Ako sa už mnohokrát povedalo, základom dnešnej dlhovej krízy je obrovská príjmová nerovnosť vygenerovaná v posledných štyridsiatich rokoch. Od šesťdesiatych rokov sa napríklad HDP Spojených štátov zvýšilo trikrát. To na prvý pohľad vyzerá celkom optimisticky. Ak sa však pozrieme na problém redistribúcie takto vytvoreného bohatstva, tak zistíme, že priemerný plat v Amerike (samozrejme, očistený o infláciu) od sedemdesiatych rokov stagnuje. Dôsledky sú potom logické. Priemerný príslušník strednej triedy (čo je kategória, ktorá sa čoraz viac stenčuje a postupne mizne) na to, aby sa statusovo udržal, bol nútený prijať mnoho nepopulárnych opatrení. Najprv sa výpadok v reálnych príjmoch riešil masívnym zamestnávaním žien, neskôr hromadným zadlžením domácností. Na zabezpečenie bývania si musel zobrať štyridsaťročnú hypotéku, na zabezpečenia vybavenia bytu množstvo úverov a aby nad zadlžovaním stratil kontrolu, v deväťdesiatych rokov prišiel „vynález“ plastikových kariet, vďaka ktorým bolo možné „beztrestne“ prečerpať účet, ktorý bol potom, samozrejme, veľmi vysoko spoplatnený.
Kým teda stredná trieda, ale aj štáty na to, aby mohli plniť svoje funkcie, boli nútení masívne sa zadlžovať, z takto nastavených podmienok veľmi profitovali tí najbohatší, predovšetkým finančný sektor. Nemožno sa teda čudovať, že z vysokého (trojnásobného) rastu hrubého domáceho produktu profituje veľmi úzka vrstva tých najbohatších. Ak by sme to mali vyjadriť konkrétne, ide približne o 0,1 % najbohatších. Aby to tí najbohatší ustáli, musia okolo sebe živiť masívnu ideologickú a mediálnu mašinériu, ktorá sa takýto stav pokúša obhájiť. Preto neoliberálna (mainstreamová) ekonomická teória vychádza z toho, že cena, ktorú určí trh, je správna. Je to veľmi pohodlné a zavádzajúce, pretože vďaka tomu sa pokúšajú obhájiť také zvrhlosti, ako, napríklad, skutočnosť, že šéfovia veľkých spoločností majú plat šesťstokrát vyšší, ako je priemerný plat v ich spoločnosti. Pritom len pred niekoľkými desaťročiami bol plat rovnako postavených manažérov len tridsaťnásobkom platu priemerného zamestnanca. Dnešná realita doslova vyráža dych. Ale podľa teórie je to v poriadku, jednoducho preto, že takýto plat vygeneroval trh. A ten, ako vieme, má vždy pravdu. Kto z toho teda profituje? Percento, promile či desatina promile najväčších miliardárov?
Problém je, že títo ideológovia nikdy nepostavia otázky nasledovne. Spoločnosť za posledných štyridsať rokov vytvorila trikrát toľko tovarov a služieb. Ako je teda možné, že spoločnosť vtedy fungovala celkom slušne, bez masívneho zadlžovania či už štátov alebo domácností, navyše v čase studenej vojny, kedy výdavky na zbrojenie boli relatívne podstatne vyššie než dnes? Odpoveď je jasná. Vtedajšia spoločnosť bola spravodlivejšia, respektíve napriek tomu, že aj vtedy vykazovala veľké nerovnosti, v rozdiely v redistribúcii bohatstva neboli ani zďaleka tak veľké, ako sú dnes. Preto sme dnes v situácii, keď sa hovorí o takých absurdnostiach, ako ďalej skresať výdavky na školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie, resp. zvýšiť spoluúčasť občanov na týchto statkoch (či už zavedením školného alebo zvýšenou spoluúčasťou pacientov, či prevzatím zodpovednosti za svoju dôchodok v starobe), na druhej strane predovšetkým investiční bankári, či manažéri hedžových fondov s mnohomiliónovými či miliardovými príjmami, ktorí natavili systém tak, že permanentne kolabuje a ktorí vo svojej podstate krízu spôsobili, sa ďalej tešia zo svojich tučných bonusov.
