Nástup Miloša Zemana do funkcie prezidenta ČR mnohí vnímajú možno s úľavou. Obávam sa, že pôsobenie nového českého prezidenta bude príležitosťou na rozdeľovanie českej spoločnosti spôsobom, z ktorého bude ťažiť establišment. Nemyslím si, že drvivá väčšina Čechov zdieľa politickú líniu režimu. Je pritom paradoxné, že M. Zeman, podobne ako jeho protikandidát z druhého kola K. Schwarzenberg, nie je človek, ktorého by bolo možné označiť za antiestablišmentového politika. Preto sa môže zdať na prvý pohľad prekvapivé, že táto osoba by mala rozdeľovať väčšinu českej spoločnosti takým spôsobom, ako to ukázalo druhé kolo prezidentských volieb. Posledné prezidentské voľby vtiahli značnú časť občanov do mediálno-politického divadla, ktoré ale neslúži ich záujmom.
Bezprostredne po českých prezidentských voľbách sa na Britských listoch objavili komentáre a analýzy, ktoré vyzdvihovali dva aspekty procesu. Prvá časť komentárov sa zamerala na zjavné mediálne manipulácie v prospech K. Schwarzenberga. Druhá časť sa zamerala na údajnú odolnosť českých voličov voči tejto propagande, keďže väčšia časť nakoniec volila Zemana.
Myslím, že autori aj jedného aj druhého typu komentárov často nepostrehli to podstatné a do istej miery sa nechali vtiahnuť do politického divadla. Je to štandardné politické divadlo, aké s ľuďmi hrá každý režim, vrátane toho bývalého. Podstatou je postaviť občanov proti sebe a presvedčiť ich, že depolitizované pseudotémy, ktoré sú im poskytované v rámci oficiálneho politického diskurzu, sú reálnymi politickými problémami. Bolo by to možné vnímať do istej miery pozitívne v prípade, ak by štruktúra režimu naozaj zodpovedala pluralite názorov spoločnosti. Nie však v prípade, ak stavanie ľudí proti sebe na základe nezmyselných konfliktných línií, má len maskovať ten podstatný rozdiel medzi ideologickou líniou establišmentu, a značnej, možno až väčšinovej časti spoločnosti.
Čím neboli české prezidentské voľby fascinujúce?
Na českých prezidentských voľbách neboli fascinujúce ani zjavné mediálne manipulácie a propaganda v prospech toho „pravicovejšieho“ kandidáta (vypovedajúca o úzko jednostrannej politickej orientácií médií ešte i v rámci ideologického rámca režimu), ani údajná odolnosť verejnosti voči tejto propagande. Ak sa pozriete na tieto voľby z čo len minimálneho odstupu, vidíte, že do volieb boli postavení establišmentoví kandidáti. Z nich si potom vyberali voliči. Voľby teda nemali byť veľmi v čom prekvapujúce. Manipulatívny prvok volieb spočíval v tom, že systém nepripustil možnosť reálneho politického výberu. Masmediálny systém, ktorý je popri straníckom systéme a organizovanej (či „oficiálnej“) občianskej spoločnosti, jednou zo zložiek politického systému štátu, iste zohral v tomto procese svoju rolu tak, ako aj tie ostatné. V tom, že nepripustil zásadné politické alternatívy. Na tom ale nie je nič prekvapujúce. Vypovedá to proste o povahe systému.
Ako je v politickej a mediálnej vede známe, verejnosť nie je bezbranná voči snahe médií (t.j. zvyčajne režimu) podsunúť nejaký názor – napríklad absurdnú tézu, že Schwarzenberg je „cool“. Ale je prakticky bezbranná voči tomu, ako inštitúcie politického systému, teda aj médiá, obmedzia vstup určitých kandidátov na politickú scénu. (Prípadne informácií, či tém, na scénu mediálnu.) Ľudia nemusia veriť tomu, že Schwarzenberg je lepší ako Zeman. Ale pokiaľ dostanú priestor iba títo (a podobní) kandidáti, ľudia si budú vyberať medzi nimi.
Bez masmédií nemôžu existovať politické strany – strany neexistujúce v masmédiách de facto politicky neexistujú. Politická scéna je v tomto zmysle totožná zo scénou mediálnou. Bez strán, alebo podobných organizácií (združení), umožňujúcich politickú mobilizáciu ľudí, zas nemôžu byť postavení volební kandidáti. Títo kandidáti takisto, v prípade, že neexistujú v médiách, reálne nemôžu byť úspešní. (Ak by aj čisto „zdola“ bol takýto kandidát postavený, bude vytvorených niekoľko „kópií“ kandidáta, z ktorých každý dostane rovnako nijaký priestor v médiách – štatistický efekt potom hlasy jeho podporovateľov rozdelí približne rovnomerne medzi nich. To je vynález, ktorý tu bol dávno pred r. 1989, v podobe „občianskych kandidátov“, ktorí kandidovali mimo NF a slúžili ako dôkaz „demokratickosti“ politického systému presne tak, ako zdanlivo „nezávislí“ kandidáti dnes.) Stručne povedané, reálne pluralitné voľby vyžadujú reálne pluralitný politický systém vo všetkých jeho hlavných dimenziách. Teda v rovine straníckej, mediálnej ako i občianskej spoločnosti. Formálny stranícky pluralizmus, ktorý obrovské skupiny názorov v spoločnosti do systému nevpustí, nie je dostačujúci. Formálny stranícky pluralizmus tu bol aj do prijatia ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ v roku 1960. Systémové podmienky však pluralitné neboli. Ani dnes nie je situácia ideálna.
Čím boli české prezidentské voľby fascinujúce?
Fascinujúca bola na týchto voľbách skutočnosť, že i napriek zjavne malej politickej alternatívnosti výberu, sa do politického divadla podarilo zatiahnuť pomerne veľké množstvo ľudí. A ešte ich aj rozdeliť do akýchsi „nezmieriteľných táborov“. Pripomína to divadlo, ktoré má v podmienkach neexistencie reálnych alternatív (z pohľadu názorovej plurality spoločnosti) vytvoriť dojem politického „zápasu“, „súťaže“.
Ako to bolo možné? Tak ako vždy. Poslúžili na to témy, ktoré v podstate s politickým programom majú len málo spoločné a o reálnej politickej, resp. ideologickej línií kandidátov (o ich programe, ako by mala fungovať spoločnosť, ekonomika a politika), nevypovedajú nič. Politicky sú teda o ničom. Zato sú emocionálne výrazné a umožňujú, aby sa zdanlivo dôveryhodným spôsobom sporili aj kandidáti, ktorí nepredstavujú nieže zásadné, ale takmer žiadne politické alternatívy. Pokiaľ do tohto divadla vtiahnete verejnosť, ľudia si môžu pripadať, že reálne niečo „skutočné“ volia. Nevolia však reálne politické alternatívy, tie systémom nie sú poskytnuté. Volia iba emocionálne výrazné, no politicky bezvýznamné rozdiely. Ich emocionálna výraznosť je aj výsledkom procesu dramatizácie určitej témy v mediálnom politickom diskurze. Analogicky ako u kandidátov Národného frontu, ktorí mohli viesť „úporné“ spory o tom, či bude v ich obvode postavená hydináreň, alebo králikáreň.
Volíte korupčných, alebo čestných politikov?
Jednou z takýchto tém je téma korupcie, ktorú oficiálne médiá výdatne živia. Ak ľudia volia politikov podľa toho, či si o nich myslia, že kradnú viac, alebo menej, je to príklad ukážkovo zástupnej, falošnej témy. Nieže by sa korupcia nemala postihovať, alebo že by nebola problém. Ale nemá nič spoločné s tým, na základe čoho by si ľudia mali vyberať vo voľbách – teda s politickým programom. Voliči nemajú možnosť skúmať korupciu, a teda ani kvalifikovane zhodnotiť, ako to naozaj je s poradím kandidátov čo sa týka ich skorumpovanosti. Korupcia sa na rozdiel od politického programu nedá verejne posudzovať, pretože verejnosť o nej nemá dostatočné informácie. Veď ak by sa u nejakého politika objektívne preukázala korupcia, vo voľbách by predsa nemohol kandidovať. Na posudzovanie korupcie by mali byť verejné inštitúty počnúc médiami, končiac vyšetrovacími orgánmi. Ľudia by si vo voľbách mali vyberať kandidátov na základe reálnych politických programových rozdielov. Skorumpovaný politik vo voľbách nemá čo hľadať. A ak tam napriek tomu figuruje, tento problém sa nedá riešiť vo voľbách. Voľby majú slúžiť výberu medzi politickými programami. Pokiaľ však medzi programami strán či kandidátov v politickej rovine neexistujú nijaké zásadné rozdiely, pretože všetky sa pohybujú na platforme dokonca pomerne úzko vymedzeného prúdu v rámci ideologickej doktríny neoliberalizmu, potom nastupujú témy, ktoré vytvárajú dojem „plurality“ na základe tém nepolitických. V krajnom prípade podľa toho, či má kandidát vkusnú kravatu a čo to vlastne znamená mať vkusnú kravatu. Funguje to dovtedy, kým na to ľudia znova a znova naletia.
Téma korupcie vyzerá naoko veľmi morálne – veď kto by nebol proti korupcií. Preto je obľúbená a ako sa zdá, zatiaľ i úspešná z pohľadu funkcie, ktorú tu plní. Z pohľadu volieb je to však rovnako zástupná téma ako iné, vyložene nepolitické témy, ktoré majú skôr maskovať fakt neexistencie programových rozdielov medzi stranami a kandidátmi, než poskytnúť priestor na prezentáciu ich rozdielnych politických programov. Čiže programov usporiadania kľúčových sociálnych (ekonomických, resp. vlastníckych, mocenských a distribučných) vzťahov a inštitúcií. Pokiaľ však kandidáti neposkytujú rozdielne politické programy, tak v politickej rovine, je to úplne to isté, ako keby bol postavený iba jeden kandidát. Je pritom zaujímavé, že dnešná oficiálna politická veda nepostrehla (či nechcela?), ako sa v rétorike a oficiálnej politickej kultúre vracia duch Národného frontu – tam bolo predsa tiež viac kandidujúcich subjektov. Ale bez výberu politického programu. Diskusie kandidátov boli práve tak depolitizované, ako súčasné predvolebné diskusie.
Bizarnosti a volebná mobilizácia.
Téma korupcie je samozrejme len jednou z tém, ktoré plnia v podstate depolitizačnú funkciu, čím maskujú fakt, že voľby reálne nie sú voľbami. Ak voľby naozaj nie sú voľbami, znamená to, že deklarovaný politický pluralizmus nie je skutočným pluralizmom. Myslím, že dnes je už zjavné aj to, že voľby nie sú politicky veľmi alternatívne, ale aj to, že systém nie je napríklad v masmediálnej rovine veľmi pluralitný. Prinajmenšom, jeho pluralita ani zďaleka nezodpovedá pluralite názorov v spoločnosti a veľké skupiny názorov proste z politického systému vyraďuje.
Ako som uviedol, posledné české prezidentské voľby boli v skutočnosti prekvapujúce len tým, ako sa systému podarilo do politického divadla vtiahnuť pomerne veľa ľudí, a ešte ich aj rozdeliť (na základne v podstate nezmyselných depolitizovaných kvázi konfliktov) do akýchsi nezmieriteľných táborov. Chápem to, alternatívy boli často bizarné. Pre mnohých Čechov je predstava prvej dámy ktorá neovláda úradný jazyk, trochu absurdná. Zrejme práve takéto absurdity mnohých ľudí prinútili k tomu, aby sa zúčastnili volieb. Absurdity však nie sú politické rozdiely. Voľby sa skončili a možno by bolo vhodné sa na ne pozrieť z odstupu. Áno, voľby aj v podmienkach tohto systému slúžia hlavne legitimite režimu. Nemyslím si, že relevantní kandidáti predstavovali zásadné politické, programové rozdiely, zodpovedajúce názorovej pluralite spoločnosti. Ideologicky sa pohybujú na jednej platforme. Postavenie viacerých bizarných kandidátov, napríklad K. Schwarzenberga, podľa mňa, i napriek zjavnej propagande v ich prospech, nesledovalo a ani nemohlo sledovať ich zvolenie, podobne, ako nezvolenie napr. spomínaného K. Schwarzenberga, nie je z pohľadu establišmentu žiadnou tragédiou. Išlo tu skôr o zvýšenie účasti na voľbách.
Show skončila – alebo pokračuje?
Verejná politika však pokračuje, teda inak povedané „show must go on“. Dá sa očakávať, že keď už mediálne divadlo rozdelilo ľudí do „nezmieriteľných táborov“, show bude pokračovať i po nástupe nového prezidenta do funkcie. Ľudia by sa napríklad mohli rozdeliť do táborov „Zemana“ (prípadne „Hradu“) a „Nečasa“ (prípadne niekoho iného) podľa nejakého iného nezmyslu. Určite nie na základe niečoho politického, v tomto smere tu veľké rozdiely nie sú. Predstavitelia režimu spred roka 1989 isto snívali o tom, že ľudia uveria proklamovanej alternatívnosti volieb ktoré alternatívne neboli, budú sa s napätím na predvolebných diskusiách sporiť o nezmysloch a na základe toho voliť toho či oného režimistu, samozrejme červenej farby. Treba dodať, že ich ideál sa ešte o čosi úspešnejšie zrealizoval po r. 1989. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá.
Viacerí autori, aj na stránkach Britských listov poukazujú na absenciu kritickej politickej kultúry. Trošku si idealizujú stav pred rokom 1989, keď údajne bola o niečo vyvinutejšia. Jednoducho povedané, bolo jasné, kto sme „my“ a kto je „režim“. Na každom vtipe na adresu režimu sa smiali všetci: červení, nečervení, aj tí z Československej strany lidovej… Spomínaným autorom však niekedy uniká, že kritická politická kultúra je výsledkom prehliadnutia, a hlavne pomenovania vyššie popísanej hry na pluralitu, ktorá v politickej rovine pluralitou nie je.
Volebná show skončila. Onedlho skončí aj tá inauguračná, spojená s predstavením „Obžaloba z velezrady“. Prvá dáma, aj prezident našťastie ovládajú úradnú reč. To je zároveň hlavným ziskom nedávnych prezidentských volieb v ČR – nemyslím si, že boli podstatne alternatívne aj v niečom inom. Je vhodné si to uvedomiť, rovnako, ako rozdiel medzi „nami“ a „nimi“. A nenaletieť im na snahy rozdeliť českú spoločnosť na akési „nezmieriteľné tábory“ podľa predstáv establišmentu. Hlavne ak systémom ponúkané alternatívy, často nie sú politicky reálne alternatívne a rozdeľovanie ľudí podľa nezmyselných sporných línií neslúži ich záujmom. Nie je dôvod prečo by sa značná časť, možno väčšina občanov, nespokojných so zásadnými systémovými okolnosťami politiky a ekonomiky, mala medzi sebou hádať o tom, osobnosť ktorého z oficiálnych politikov, je viac „cool“, prípadne o inej banalite, pokiaľ sa títo politici programovo pohybujú v úzko vymedzených ideologických mantineloch systému. Spoluobčania nie sú naši nepriatelia. Lepšie je ak sa pokúsime zosmiešniť úsilie naháňať ľudí do „nezmieriteľných táborov“ zo strany tých, ktorí naozaj nepredstavujú nezmieriteľné, ba ani zásadne politicky rozdielne tábory. Tak ako pred rokom 1989, aj dnes sú najúčinnejšou zbraňou ľudí vtipy, anekdoty a iné prvky bežnej občianskej kultúry. Nie sú až takou slabou zbraňou ako sa na prvý pohľad zdá. Len sa treba prestať úporne presviedčať o tom, že dnešný neo-liberalizmus je nejako esenciálne odlišný od niekdajšieho reál-socializmu. Dnes je už pomerne zjavné, že to tak asi nebude. Je na ľuďoch, či dokážu tento fakt účinne pomenovať, a tým sa účinne brániť.
Vyšlo na: Britské listy 7. 3. 2012 – http://www.blisty.cz/art/67779.html
