Niektoré procesy v spoločnosti a štáte nie sú na prvý pohľad viditeľné. Najmä pre tých, ktorí nevidia alebo nechcú vidieť relevantné súvislosti v náležitom kontexte. Žiaľ, pri istých závažných procesoch, medzi ktoré nepochybne patrí erózia štátnosti – je veľmi neskoro, keď sú už trhliny viditeľné voľným okom. Pred mnohými rokmi (a hádam ešte aj dnes) nám profesori na jednej z prvých lekcií semestra logiky tvrdili nasledujúce. Ak ktorýkoľvek systém alebo inštitúcia vážne a dlhodobo podcení jednu zo svojich základných funkcií – vlastnú obranu, je len otázkou času, kedy skolabuje samotný systém, resp. inštitúcia. V našom prípade je však reč o štáte.
Pri pokračovaní dlhodobého vývoja slovensko-maďarských vzťahov, vychádzajúc z predpokladu, že Maďarsko nezmení politiku voči SR (prečo by to robilo, keď sa mu darí dosahovať svoje ciele?) a slovenská strana primeraným spôsobom neprehodnotí svoje prístupy k agende (tu rozumieme aj menšinovú otázku v kontexte slovensko-maďarských vzťahov), nemôžeme vylúčiť alternatívu, že SR v dnešnej politickej a štátnej podobe – neprežije. Sme svedkami javov, ktoré sú dôsledkami viacerých dlho trvajúcich a neraz protichodných dejov.
Po studenej vojne a získaní samostatnosti sa SR usilovala o nastavenie štandardných parametrov spolupráce s našim historickým južným susedom. Koncom minulého storočia sa to aj podarilo. Bola uzavretá základná politická zmluva na princípoch rešpektovania medzinárodného práva a dobrých susedských vzťahov v rámci zmierovacieho procesu v Európe, zhmotneného v ekonomicko-politickej integrácii starého kontinentu. Do zmluvy bol zahrnutý tiež vysoký štandard ochrany ľudských práv vrátane spolupráce pri ochrane menšín.
Dnes sa však pred nami vynárajú obrysy, lepšie povedané následky dvoch odlišných procesov. Procesov, ktoré naše elity – a najmä súvislosť medzi nimi – nevideli alebo nechceli vidieť. Oba sa začali odvíjať približne na prelome storočí.
Ten prvý, na našej strane Dunaja, sa začal tým, že slovenské politické elity delegovali menšinovú agendu a podstatnú časť zodpovednosti za slovensko-maďarské vzťahy na politickú elitu samotnej maďarskej menšiny, žijúcej na našom území. Urobili tak v naivnej viere, že predtým uzavretá historická zmluva s Maďarskom v Paríži v marci 1995, demokratizačné procesy v oboch štátoch a ich následná integrácia do euroatlantických štruktúr všetko vyriešia. Navyše ako na bežiacom páse sa vyhovovalo všakovakým požiadavkám elity maďarskej menšiny – bez posúdenia ich dôsledkov na spolužitie menšiny s väčšinovým obyvateľstvom. V duchu pomýlenej tézy: čím viac práv má maďarská menšina, tým je vyspelejšia demokracia v našom štáte(?). Začali sa preteky, koľko menšinových práv SR unesie, inými slovami sa z nášho štátu stalo akési menšinové laboratórium. Laboratórium, kedy sa občianska spoločnosť postupne pretvorí na rôzne jazykové a kultúrne getá.
Nuž, s odstupom času možno konštatovať, že rozsiahle práva poskytnuté maďarskej menšine sotva posilnili našu demokraciu. Naopak, povzbudili radikálnu časť politických Maďarov, ktorí si z toho v duchu známeho príslovia „s jedlom rastie chuť“ urobili živnosť. Ruka v ruke s tým sa u niektorých posilnili separatistické tendencie. Stále rozsiahlejšie práva pre maďarskú menšinu mali byť údajne aj zárukou dobrých vzťahov s Maďarskom, čo sa však vôbec nepotvrdilo. Ani nemohlo. Naopak, viedlo to pod „patronátom“ Budapešti k silnejúcej identifikácii časti politických Maďarov so susedným štátom.
Na druhej strane Dunaja sa začal približne v rovnakom čase úplne odlišný vývoj. V kontraste s nami sa spoločnosť v Maďarsku od začiatku tohto storočia silne nacionalizovala. Paralelne prebiehal – s tým súvisiaci proces koncentrácie politickej moci. Proces, ktorý postupným posilňovaním autoritárskych prvkov redukoval priestor na možné korekcie a znižoval v maďarskej spoločnosti prah citlivosti na rovnováhu bŕzd a protiváh. Zásadné zásahy štátu do akademického a mediálneho priestoru viedli k výraznému oslabeniu týchto pilierov demokracie v Maďarsku. Zákonite sa tento vývoj dostal do principiálneho rozporu s vývojom v únii. Keďže maďarské elity dali prednosť ceste revizionizmu, museli sa po čoraz silnejšej konfrontácii s EÚ rozísť s hodnotovým priestorom tohto európskeho projektu. Nedávny odchod FIDESZ-u zo strany európskych ľudovcov (EPP) je v tomto smere viac ako symptomatický. O čo viac sa Maďarsko vzďaľuje európskemu integračnému procesu – o to viac sa približuje politickému systému typu RF, Turecka, resp. Číny. Toto sú aj jeho strategickí spojenci, a nie partneri z únie. Budapešť často kritizuje susedov vrátane Slovenska v menšinovej téme. Je však overiteľnou skutočnosťou, že Maďarsko vo svojej dlhodobej menšinovej politike programovo asimilovalo národnostné menšiny, vrátane slovenskej, na vlastnom území. Táto skutočnosť dramatickým spôsobom znižuje morálny kredit maďarskej menšinovej politiky, čo my, žiaľ, vo svojej krátkozrakosti nevidíme. A nevyužívame ako relevantný argument v diskusii o národnostnej otázke.
Dnes zbierame plody dlhodobého podceňovania tejto komplikovanej témy zo slovenskej strany. Inými slovami, slovenskí politici rezignovali na koncepčnú a systémovú pozornosť, ktorú bolo treba venovať obom vzájomne prepojeným procesom. Za takúto pozornosť rozhodne nemôžeme považovať občasné „hasenie politických požiarov“ v trans-dunajských vzťahoch. Nepočúvali, žiaľ, ojedinelé hlasy, že samotná zmena politického kontextu v regióne – bez nášho aktívneho pričinenia a v kombinácii s neustálymi jednostrannými ústupkami alebo mlčaním – nemôže byť (vy)riešením týchto otázok. Nechápali, že si takýmto (ne)konaním len kupujú pokoj. Pokoj, ktorého cena časom porastie – úmerne rastúcej sume už poskytnutých ústupkov. Niektorí sa naivne domnievali, že dynamická občianska spoločnosť spolu s otvoreným mediálnym priestorom na Slovensku si s menšinovou otázkou poradí sama – aj bez aktívnej štátnej politiky, zohľadňujúcej celospoločenské záujmy. Súčasne nebrali na vedomie našu intenzívnu historickú skúsenosť so spolužitím s maďarským národom. Máme tu na mysli hlavne tradičnú vierolomnosť časti jej politických elít a najmä dlhodobé správanie Maďarska voči samostatnej Slovenskej republike. Ľudsky je to pochopiteľné. Radšej počúvame predpoveď o dobrom počasí. Politicky nielen nepochopiteľné, ale ani neospravedlniteľné.
Zúfalo chýba kvalifikovaný a komplexný názor z pohľadu celospoločenských záujmov SR. Názor, ktorý by dozaista pochopila aj širšia verejnosť. Zo všetkých strán počúvame len stanoviská, čo potrebujú niektorí politici maďarskej menšiny podporovaní a koordinovaní Budapešťou. Občas je počuť aj slovenských predstaviteľov, ktorých však trápi jediná vec: ako vyhovieť menšinovým politikom, resp. Maďarsku a zachovať si pritom tvár. Inými slovami – mať pokoj. Na malom priestore sa pokúsime tento jednostranný pohľad vyvážiť širšou perspektívou.
Slovensko-maďarské vzťahy sú dynamické, mimoriadne komplexné a neraz aj dosť komplikované. Bratislava ich však takto nevníma, čo sa prejavuje nekonečným ústretovým optimizmom a empatiou. Zatiaľ čo SR sa po celý čas striktne drží zmluvne dohodnutej spolupráce, Maďarsko sa začiatkom tohto storočia začalo od nej odkláňať a preferuje vo vzťahu k Slovensku jednostranné kroky.
Budapešť ide vo svojej asertívnej politike potiaľ, pokiaľ mu to slovenská strana dovolí. Poznáme viacero prípadov, kedy SR neustúpila a všetky nasledujúce medzinárodné spory vyhrala (Gabčíkovo, jazykový zákon a jeho novela, cesta Solyoma do Komárna, druhé štátne občianstvo…). Maďarsko napriek jasným výsledkom neuznáva prehrané spory a pokračuje v konfrontačnom štýle. Kalkuluje v rámci „dobrých vzťahov“ s ústupkami Bratislavy a postupnou amnéziou slovenských elít. Maďarská strana chce za každú cenu zo včerajšej prehry urobiť dnešnú výhru.
Spoločným menovateľom maďarskej politiky voči SR a mutatis mutandis aj ostatným susedom je historický revizionizmus. Spočíva v zámerne nestrávenej a zmanipulovanej histórii maďarskými politickými elitami, pretavenej do politickej agendy dnešných dní. Vyrovnanie sa s vlastnými dejinami bráni Maďarsku plnohodnotne sa začleniť do demokratického spoločenstva štátov. Je jediným štátom v euroatlantickom priestore, ktorého predstavitelia otvorene hovoria, že hranice maďarského národa a štátu nie sú tie isté a treba to riešiť! Pre zaujímavosť – politiku porovnateľných parametrov robí Ruská federácia. Nikto ma nepresvedčí o tom, že to bola náhoda, keď sa v roku 2014 začal intenzívny politický dialóg na najvyššej úrovni medzi Budapešťou a Moskvou. Presne v čase, kedy sa rozhorel konflikt na Ukrajine, kde majú obaja títo „strategickí partneri“ svoje (nielen menšinové) záujmy. Človek nepotrebuje veľa fantázie k tomu, aby si tento osvedčený tandem dosadil aj k pomyselnému trojuholníku v akcii „sputnik“ – pochopiteľne namiesto Ukrajiny bude preponou iný štát. A propos, že je v našej krajine občas dosť veselo, dokazuje práve kauza tejto určite veľmi kvalitnej ruskej vakcíny. Menej veselo však bude, keď sa poza náš chrbát dohodne Budapešť s Moskvou na akejsi dohode o dočasnom pobyte sputnika na území SR. Čitatelia s dlhšou životnou skúsenosťou samozrejme rýchle pochopia, že ide o metaforu.
50 odtieňov maďarského revizionizmu
Maďarský revizionizmus je teda hlavný vzťahový problém. Ak tento správne neuchopíme, ťažko pochopíme a ešte ťažšie budeme rozumieť/čeliť konkrétnym politikám, ktoré s ním majú priamu súvislosť: stále zreteľnejší odklon Maďarska od demokratických zásad riadenia štátu a s tým súvisiace vymedzovanie sa voči základným princípom, na ktorých je postavená Európska únia; hrubé zneužívanie menšinovej témy v „susedskej politike“ v rôznych formách na presadzovanie mocenských cieľov Budapešti v regióne; cielené úsilie o revíziu uzavretých dejinných kapitol (rehabilitácia J. Esterházyho, zrušenie tzv. Benešových dekrétov, povojnová výmena obyvateľstva…).
Trvalá snaha o revíziu histórie v našom regióne sa prejavuje aj tým, že Budapešť koncepčne zamieňa príčiny s následkami. V spolupráci s radikálnou menšinovou elitou súčasne identifikuje „osobnosti a udalosti“, ktoré by mohli „poslúžiť“ ako symboly maďarstva v našom prostredí. Pre ilustráciu tohoto prístupu si priblížme príbeh J. Esterházyho a jeho „odkazu“. Tento najvýznamnejší politický predstaviteľ maďarskej menšiny z medzivojnového obdobia bol slovenským národným súdom v roku 1947 právoplatne odsúdený za vlastizradu a kolaboráciu s fašizmom na trest smrti, zmenený na doživotie. Ako poslanec česko-slovenského, neskôr slovenského parlamentu aktívne rokoval s fašistickou talianskou vládou a nacistickou nemeckou vládou – v koordinácii a na pokyny Horthyho vlády v Budapešti. Svojimi „rokovaniami“ prispel k dezintegrácii ČSR a územia Slovenska. Najslávnejšia fotografia z jeho politického života ho vyobrazuje v Košiciach, kde víta Horthyho, obsadzujúceho so svojou okupačnou armádou územie južného Slovenska v dôsledku protiprávneho rozhodnutia viedenskej arbitráže. Presunieme sa na začiatok nášho storočia, kedy…
… v marci 2001 na pozvanie maďarského parlamentu si išiel do Budapešti „slávnostne pripomenúť“ sté výročie narodenia J. Esterházyho iný vysoký predstaviteľ maďarskej menšiny na Slovensku. Keďže bol podpredsedom vlády SR, musela sa jeho cestou zaoberať vláda. Takmer po hodinovom rokovaní slovenská vláda neodporúčala menšinovému politikovi návštevu Budapešti s týmto zámerom – čo však on nerešpektoval. Vo svojom prejave v maďarskom parlamente o. i. zdôraznil, že klub poslancov SMK v NR SR na počesť J. Esterházyho každoročne udeľuje cenu – „Za statočnosť“(?).
Kto pozná základnú abecedu histórie strednej Európy, mohol by si položiť takúto otázku. Vieme si predstaviť, že by podpredseda českej vlády, resp. zástupca nemeckej menšiny v ČR navštívil nemecký Bundestag s cieľom uctiť si „pamiatku“ K. Henleina? Ja osobne si takúto, mierne povedané, zvrhlosť neviem absolútne predstaviť ani z nemeckej a tobôž českej strany. Tu jasne vidíme, v akej nechutnej historickej pasci sa ocitli maďarské politické elity nielen v Maďarsku, ale aj radikálna, revizionistická časť menšiny v SR. Príbeh sa pochopiteľne nekončí. Desať rokov neskôr, v marci 2011 sa v Košiciach udialo škandalózne odhalenie pamätníka J. Esterházymu. Maďarská vláda, reprezentovaná svojím generálnym konzulom v spolupráci s revizionistickou časťou maďarskej menšiny opäť (a nielen) Košičanom pripomenula, aby nezabúdali, kto aktívne pomohol k okupácii ich mesta.
Od konca studenej vojny prebieha koncentrované úsilie Maďarska a jeho piatej kolóny na Slovensku s cieľom rehabilitovať, dokonca blahorečiť osobu J. Esterházyho. Spomínané aktivity sú súčasťou tohto úsilia. Prípadný úspech by vytvoril priaznivé podmienky pre úplné prehodnotenie historického vývoja, ktorý viedol k druhej svetovej vojne. Z vojnových zločincov a ich prisluhovačov – vlastizradcov by sa stali zrazu obete a naopak.
Po okupácii južného Slovenska, ktorú pomohol „vybaviť“ poslanec Esterházy, sa na naše územie nahrnuli z Maďarska desaťtisíce „aňášov“ – maďarských úradníkov, žandárov, učiteľov a iných predstaviteľov okupačnej moci. Po prehratej svetovej vojne, kedy Maďarsko ako neraz počas celého 20. storočia stálo na strane zla v podobe vojnovej agresie – museli títo prví opustiť opäť zvrchované slovenské územie v oslobodenom Česko-Slovensku. Po čase tie isté revizionistické kruhy, kalkulujúc s amnéziou na slovenskej strane a zámerne nerozlišujúc medzi okupantami a tými občanmi ČSR, resp. Maďarska, ktorí boli navzájom vymenení na základe medzivládnej dohody – presadzujú akýsi pamätný deň „údajne odsunutých obetí“. Slovenský štátny tajomník, liberálny politik, obhajujúci európske hodnoty, ktorý nepodporí takéto prekrucovanie dejín – je maďarskou stranou onálepkovaný ako hungarofób! Vnímate tú absurdnosť?
Toto všetko je však dôsledok toho, že slovenské elity od vzniku samostatnej, demokratickej SR si „vystačili“ len s verbálnou podporou občianskej spoločnosti. Vôbec nepodporovali v slovenskej verejnosti vlastenectvo a s tým súvisiaci pozitívny vzťah k nášmu spoločnému štátu. Zdôrazňujem k štátu, a nie tej-ktorej vláde. Súčasťou tejto podpory malo byť pestovanie aspoň bazálnej historickej pamäte. Ak si my vôbec nepripomíname Trianon a jeho význam pre našu samotnú existenciu, ponechávame absolútne voľný priestor – mediálny, akademický, v školstve, nehovoriac o politickom rozmere – maďarskej strane, ktorá má diametrálne odlišný pohľad na ten istý Trianon. Ak si my nepripomenieme ani slovom Viedenskú arbitráž a aký mal tento hanebný akt dosah pre dezintegráciu Slovenska – prenechávame celé ihrisko tým, ktorí blahorečia vojnových zločincov. Inými slovami, svojim mlčaním dovolíme aby sa oponenti slovenskej štátnosti identifikovali s tými najčernejšími stránkami našich spoločných dejín. A aby rakovina revizionizmu postupne kontaminovala aj ostatné časti spoločnosti.
Slovenské elity zverili starostlivosť za menšinovú agendu v našom štáte do rúk reprezentácie maďarskej menšiny, čím de facto dovolili, aby sa „gazdovalo“ v tejto oblasti len a len z pohľadu záujmu maďarskej menšiny, podporovanej a koordinovanej Budapešťou. Skutočnosť, že súčasné slovensko-maďarské vzťahy najvýraznejšie „rozvíja“ bývalý prednosta z mestského úradu vo Veľkých Kapušanoch a terajší poslanec/náhradník v NR SR, je opäť len jedným z dôsledkov tu popisovaných procesov. Niekoho jeho aktivity možno dvíhajú zo stoličky, nič to však nemení na konštatovaní v predošlej vete. Jednou z úloh tohto politického herca je evidentne vyprovokovať slovenské politické elity a do istej miery aj verejnosť, aby reagovali presne tak, ako si to jeho režisér v Budapešti želá. Potom budú nasledovať ďalšie kroky…
K skutočnej politike Maďarska
Obsah popisovanej „susedskej politiky“ zo strany Maďarska je popretím nielen dvojstrannej zmluvy so Slovenskom, ale najmä porušovaním základných princípov vzťahov medzi štátmi, o ktoré sa zmluva opiera. Keďže program maďarského revizionizmu v regióne je z princípu nekompatibilný s medzinárodným právom a európskym duchom spolupráce medzi štátmi, Budapešť sa cielene/programovo vzďaľuje obom civilizačno-hodnotovým rámcom.
Základný problém východiskovej pozície SR spočíva v tom, že naše politické elity dlhodobo nevidia alebo odmietajú vidieť(?) skutočné ciele Maďarska voči Slovensku. Namiesto spomínaných cieľov dosadzujú naše predstavy a mylné predpoklady, ako my chceme aby sa Maďarsko správalo. Tak dlho a tak intenzívne si slovenská strana želala dobré vzťahy s Maďarskom, až uverila, že existujú – bez ohľadu na ich skutočný obsah.
Vo svojich vlaňajších prejavoch V. Orbán opakovane potvrdil, že strategickým cieľom jeho programu – najdôležitejšieho v „moderných“ dejinách Maďarska – je integrovať maďarské etnikum v Karpatskej kotline do jedného politického národa. Národa, ktorý podľa tejto koncepcie žije nielen v Maďarsku, ale aj na území susedných štátov. Takto zjednotený maďarský národ by sa mal stať hegemónom v strednej Európe. V súlade s politikou maďarského revizionizmu bude takýmto spôsobom odčinená údajná „krivda histórie“ voči maďarskému národu. Pre slovenské pomery je príznačné, že vizionárske prejavy maďarského predsedu vlády, ktoré sa už priebežne materializujú – boli v slovenskom politickom a mediálnom prostredí úplne ignorované. S jedinou výnimkou. Nové slovo sa venovalo bližšie tejto téme v článku zo dňa 17. 9. 2020 pod názvom „Budíček spoza Dunaja“.
Na prelome storočí začalo Maďarsko svoj veľkolepý program „zjednocovania maďarského národa v Karpatskej kotline“. Tento konštrukt je v príkrom rozpore so základnými zásadami medzinárodného práva, keďže stotožňuje národ s národnostnou menšinou. Spája národ, ktorý využil legitímne právo na sebaurčenie vo svojom štáte – v Maďarsku – a národnostné menšiny, žijúce trvale na území susedných štátov do jedného kompaktného politického celku. Za uplynulé obdobie boli medzi časťou maďarskej menšiny a metropolou (Budapešť) vytvorené politické, inštitucionálne, právne a ekonomicko-finančné väzby. Môžeme oprávnene predpokladať, že cieľom týchto väzieb bolo etablovanie systémových štruktúr, ktoré za určitých okolností môžu viesť k zárodkom paralelného štátu na našom území.
Už dlhší čas je v tomto smere akútna otázka druhého štátneho občianstva, ktoré je zavŕšením vyššie popisovaného programu. Maďarsko poskytuje svoje občianstvo slovenským občanom v rozpore s medzinárodným právom. Z porovnania príslušnej legislatívy všetkých ostatných demokratických štátov jasne vyplýva, že druhé štátne občianstvo plní integračnú funkciu. Má napomôcť osobe, ktorá je dlhodobým rezidentom v novom štáte a (obvykle) má blízky rodinný vzťah s občanom/kou nového štátu. V prípade maďarského zákona je však zrejmé, že poskytovanie druhého štátneho občianstva je prejavom mocenskej politiky Maďarska v regióne. Na rozdiel od prvého štátneho občianstva, ktoré sa spravidla získava narodením, druhé štátne občianstvo nepatrí v žiadnom prípade do kategórie ľudských práv.
Udeľovanie štátneho občianstva na etnickom princípe občanom iného štátu bez toho aby mali trvalý pobyt v Maďarsku je podľa relevantných medzinárodných autorít považované za formu územnej revízie. Nie je to teda iba môj názor. Je to stanovisko vedeckej štúdie univerzity v anglickom Birminghame. O závery tejto štúdie sa opierali európske politické a právne elity, keď boli začiatkom storočia „motivované“ zaoberať sa politikou Maďarska voči maďarským menšinám, žijúcim na území iných štátov.
Maďarská strana nás k akceptovaniu jej koncepcie druhého občianstva mimoriadne „súri“. Má k tomu dôvody. Úlohou nových maďarských občanov/voličov na území SR bude garantovať víťazstvo FIDESZ-u v susednom Maďarsku vo voľbách 2022. Paralelne, prostredníctvom druhého, maďarského štátneho občianstva, nie nevýznamná časť Slovenska sa stane súčasťou politického a štátneho systému susedného Maďarska s rôznymi nepriaznivými dôsledkami pre integritu nášho štátu. Budapešti pri presadzovaní jej cieľov veľmi účinne napomáha radikálna časť politickej elity maďarskej menšiny, ktorá žije na našom území. Primerane vývoju a dosahovaným cieľom sa prispôsobuje terminológia. Od medzinárodne akceptovaného pojmu – národnostná menšina – sa prešlo na čoraz častejšie používaný termín spoločenstvo, komunita – až po „súčasť maďarského národa“. V ostatných Orbánových prejavoch sa dokonca už nehovorí o Maďaroch v zahraničí, ale o „odtrhnutých územiach“, kde žijú Maďari ako súčasť jedného maďarského národa!
Jednostranné opatrenia rôzneho druhu pri realizácii programu integrácie maďarského národa systémovo a čoraz intenzívnejšie narúšajú suverenitu Slovenska, čo zákonite vedie k napätiu. SR sa vo svojich sporoch výnimočne dovoláva pochopenia a podpory medzinárodného spoločenstva. Keď však podporu dostaneme, vôbec to nevyužijeme a obrazne povedané – hodíme ju „do koša“. Ilustráciou je opäť otázka druhého štátneho občianstva. Najvyššie politické a právne inštitúcie demokratickej Európy – Európsky parlament, Európsky všeobecný súd a Európsky súd pre ľudské práva konsenzuálne odobrili politicko-legislatívnu (obrannú) reakciu SR na maďarský revizionistický zákon o štátnom občianstve (z roku 2010). My namiesto toho, aby sme sa opierali o tieto nanajvýš kvalifikované a relevantné stanoviská, ktoré sú jednoznačne v náš prospech, hľadáme cestu ako vyhovieť maďarskej strane. Ktorá tento spor s nami prehrala! Žiadny iný suverénny štát na svete sa takto nespráva. Pokiaľ je samozrejme suverénny.
Vývoj v maďarskej menšine…
… sa po studenej vojne, resp. po získaní samostatnosti SR uberal dvoma základnými smermi. Plynutím času čoraz väčšia časť príslušníkov menšiny sa identifikovala so svojou novou vlasťou – Slovenskou republikou. Využívajú všetky inštitucionálne garantované práva na zachovanie svojej identity (školstvo, kultúrne inštitúcie, médiá, kostoly …), čo im umožňuje ako slovenským občanom hrdo sa hlásiť k svojmu etnickému pôvodu. Súčasne spájajú svoju budúcnosť so Slovenskom, pričom tieto ich dve identity – štátna, resp. etnická príslušnosť – sa vôbec nevylučujú. Neexistuje medzi nimi prirodzený antagonizmus.
Aktívne sa zúčastňujú nielen na živote slovenskej spoločnosti, ale výrazným spôsobom sa podieľajú aj na politickom riadení (neraz celého) štátu. Menšinové elity sú často súčasťou vládnej moci a zodpovedajú za dôležité a citlivé agendy v našom spoločnom štáte – doprava, spravodlivosť, školstvo atď. Preto často používaný argument o diskriminovanej a druhoradej maďarskej menšine nie je vôbec opodstatnený. Naopak, v oblastiach, kde je miestna správa „v rukách“ maďarskej menšiny, je neraz možné pozorovať diskrimináciu tamojšej slovenskej populácie. Človek môže mať niekedy pocit, že slovenským politikom viac záleží na situácii Ujgurov v Číne ako na skutočných podmienkach občanov SR, žijúcich na národnostne zmiešanom území.
Zrejme menšia, ale o to radikálnejšia skupina, rôznymi väzbami napojená na Maďarsko je otvorene lojálna voči susednej krajine. Stále zreteľnejšie sa vymedzuje voči Slovensku a stala sa nástrojom mocenskej politiky Budapešti. Aby sme boli konzistentní – opäť využijeme kontext druhého štátneho občianstva. V tomto medzištátnom spore sa časť menšinovej politickej elity veľmi razantne postavila na stranu Maďarska. Niektorí z nich zohrali veľmi nechutnú hru v máji roku 2013 na pôde Európskeho parlamentu, ktorý rozhodoval o sťažnosti proti zákonu SR. Adjektívum v predchádzajúcej vete som nevolil náhodou, keďže aj veľmi decentný (v tejto agende) minister Lajčák si na nich posťažoval slovami: „Keď bol veľvyslancom Slovenska vo Švédsku, ešte mu vyhovovalo krstné meno Alojz, teraz však je už Alajos Mészáros a pľuje na to isté Slovensko, ktoré predtým reprezentoval.“ Nuž, vyvstáva otázka, koho záujmy tento človek „reprezentoval“ v spomínanej škandinávskej krajine. Slovenský minister ostro kritizoval europoslancov za SMK, pani E. Bauer a A. Mészárosa, že nezastupovali slovenské záujmy na európskej pôde. Títo politici, volení na území SR a štátnymi občanmi SR, boli riadení evidentne záujmami Budapešti.
Ako je známe, tejto maďarskej sťažnosti, napriek úzkej spolupráci medzi Maďarskom a menšinovými politikmi susedných štátov Európsky parlament nevyhovel. Svedkovia pozoruhodného politického divadla v hlavnom meste Európy sa museli veľmi čudovať, keď videli, že politici SMK vehementne broja proti vlastnému štátu. Ich počudovanie dosiahlo vrchol, keď videli niečo veľmi neobvyklé. Predseda SMK a stranícky šéf, ktorý zrejme poslancom vypomáhal, bol pri obhajobe záujmov (štátu X) taký „náruživý“, že neslušne pokrikujúceho J. Berényiho museli násilím vyviesť z priestorov Európskeho divadla, pardon parlamentu. Mimochodom, ešte rok predtým bol tento pán druhým človekom slovenskej (alebo maďarskej?) diplomacie, slušne plateným zo štátneho rozpočtu SR a možno aj z iného rozpočtu. Na záver tejto bizarnej epizódy, ktorá by si možno zaslúžila filmové spracovanie, si kladiem otázku. Ktorému štátu vlastne robil hanbu tento človek? Ešte raz, mimochodom, viete si predstaviť, že takéto niečo by sa na európskej scéne „prihodilo“ slovenskému politikovi? Som presvedčený, že takáto, hypotetická kauza by bola živená (nielen) médiami až do dnešných dní. Keďže však boli aktérmi menšinoví politici – slovenské média túto udalosť úplne ignorovali. Ak si niekto užíva „privilégium“ nedotknuteľnej indickej kravy, je to však celkom iný príbeh…
Výsledok oboch uvedených trendov a ich vzájomný prienik sme videli v parlamentných voľbách v roku 2020. Prvýkrát od konca studenej vojny maďarská menšina nevolila svojich zástupcov len na etnickom princípe. Nevolila ich preto, lebo sa jednak stotožňuje so slovenskou spoločnosťou a spája svoju budúcnosť s našim spoločným domom – demokratickým Slovenskom. Štátom, v ktorom sa cíti komfortne vďaka čulej občianskej spoločnosti a vďaka štátom garantovaným inštitúciám a právam, ktoré jej umožňujú plnohodnotne rozvíjať národnostný život. Kde je samozrejmosťou, že maďarský jazyk je živým, komunikačným jazykom v prostredí (nielen) maďarskej menšiny. Štátom, ktorý napriek viacerým chybičkám krásy vidí svoj životný priestor v rodine demokratických krajín EÚ.
Súčasne má veľká časť menšiny výhrady k politike radikálnych menšinových politikov. Tých politikov, ktorí sa preukázateľne identifikujú s politickým vývojom v Maďarsku a programovo chcú etnicky separovať ostatných príslušníkov menšiny od ich štátu – SR. Tých politikov, ktorých musia pre neprístojné správanie vyviesť z Európskeho parlamentu. Radikálna časť menšinovej elity, silne a rôznymi spôsobmi podporovaná Budapešťou, pokračuje napriek tomuto „volebnému neúspechu“ vo svojich konfrontačných aktivitách. Slovenské politické elity nedostatočne vyhodnotili vyššie popisovaný vývoj. V dôsledku toho ponechávajú veľkorysý politický priestor práve tej radikálnej skupine menšinovej elity, ktorá nemá zásadnú politickú podporu samotnej menšiny a ktorá sa správa otvorene nelojálne voči Slovensku. V rozpore so svojimi štátnymi záujmami SR uvoľňuje priestor tej radikálnej skupine, ktorá vedie slovenskú občiansku spoločnosť do konfrontácie na etnickom princípe!
Maďarská strana vyhodnotila doterajší vývoj tak, že všetky menšinové práva, ktoré bolo možné získať formou politickej (vládnej, parlamentnej) spolupráce s väčšinovou populáciou i za cenu občasného vydierania už slovenská strana poskytla. Ostatné, zatiaľ nesplnené požiadavky, budú presadzované aj za cenu otvorenej politickej konfrontácie. Tieto požiadavky by sme rozhodne nemali vnímať izolovane, resp. len v súčte, ale v ich synergii. Práve táto synergia sa už veľmi citlivo dotýka suverenity, územnej integrity a politickej nezávislosti nášho štátu.
Pripomeňme si niektoré z týchto požiadaviek. Na návrhu národnostného zákona intenzívne pracuje splnomocnenec vlády SR pre národnostné menšiny. Napriek tomu, že jeho etnická politická strana prepadla v ostatných voľbách v duchu tradičnej slovenskej veľkorysosti ho nová vláda ponechala „gazdovať“ ďalej. Nuž a on túto veľkorysosť odpláca v duchu tradičnej … (dosaďte si podľa vášho uváženia) a prekračujúc svoje kompetencie pracuje na legislatíve, ktorá ide za rámec Ústavy SR. Nezohľadňuje pri tom ani doterajší vývoj v menšinovej agende, ani celospoločenské potreby nášho štátu. Vo svojich postupoch ignoruje zásadné oficiálne, politicky a odborne kvalifikované stanovisko slovenského ministra zahraničných vecí! Pochopiteľne, inštrukcia z maďarskej vlády má pre splnomocnenca vlády SR (?) už inú hodnotu ako list slovenského ministra. Nemalo by nás prekvapiť, že koncepcia samotného zákona – evidentne len pre potreby časti maďarskej menšiny – bola šitá na mieru podľa predstáv Budapešti. Neskrytým cieľom zákona je posilniť separatistické ambície „radikálov“ v maďarskej menšine. Štát v štáte ako zo šlabikára!
Zámerom ďalšieho návrhu zákona je ešte výraznejšie posilniť pozíciu maďarského jazyka v úradnom styku na národnostne zmiešaných územiach – na úkor štátneho jazyka. Verejnosť má možno v čerstvej pamäti „živú diskusiu“ niektorých menšinových predstaviteľov vo verejnom priestore, kedy sa dohadovali ako realizovať sčítanie obyvateľstva tak, aby jeho hlavným výsledkom bolo čo najviac príslušníkov menšín. Neváhali uvažovať dokonca aj o takých konštrukciách, kedy by sa poniektorí (cez dvojitú identitu) sčítali dvakrát. Nuž, kreativita niektorých ľudí nepozná hranice. Opäť symptomaticky chýbal v diskusii názor, reprezentujúci celospoločenské potreby.
Čerešničkou na torte (maďarského revizionizmu) je diskutovaná novela zákona o štátnom občianstve. V štandardných podmienkach by posudzovaný text v NR SR nemusel byť problematický. Lenže my sa nachádzame ďaleko od štandardu. Novela legalizuje druhé štátne občianstvo, dokonca aj spätne od roku 2010. Stanovuje síce určité podmienky, tieto sa však – berúc ohľad na doterajšiu skúsenosť – pri kreativite a motivácii dotknutých osôb budú dať obísť. Je všeobecne známe, že neurčitý počet príslušníkov maďarskej menšiny získal po roku 2010 štátne občianstvo susedného štátu. Slovenská legislatíva, podobne ako v ostatných demokratických štátoch, ukladá povinnosť občanom SR oznámiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva. Táto povinnosť však nie je sankcionovaná a ľudia, ktorí si zákony nectia, ju nedodržiavajú. Keďže poskytovanie maďarského občianstva do zahraničia je hlavným politickým programom Maďarska, je logické, že mnohí títo ľudia boli „nabádaní“ k tomuto kroku agitátormi spoza Dunaja. Boli použité aj takéto argumenty: „Je to v poriadku, slovenská strana časom ustúpi, nič sa nedeje.“
Nezabúdajme ani na ďalšiu zásadnú skutočnosť. Pred časom sa slovenská strana chcela s Budapešťou v dobrej viere dohodnúť o otázke druhého občianstva. Ako prejav dobrej vôle navrhovala, aby Maďarsko poskytlo zoznam osôb, ktorým bolo udelené maďarské občianstvo. Budapešť to odmietla! Neposkytla informáciu, ktorú sprístupňuje každý demokratický štát v súlade s medzinárodným právom v štandardných podmienkach. SR nemohla od druhej strany získať dôležitú informáciu, ktorá sa týka štátnych občanov SR, žijúcich trvale na území SR. Tieto riadky by si mali prečítať najmä tí, ktorí sú ešte stále presvedčení, že Budapešť má záujem na dobrých vzťahoch so slovenskou stranou. A položiť si otázku, aké má asi Maďarsko plány so svojimi štátnymi občanmi, trvale žijúcimi na našom území?!
Inými slovami, návrh zákona v predloženej podobe nezabráni na našom území vytvoreniu etnických enkláv z osôb, ktoré budú uprednostňovať svoj vzťah k susednému štátu. A v opačnom garde bude Budapešť, tak ako doposiaľ, cielene a ešte razantnejšie antagonizovať týchto dvojitých občanov voči ich pôvodnému štátu, resp. ostatnému (nielen) slovenskému obyvateľstvu. Budú to už predsa štátni občania Maďarska, za ktorých treba bojovať! Nejaká zámienka sa už nájde.
Namiesto záveru
Podstatou demokracie je najmä sloboda výberu, spojená so zodpovednosťou za uskutočnený výber. Z pohľadu nami posudzovanej témy je náš štát na akejsi križovatke. Môžeme si vybrať.
1) Pôjdeme aj naďalej, síce nedokonalou, ale demokratickou cestou vývoja, rešpektujúc právny štát a kľúčové princípy mierového spolunažívania, zhmotnené v európskom (tiež nedokonalom) integračnom procese? Alebo sa staneme prostredníctvom časti našich občanov súčasťou – zdanlivo veľmi prepracovaného – politického systému Maďarska?
2) Budeme rozvíjať úzku spoluprácu so štátmi, ktoré aj pri presadzovaní svojich záujmov na medzinárodnej scéne si ctia medzinárodné právo a rešpektujú suverenitu svojich partnerov vrátane neveľkého Slovenska? Alebo „zveríme“ zodpovednosť za časť svojich záujmov o trochu väčšiemu susedovi, ktorý integráciou maďarského národa v Karpatskej kotline má veľmi jasnú predstavu o svojej hegemónii v strednej Európe?
3) Bude to slobodný výber našich volených zástupcov v NR SR. Vyriešia otázku druhého štátneho občianstva tak, aby efektívne ochránili zvrchovanosť a integritu nášho štátu? Alebo nedocenením tohto problému umožnia Maďarsku realizáciu jeho programu revizionizmu prostredníctvom našich štátnych občanov a na našom štátnom území?
P. S.: Môj menovec sa pred viac ako sto rokmi v Uhorskom parlamente odhodlal rečniť v slovenskom jazyku o ďalšom osude Slovenska. Samotná odvaha mu však v šovinistickom maďarskom prostredí k uskutočneniu jeho zámeru nestačila. Pomohlo mu našťastie niekoľko sedmohradských poslancov rumunského pôvodu, ktorí mali podobnú skúsenosť so spolužitím s maďarským národom. Svojimi vlastnými telami vytvorili ľudskú hradbu aby mohol slovenský poslanec uskutočniť svoj odvážny čin.
Dnes môžu slovenskí poslanci absolútne voľne rečniť a konať na pôde NR SR. Nájdu sa medzi nimi takí, ktorí budú mať odvahu povedať nášmu historickému susedovi, že s ním chceme veľmi radi spolupracovať, avšak nielen podľa jeho pravidiel?
Pozri tiež: „Vystavia poslanci NR SR úmrtný list vlastnému štátu“ zo dňa 16. marca 2021
