Pred rokom sa ma pýtali, kedy sa začne tretia svetová vojna. Vtedy som odpovedal: Globálny konflikt sa už začal. Pravda, našinec musí byť nevyhnutne „sklamaný“, keď nevidí fronty, barikády či vojenské oddiely pochodujúce ulicami. A pravdepodobne ani neuvidí, pretože podoby vojny sa vyvíjajú rovnako ako spoločnosť. V roku 1991 zažil svet po prvýkrát v dejinách vojnu v priamom prenose, ktorá hlbokým spôsobom zasiahla do našich predstáv o konfliktoch. Invázia spojencov do Iraku sprostredkovaná televíznou stanicou CNN vzbudila u miliónov ľudí falošné ilúzie, že vojna je len akýsi ohňostroj, počítačová hra, v ktorej existujú iba virtuálne obete. Bol to prvotný impulz, ktorý začal meniť dovtedy všeobecne akceptovanú mienku, že vojna je najstrašnejšia ľudská skúsenosť. Zrodila sa predstava vojny ako neobyčajne účinného, rýchleho a navyše vzrušujúceho spôsobu, ako sa zbaviť problémov. Prečo práve teraz protestujú? Psychologické predpoklady na legitimizáciu vojny ako prostriedku na riešenie medzinárodných sporov sa vytvorili dávno pred súčasnou krízou. Napriek tomu sa väčšina politikov, ale aj novinárov tvári, akoby zahraničná politika Georgea Busha mladšieho bola akýmsi neočakávaným zvratom. Francúzsky prezident, nemecký kancelár či bývalý americký viceprezident sa ohnivo rozhorčujú nad obchádzaním medzinárodného práva, hoci je to ten istý Jacques Chirac, Gerhard Schröder či Al Gore, ktorý v roku 1999 vehementne obhajovali také isté jednoznačné porušovanie princípov Charty OSN: prepadnutie Juhoslávie pred tromi rokmi bez mandátu svetovej organizácie sa totiž podľa platných noriem medzinárodného práva hodnotí rovnako ako plánovaný útok na Irak – ako akt agresie. Okrem toho americké a britské letectvo celé roky s takmer železnou pravidelnosťou bombarduje územie Iraku bez akéhokoľvek oprávnenia Spojených národov a Izrael porušuje rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN tak často, že si na to medzinárodné spoločenstvo akosi „zvyklo“. Prečo Paríž a Berlín zrazu objavili „Ameriku“, keď zistili, že ignorovanie medzinárodného práva je zločin? Vysvetlenie treba hľadať v skutočnosti, že zmena postoja k tejto otázke nie je motivovaná ani tak verejnou mienkou a už vôbec nie náhlym záchvatom spravodlivosti, no rozdielnymi ekonomickými záujmami v oblasti. Postoj Francúzska a Nemecka (ale napokon aj Ruska) nie je principiálny, no utilitárny. Nemáme dôvod sa domnievať, že pri inej príležitosti budú stáť uvedené štáty na strane medzinárodného práva. Najväčším nebezpečenstvom je totiž rastúca ochota opätovne uznať právo používania ozbrojeného násilia na dosiahnutie mocenských cieľov. Tí, ktorí obhajujú čoraz častejšie vojenské zásahy USA, zrejme ani len netušia, čo môže spôsobiť legalizácia vojny vo svetovej politike. Celý komplikovaný systém medzinárodných vzťahov, budovaný tehličku po tehličke stovkami zmlúv, zrodený nie zo svojvôle, ale zo skúseností opakovaných agónií ľudstva počas svetových vojen, sa môže zrútiť ako domček z karát. Perspektívy nie sú povzbudzujúce. Mieroví aktivisti zúfalo obhajujú status quo, na ktorom má záujem čoraz menej zainteresovaných strán. Bush nie je Hitler Dobrou správou nie je ani fakt, že nijaký svetový poriadok v dejinách sa nezrodil mierovou cestou. Navyše, pôrodné bolesti dramatických zmien, ktoré čakajú našu planétu, sa už ohlásili. A zahraničná politika USA je z dlhodobého hľadiska jednoducho neudržateľná. V situácii, keď je väčšina Američanov presvedčená, že 11. september 2001 im poskytol právo udrieť vojensky proti komukoľvek, nemožno čakať na nič iné, ako na rozbušku, ktorá uvoľní dominový efekt a potvrdí historickú platnosť fyzikálneho zákona akcie a reakcie. Je teda ideálny čas na porovnávanie. Šialený rozmach zbrojenia, reťaz ekonomických kríz a nápadný rast rasizmu a politického extrémizmu desivo pripomínajú 30. roky minulého storočia dláždiace cestu k druhej svetovej vojne. Aj preto sa vyrojili úvahy prirovnávajúce metódy Georgea Busha s praktikami Adolfa Hitlera. Celý svet vzrušilo vyjadrenie nemeckej ministerky spravodlivosti Herty Däublerovej-Gmelinovej o podobných črtách správania amerického prezidenta a nacistického diktátora, no už menej ľudí si všimlo, že podobné označenie vyšlo aj priamo z pôdy Spojených štátov: tak isto sa vyjadril o niekoľko dní neskôr bývalý muž číslo dva Al Gore. Takéto porovnávania sú mediálne veľmi príťažlivé. Tým skôr, ak existujú skutočne veľavravné fakty. Poznám totiž naozaj len jediného muža, ktorý označil svetovú organizáciu za bezvýznamnú v prípade, že nevyhovie jeho požiadavkám – bol to nemecký vodca Hitler, pohŕdajúci Spoločnosťou národov tak, ako v súčasnosti pohŕda Bush Organizáciou Spojených národov. Ale tu sa porovnávanie končí, pretože akékoľvek oživovanie historických asociácií nikdy nevedie k serióznej prognóze budúceho vývoja. Prirovnávať niekoho k Hitlerovi je veľmi populárne, pretože tento diktátor je považovaný za najväčšieho zločinca dejín, čím jeho meno získava symbolickú funkciu. Tento fakt sa nezriedka stal nástrojom propagandy s cieľom vyvolať u obyvateľstva najsilnejšie negatívne emócie voči nepriateľovi. Z tých istých dôvodov k Hitlerovi prirovnávali Slobodana Miloševiča, Saddáma Husajna, Usámu bin Ládina, ale aj Ariela Šarona či Jásira Arafata. Dnešná situácia má však s tou pred druhou svetovou vojnou spoločné len veľmi málo. Globálny western V prvom rade nie je možné jednoznačne určiť, kto je v súčasnom globálnom konflikte „dobrý“ a kto „zlý“. USA by síce rozdelením sveta na demokratické a darebácke štáty rady vytvorili atmosféru lacného westernu bez elementárnej psychológie postáv, ale je to len ich nevydarená dramatizácia. Úlohy dopredu rozdelili režiséri moci, pričom divotvorný prerod účinkujúcich na zbabelcov a hrdinov, ich dozrievanie, vývoj a širšie dejové súvislosti nikoho nezaujímajú. Záleží iba na tom, kto bude prvý tasiť kolt, prípadne koho skôr dolapia „živého alebo mŕtveho“, ako to sľubuje Bush. Samozrejme, že také jednoduché to nie je. Vzrastajúce napätie v dnešnom svete nie je predohrou boja dobra proti zlu, ale globálnou zrážkou najrôznejších protichodných záujmov. Ak už chce niekto porovnávať, tak by mal súčasný stav vidieť skôr ako situáciu pred prvou svetovou vojnou. Aj vtedy sa objavilo priveľa aktérov, ktorí neboli spokojní s existujúcim svetovým poriadkom a riešenie videli vo vojne. Navyše, podarilo sa im získať pre svoje zvrátené ciele aj masy, ktoré vypuknutie vojnového požiaru oslavovali davovým prejavom šialeného nadšenia na námestiach najväčších európskych miest. To, že sa ich radosť z vojny vytrácala priamo úmerne so schopnosťou štátov vyhrať ju, je už iná kapitola. Nemožno si však v súčasnosti nevšimnúť opätovný nápadný vzrast pochopenia obyvateľstva pre vojenské zámery svojich vlád. Najmä vďaka ovládnutiu informačných kanálov sa mocenskej elite darí presviedčať podstatnú časť verejnosti, aby akceptovala aj tie najnezmyselnejšie projekty. Z psychologického hľadiska už vojne nestojí v ceste nič. Dnešná situácia je o to nebezpečnejšia, že nevieme, kto presne ťahá za nitky moci v súčasnom svete. Mocenský prepletenec je taký zložitý, že nie je jednoduché identifikovať, čie záujmy stoja v pozadí politických rozhodnutí. Vedúci predstavitelia jednotlivých štátov hrajú iba úlohu atraktívnych vyjednávačov s verejnosťou. Títo samoľúbi exhibicionisti už nie sú naozajstným kľúčom k riešeniu mocenských otázok. Netransparentnosť súčasnej moci je najväčšou hrozbou pre mier na Zemi. V niektorých prípadoch už majú politici menej reálnej moci ako médiá – hlavní režiséri, scenáristi i analytici našej doby. A tak svoju moc aspoň predstierajú. Štylizujú sa do polohy zodpovedných správcov a historických postáv, ktorí tvoria dejiny. George Bush sa napríklad s obľubou prirovnáva k Winstonovi Churchillovi, ktorý odhalil pravú tvár Hitlera (dnes ho alternuje, prirodzene, Husajn). Rád si tak oblieka plášť jediného osamelého svetového bojovníka za slobodu. Rovnako pripomína dejinotvornú úlohu Franklina D. Roosevelta, ktorý po prepadnutí Pearl Harbor rozhodol o zapojení Spojených štátov do protihitlerovskej koalície. Existuje aj iná paralela Ak sa túži porovnávať s velikánmi dejín, treba pripomenúť zistenia nemeckého historika Anselma Jappeho: Rooseveltova vláda vedela o úmysle Japoncov zaútočiť na Pearl Harbor. Nechala však veciam voľný priebeh, aby sa váhajúca americká verejnosť priklonila na stranu vojnového tábora. Myslím si, že Bushov minister obrany Donald Rumsfeld nechcel prikloniť americkú verejnosť na stranu vojnového tábora. Iba kongresmanov k vyššiemu rozpočtu na obranu. Musela to byť iste zaujímavá zhoda okolností, keď presne na deň osem mesiacov pred útokmi na USA (11. januára 2001) takmer prorocky konštatoval „rastúcu zraniteľnosť Spojených štátov na nejaký nový Pearl Harbor“. Jedenásteho mája toho istého roku, teda presne štyri mesiace pred útokmi, svoju víziu prekvapujúco upresnil, keď bez akýchkoľvek ďalších konkrétnych údajov vyhlásil, že takého činu by boli schopní „ľudia ako Usáma bin Ládin“. Jeho slová neboli zbytočné: za posledné dva roky zvýšili Spojené štáty vojenské výdavky o 24 percent. Bezprostredne po útokoch na New York a Washington Bush presvedčil americkú verejnosť, že terorizmus je najväčším problémom na Zemi. Ale presvedčil aj odvrátenú tvár nášho sveta, chudobný Juh? Žiadny z problémov, ktorým svet čelil ešte 10. septembra 2001, sa totiž o deň neskôr nestal menej naliehavým. Počet detí umierajúcich dennodenne od hladu nepoklesol. Počet ľudí s denným príjmom menším ako jeden dolár neubudol. Počet obetí AIDS, malárie a tuberkulózy sa neznížil. Faktory, ktoré zapríčiňujú otepľovanie atmosféry nezoslabli. O to naliehavejším sa však stal boj za svetový mier, ktorý je v najväčšom ohrození od čias druhej svetovej vojny. Možno však za súčasného stavu hovoriť ešte o mieri? Vo virtuálnej vojne sa neumiera Charakter ozbrojených konfliktov sa v posledných rokoch zásadne zmenil. Od čias intervencie v Iraku roku 1991 sme svedkami postupu, ktorý dejiny diplomacie, ani medzinárodné právo nepoznajú: vyhlasovania vojny prostredníctvom médií. Televízia zapája ľudí do vytvárania psychologického tlaku. Vzniká tzv. spolupracujúca verejnosť. Médiá sa stali základnou strategickou zbraňou USA. A čo je najdôležitejšie: vzniká pocit virtuálneho zážitku, ktorý oslabuje prirodzené reakcie obyvateľstva na hrôzy vojny. Správy a obrazy sa prísne selektujú. A tak napokon získavame dojem, že vo svete, ktorý aj v tejto chvíli sužujú desiatky ozbrojených konfliktov, je relatívny pokoj. Vojna predsa takto nevyzerá. Nevidíme ju. Necítime ju. Nevnímame ju. Vzniká to, čo Alvin Toffler pomenoval ako explozívne násilie. Lokálne ohraničené údery a protiúdery. Ich počet neustále narastá a ich brutalita sa stupňuje. Vďaka obrovskej technologickej prevahe USA sa tieto vojny ponášajú na koloniálne výboje v poslednej tretine 19. storočia. Na jednej strane špičkovo vyzbrojená britská imperiálna armáda s minimálnym počtom obetí, na strane druhej Sudánčania s lukmi, šípmi a oštepmi, ktorí narátali takmer 100 000 mŕtvych. Na jednej strane americké letectvo s informatizovanými ozbrojenými silami a jedným mŕtvym vojakom, na strane druhej zbedačená juhoslovanská armáda s tisíckami padlých. Ale inak je vo virtuálnom svete pokoj. A do iného prístup nemáme. Studenú vojnu nahradil konflikt, ktorý nazývam neviditeľnou vojnou. Jej podstatou je vytváranie absencie empirických podnetov u obyvateľstva, čo v konečnom dôsledku eliminuje odpor voči vojne. Súčasťou tejto mašinérie je aj príprava obrazovej, mentálnej a napokon hodnotovej akceptácie mocenského násilia. Propagandistické vytváranie korešpondujúcich pojmov ako humanitárna intervencia, humanitárne bombardovanie či preventívne údery napriek svojej zjavnej absurdnosti už dokázalo integrovať tieto výrazy do bežného publicistického jazyka. Upúšťa sa od taktiky totálnej vojny, ktorá vyvoláva u obyvateľstva zbytočný odpor. Vo virtuálnej vojne sa neumiera. Nie sú tu zohavené telá mŕtvych a ranených. Sú len čísla. Od vojny o Kosovo sa neuvádzajú nepriateľskí vojaci medzi padlými, ale zarátavajú sa do zneškodnenej vojenskej techniky. Činia sa aj americké vojenské laboratóriá. Odborníci predpokladajú, že do niekoľkých rokov budú mať USA k dispozícii tzv. neletálne zbrane, ktoré nezabíjajú, ale zneškodňujú. Janet Morrisová však upozorňuje, že ide iba o perverznú verziu zabíjania. Neletálne zbrane v prvej fáze síce spôsobia len ochorenie mnohých ľudí, avšak druhá fáza zahubí každého, kto bol vystavený fáze prvej. Celý tento podvod sa zakladá na vnútení presvedčenia, že vojny sa dajú uskutočňovať aj celkom ľudsky, jednoducho a bezbolestne. Treba si však uvedomiť, že vojny budú strašné vždy. A to i vtedy, keď nedostatok zmyslovej skúsenosti vyvolá u ľudí dojem, že žiadne nejestvujú.
