bistre sa zhromaždilo zhruba dvadsať mužov a žien, ktorí podávali správy o svojej práci s utečencami a vymieňali si informácie. S napätím som počúvala.
Ako prvé mi udrelo do očí, že tu boli predovšetkým ľudia v takmer dôchodcovskom veku. Toto však bolo aj logické, pretože práve staršia veková skupina disponuje dostatkom nutného voľného času na to, aby mohla pomáhať utečencom pri zvládaní problémov ich bežného života. Mladí ľudia sú buď viazaní zamestnaním, alebo výrazne obmedzení starostlivosťou o deti.
V tento večer som sa dlho bavila s predsedom tejto siete pomoci. Išlo o veľmi angažovaného muža s bohatými životnými skúsenosťami. Človek z každej jeho vety cítil, že stihol nadobudnúť rozsiahle poznatky v oblasti pomoci utečencom a celým srdcom bol oddaný veci.
Po tom, čo som mu troška porozprávala aj o sebe, sa ma spýtal, či mám chuť sa o pár týždňov zúčastniť na informačnom podujatí v našom meste, týkajúcom sa utečencov a predniesť diskusný príspevok o spolužití s moslimami. Mnoho obyvateľov malo strach zo spolužitia s utečencami, ktorí predsa väčšinou patria k moslimskému vierovyznaniu. Obávali sa, ako sa títo ľudia budú k nim správať. Veľmi by preto pomohlo niečo občanom povysvetľovať a zbaviť ich strachu.
Ihneď som súhlasila. Napokon, veď som prišla preto, aby som pomáhala. Dohodli sme sa na tom, že v nasledujúcich dňoch spolu navštívime jednu z tých troch veľkých obecných ubytovní, aby sme si mohli vytvoriť obraz o utečeneckej situácii v našom meste. Veľké zariadenie prijímacieho centra bolo v tomto čase tesne pred dokončením a ešte nebolo v prevádzke.
Po návšteve zmienenej ubytovne som sa v najlepšej nálade vydala domov. V najlepšej nálade preto, lebo ma stretnutie milo prekvapilo. Veď napokon človek denne počul v serióznych médiách tak mnoho príšerných správ o utečencoch v Nemecku. Išlo v nich o sexuálne útoky a krádeže. No zdalo sa, že v našom malom meste sa tieto problémy nevyskytujú. Aspoň v tento večer nepadlo ani slovo o utečencoch. Zdalo sa, že všetci pravidelne navštevujú kurzy nemčiny, ktoré tiež organizovali dobrovoľníci, a väčšina z utečenca sa zdala ochotná integrovať sa.
Vytvárali teda inak znejúce správy z médií len paniku?
Čoskoro som to mala zistiť!
Problém ubytovania alebo: Život v luxuse?
O pár dní neskôr nadišiel čas. Dohodla som sa s niekoľkými ľuďmi zo siete pomoci, že sa stretneme pred obecnou ubytovňou. Dnes som mala dostať možnosť pozrieť si s nimi ubytovňu zvnútra a spoznať sa s pár utečencami.
Zvonka vyzeral dom dosť slušne. Bola to obrovská budova, takmer celá vybudovaná z červených pálených tehál. Veľká záhrada pred domom pozývala ľudí na oddych v kruhu zelene.
Keď sme všetci prišli na miesto, spoločne sme vstúpili do ubytovne. Žiaľ, vnútrajšok budovy sa jej vonkajšiemu vzhľadu nevyrovnal. Udrel mi do nosa nepríjemný zápach, steny boli znečistené a podlaha posiata fľakmi. Pri dôkladnejšom pohľade sa dalo rozoznať, že minimálne polovicu fľakov tvorili vypálené diery. Potom sme vyšli hore niekoľkými schodmi. Automaticky som sa chytila zábradlia, ale ihneď som odtiahla ruku späť. Madlo sa lepilo od špiny a mne prebehli po chrbte zimomriavky. Tu teda ubytovali takmer päťdesiat ľudí? Chvíľočku som dúfala, že v obytných izbách to bude vyzerať lepšie. Žiaľ, moja nádej sa nemala naplniť. Už v prvej izbe, do ktorej nás priateľsky pozvali po tom, ako sme zaklopali na dvere, sme na prvý pohľad uvideli chaos. V priestore veľkosti zhruba dvadsať metrov štvorcových stáli dve poschodové postele, a hoci sa len blížil podvečer, už v neskorom popoludní boli dve miesta na spanie obsadené. Utečenci tvrdo spali a vôbec si nevšimli, že sme vošli.
Zvyšní dvaja ubytovaní nám ochotne ukázali izbu. Okrem postelí sa v nej nachádzala jedna skriňa na šaty a provizórna kuchynka, ktorá pozostávala z chladničky a nízkej police, na ktorej mali umiestnenú varnú platňu. Na nešťastie stáli tieto prístroje rovno pred radiátorom, takže to priestor primerane ochladzovalo. Ku chladu prispel i fakt, že navyše boli všetky okná sklopené.
Pre stiesnené priestory sa však v miestnosti nenašlo iné miesto, kam by sa mohla „kuchyňa“ umiestniť.
Utečenci, ktorí pochádzali z Eritrei a vedeli dobre po anglicky, nám povedali, že vždy mrznú, hoci je kúrenie nastavené na najvyšší stupeň. Na moje odporúčanie, aby zatvorili okná, tvrdili, že potom by bol v izbe zlý vzduch, čo mi vysvetľovali tým, že žijú štyria v malom priestore a ešte si tam musia aj variť.
Skôr, než sme šli ďalej, ešte sme sa ich spýtali, či by niečo nepotrebovali, a oni nás požiadali o varnú kanvicu, pretože tá stará, ktorú mali, vypustila dušu. Sľúbili sme, že im na nasledujúci deň prinesieme náhradnú a šli sme ďalej. Ďalšie dvere nám otvorila žena s dvoma deťmi. Opäť nás srdečne pozvala ďalej. Veľmi mi odľahlo, keď som videla, že v tejto izbe to vyzerá o čosi lepšie. Žena žila so svojimi deťmi sama. Muž jej zomrel. Traja mali k dispozícii dve izby, ktoré na mňa pôsobili čistým dojmom.
Nasledujúcu izbu obývali štyria muži. Dvaja pochádzali z Alžírska, jeden z Iránu a štvrtý zo Sýrie. Izba bola podobne sparťansky zariadená ako tá prvá, do ktorej sme nahliadli. Aj tu mali k dispozícii provizórnu kuchyňu. Pôsobilo na mňa skľučujúco, že bývajú takto v štvorici na niekoľkých metroch štvorcových bez akéhokoľvek súkromného priestoru. Pritom slovo „bývať“ mi vzhľadom na tieto okolnosti pripadalo neprimerané. Mal to byť onen „luxus“, o ktorom býva stále počuť v súvislosti s prebývaním utečencov?
Prirodzene, že toto ubytovanie bolo lepšie, ako keby mali byť zabití bombou, ale keby sem nasťahovali nemeckú rodinu, zrejme by netrvalo ani týždeň a prenajímateľ ubytovne by sa dostal do problémov s úradníkmi Združenia na ochranu nájomníkov.
Ostatné izby, žiaľ, nevyzerali lepšie. Najstrašnejšie však vyzerala spoločná kúpeľňa. Pozostávala z jednej starej sprchy, jednej toalety a jedného umývadla. Aj obkladačky na stenách už zažili lepšie časy a na strope sa šírila pleseň. Niet divu, pretože priestor s veľkosťou zhruba štyroch metrov štvorcových nemal žiadne okno.
Kladiem si otázku, kedy asi naposledy túto kúpeľňu umývali? Vyzeralo, že to bolo už poriadne dávno.
Na moju otázku, kde si utečenci perú svoje veci, mi vysvetlili, že v pivnici majú k dispozícii dve pračky. – Dve pračky pre takmer päťdesiat ľudí? Nevedela som si predstaviť, že by to mohlo fungovať.
Keď sme po hodine ubytovňu opustili, hučalo mi v hlave. Mala som takmer zlé svedomie z kontrastu, že som sa vracala do svojho pekného útulného bytu. Po príchode som dosť premýšľala.
Odkiaľ neustále brala naša spolková kancelárka presvedčenie, že azylovú krízu zvládneme? Azda nevedela, v akých podmienkach musia žiť ľudia, ktorí tu hľadajú útočisko?
Keď môj takmer dvadsaťročný syn neskôr prišiel domov, hneď vycítil, že ma niečo trápi, preto som mu porozprávala o svojej návšteve v utečeneckej ubytovni.
„A ty si nevedela, ako sú tí ľudia ubytovaní?“ spýtal sa ma prekvapene. Odvetila som mu záporným pokrútením hlavou. Nato mi porozprával o jednej kontajnerovej osade, ktorá sa nachádza pár metrov od jeho pracoviska. Syn pracuje asi dvadsať kilometrov od nášho bydliska v podniku svojej starej mamy ako zásobovač. Vlastní psa, ktorého si väčšinou berie do roboty. Poludňajšiu prestávku využíva na vychádzky so svojím obľúbeným štvornohým boxerom. Pritom takmer denne prechádza okolo tohto kontajnerového ubytovacieho zariadenia.
Rozprával mi, že zariadenie je v príšernom stave. Keď ešte boli obytné kontajnery nové, všetko vyzeralo celkom v poriadku, ale každým dňom, ktorý uplynul, sa dalo vidieť, ako sa pomery zhoršovali. Strhnuté žalúzie, všade odpadky a špina a často odporný smrad, oznámil mi.
Nechápavo som krútila hlavou. Pokiaľ si spomínam, na tom pozemku sa pôvodne nachádzalo obrovské mládežnícke centrum.
Syn sa ma prekvapene spýtal, či som o umiestnení utečeneckej ubytovne do tohto priestoru nečítala v novinách? A potom mi povedal, že v tomto mládežníckom centre zriadili kaviareň pre azylantov a na voľných plochách, na ktorých sa predtým mládež venovala športu, teraz stoja práve spomínané obytné kontajnery. Utečencov teraz obsluhuje sociálny pracovník, ktorý mal predtým na starosti prichádzajúcu mládež, pretože teraz sa do centra nikto z mladých nezatúla ani omylom.
Ostala som prekvapená, ale po chvíľke hľadania na internete sa potvrdila výpoveď môjho syna. Rýchlo som našla patričné správy z médií.
Utečenci sú však celkom príjemní, dodal k tomu ešte môj syn. Niektorí z nich ho občas sprevádzajú pri prechádzkach so psom, a pretože všetci dobre hovoria po anglicky, nie je problém im porozumieť. Väčšina pochádza z Kosova a z časti peňazí, ktoré tu dostávajú, budú podporovať svoje rodiny v domovskej krajine.
Rozhodla som sa, že si kontajnerovú osadu pozriem v najbližších dňoch. Prebudila sa vo mne zvedavosť. Súčasne som sa však nahnevala, že domácej mládeži zobrali centrum voľného času. Bývame totiž takpovediac na vidieku a možnosti na kvalitné strávenie voľného času sú zriedkavosťou.
Samozrejme, je prirodzené, že pomáhame ľuďom v núdzi, ale pritom sa predsa nesmú brať našej mládeži ich možnosti na trávenie voľného času! Určite by sa našlo aj iné riešenie na zabezpečenie dobrého ubytovania pre utečencov. S takýmito opatreniami sa len rozdúchava hnev, ktorý medzičasom voči utečencom prechovávajú mnohí obyvatelia.
Celá záležitosť mi nedala pokoj, a tak som o pár dní neskôr zašla do mestečka vzdialeného pár kilometrov, aby som si vytvorila obraz o ubytovaní záujemcov o azyl. Môj syn nepreháňal. Na miestach, kde predtým mládež hrala futbal alebo basketbal, teraz stáli obytné kontajnery. Hoci neboli staršie než niekoľko mesiacov, vyzerali, akoby sa cez ne prehnala vojna.
Rolety boli vytrhané sčasti hrubou silou. Steny kontajnerov boli znečistené špinou a všade na pozemku sa povaľovali odpadky. Z vnútrajška obydlí doliehala von zmes hlučnej hudby a kriku. Chvíľu som premýšľala, či mám podísť bližšie a pokúsiť sa porozprávať s utečencami. Pre nepríjemný pocit v žalúdku som sa ale rozhodla, že to neurobím.
Namiesto toho som sa vydala na spiatočnú cestu, a pritom som sa ešte zastavila v jednej obecnej ubytovni, ktorú som si pred pár dňami všimla v centre mesta. Všade sa povaľoval zničený nábytok a na trávniku pred budovou ležali, zjavne už dlhšie, kusy šatstva, sčasti zašpinené fľakmi a splesnivené.
Schodisko, ktoré viedlo dovnútra budovy, vyzeralo riskantne. Dlaždice chýbali celkom alebo boli uvoľnené. Aj fasáda si pamätala už aj lepšie časy a na oknách viseli namiesto záclon len plachty a deky.
Pred domom stáli viaceré kočíky a otriaslo ma pri myšlienke, že v tejto barabizni zjavne bývali deti.
Po prvýkrát som si položila otázku, prečo vlastne všetci tí utečenci chcú ísť práve do Nemecka…
(Pokračovanie)
