Španielsky filozof José Luis Abellán pred niekoľkými rokmi zauvažoval, že najlepším spôsobom, ako zbaviť ľudskú realitu deformácií, je vzdať sa minulosti a nedbať na budúcnosť. Tento triumf prítomnosti, zavrhujúci tradície i vízie, je síce veľmi populárny, no len ťažko môže preniknúť pod povrch všednosti a objaviť podstatu či zmysel nášho dejinného snaženia. Tým skôr, ak hovoríme o Slovensku.
Slovensko sa vždy zmietalo medzi dvoma extrémami. Jeden je charakteristický bezbrehým nihilizmom, zavrhujúcim všetko, čo vzišlo z nášho priestoru, pohŕdajúcim akýmikoľvek prejavmi vlastenectva a zveličujúcim nedostatky tohto národa. Druhý sa vyznačuje kŕčovitým nacionalizmom, xenofóbnym strachom z cudzích vplyvov, slepou obranou všetkého s prívlastkom slovenský. Pohľad na prítomnosť teda chýba aj tejto krajine. Nie však preto, aby zabudla na svoje korene a ignorovala črtajúce sa trendy budúcnosti. Skôr preto, aby si uvedomila svoj stav, aby zvážila svoje možnosti a určila si jasné priority.
Zlomové storočie Dvadsiate storočie bolo v slovenských dejinách skutočne zlomové – hoci možno predpokladať, že v neustále sa zvyšujúcej akcelerácii vývoja bude takýchto zlomových období čoraz viac. Na jeho začiatku nesmeli Slováci v školách po slovensky ani len ústa otvoriť – na jeho konci sa pýšia vlastnými univerzitami. V roku 1901 neboli Slováci oficiálne uznaní ani za národnosť. V roku 2000 už majú za sebou prvé skúsenosti z vlastnej štátnosti. No na takto podané dejiny sa možno pozerať aj z inej stránky. Historik Ľubomír Lipták bol prvý, kto si všimol, že na začiatku storočia zaostávalo Slovensko za Európou tak, ako na jeho konci. Z tejto desivej perspektívy zisťujeme, že vnútorne sme sa síce pozdvihli, navonok však všetko vyzerá inak. Nepostúpili sme vlastne ani o piaď.
Stále teda stojíme pred vážnou otázkou, ktorou sa zaoberáme, odkedy si uvedomujeme, že sme, no na ktorú sme nenašli uspokojivú odpoveď ani za niekoľko storočí. Doteraz sme nedokázali sami seba definovať v tomto priestore a čase, nepoznáme svoj zmysel, ani historické poslanie. Podaktorí si myslia, že ho ani nepotrebujeme, stačí, keď presvedčíme sami seba, že sme jedineční – ale o čom sme takýmto spôsobom presvedčili svet? Náš štát funguje už ôsmy rok, mechanicky buduje svoje základné inštitúcie, ale pritom stále žije z podstaty, ktorá má svoje korene i význam mimo neho. Pritom sa navyše tvárime, že nám to postačuje. Samostatná Slovenská republika sa nezrodila z idey, ale z nevyhnutnosti a mi ju stále nevieme naplniť obsahom. A že túto ideovú podstatu potrebujeme, o tom niet najmenších pochýb. Dejiny už neraz dokázali, že prežijú len tí, ktorí obohatia svet vlastným duchom, nie iba vôľou existovať. Rudolf Schuster to nazval štátnou doktrínou – trochu nesympatický názov, no nech. Obávam sa však, že to, čo si pod týmto pojmom predstavuje pán prezident, nie je presne tá filozofia našej štátnej existencie, ktorú tak veľmi potrebujeme. Jednoducho, zrodili sme sa z ničoty a s touto ničotou napredujeme do budúcnosti, bez vízie, bez oduševnenia, bez vedomia kontinuity. Ženie nás iba živočíšny pud sebazáchovy zmiešaný s majetkovou a mocenskou túžbou. Trochu málo na dôstojnú perspektívu…
Nekontrolovateľná mediokracia Tento stav je o to nebezpečnejší, že vyprcháva akékoľvek spoločenské nadšenie. Nemám na mysli len vlastnú štátnosť. Hovorím skôr o vzrastajúcej nedôvere ku všetkému oficiálnemu, čo táto republika produkuje. Najväčším sklamaním sú akiste politické elity a nimi vybudovaný ekonomický a sociálny systém. No nedôvera sa prejavuje aj v rastúcej spoločenskej apatii a dezintegrácii spoločných záujmov. Politické strany v najbližších parlamentných voľbách už pravdepodobne nedokážu vyvolať takú mobilizáciu voličských skupín, ako sa im to podarilo pred dvoma rokmi. Ľudia sa neraz až zúfalo pýtajú, komu a čomu majú veriť. Majú pocit, že všetci už iba klamú. Pravdupovediac, ich skúsenosti im nedávajú príliš veľa dôvodov myslieť si niečo iné.
Kľúčovú úlohu v tomto priam depresívnom životnom pocite zohrali a zohrávajú masmédiá. Dnešným masmédiám, najmä tým elektronickým, nejde o pravdu, ale o úspech, nie o morálku, ale o moc, nie o etiku, ale o etiketu. Masmédiá môžu byť nezávislé od vlády, ale nemôžu byť nezávislé od moci, ktorú sami produkujú. Táto moc je nesmierna, v podstate je nekontrolovateľná a zo dňa na deň sa rozrastá. Pokiaľ ide o dôraz, o energiu informácie, o jej rýchlosť a príťažlivosť, obrazovka už vyhrala svoj boj o moc s novinami či rozhlasovými stanicami. Novodobá mediálna šľachta, či mediokracia, či mediálni magnáti (nazvite si ich, ako chcete) si túto silu veľmi dobre uvedomujú. Načisto ovládli spoločnosť a politici toto ich výsadné postavenie pokorne prijali. A vedia prečo. Ak nie si v masmédiách, neexistuješ.
Politik je dnes vlastne ten najzávislejší človek na svete. Pred občanom sa tvári ako suverén, ktorý o všetkom rozhoduje, ktorý má všetko pod palcom, v skutočnosti však nemá pod palcom vôbec nič. O tom, či bude existovať, rozhodujú ekonomické a mediálne kruhy. Úlohou politika je oznámiť občanovi, že jeho záujmy budú uspokojené až v druhom rade tak, aby sa na to tešil.
Vedome blokované skupiny Tieto posplietané skupinové záujmy dnes ovládajú celý chod spoločnosti. V podstate niet kam uniknúť. Žurnalistika už dávno neplní informačnú, ale politickú funkciu. Ozajstní profesionáli sú zatláčaní do úzadia, prednosť majú tí, ktorí sa výrazne angažujú. Podaktorí dokonca aj s bez hanby natiahnutou rukou. Existujú skupiny, ktoré sú mediálne vedome blokované. Divák, čitateľ či poslucháč len málokedy tuší, čo všetko sa skrýva za nevinne ponúknutou informáciou. On neanalyzuje, nemá na to čas. Prijíma a necháva sa prijímaným ovplyvňovať. V masmédiách sa uplatňuje prísna selekcia správ, avšak nie podľa spoločenského významu, ale na základe presne cieleného zámeru. Divák je tak vlastne chápaný a vnímaný ako čistý objekt, jednotka masovej spotreby, ktorého treba zmiasť a vnútiť mu falošný obraz reality. Úloha novinárov je v tomto smere až tragická. Len nemnohí z nich si uvedomia, na čo všetko sú zneužívaní. A ak to aj vedia, snažia sa nejako toto postavenie využiť vo svoj prospech. Len máloktorí z nich vedia odlíšiť hranicu žurnalistiky a politiky. Ivan Špáni, Ján Škoda, Marián Leško – aby sme menovali aspoň zopár hrdinov. Svet podľa masmédií nie je svetom skutočným, ale väčšine z nás to podľa všetkého nevadí. Nechať sa strhnúť dramatickosťou a senzačnosťou podávaných správ môže byť predsa také príjemné…
Politika ako kapitálový trh Politika funguje na báze kapitálového trhu. To, čo je tak nevinne definované ako dary politickým stranám, sú vlastne chladnokrvne vykalkulované investície, ktoré sa mnohonásobne vracajú späť. Preto sedia prominenti súčasnej ekonomiky naraz aj v dvanástich či trinástich dozorných radách podnikov. Ide o čisté splácanie dlhu zo strany politikov za služby preukázané pred voľbami. Samozrejme, aj s úrokmi. Pravda, to je len jeden a ani zďaleka nie ten najdôležitejší spôsob prepojenia politiky a ekonomiky. Žiadna politická strana na Slovensku (hoci sa tým navonok hrdia všetky) nie je financovaná úplne legálnym spôsobom. Každá strana má „svojich“ podnikateľov, finančníkov, bankárov, ktorých patrične protežuje. Ak niekto vzrušene vyrukuje na verejnosti s tým, že jeho politický partner má nejaké nečisté ekonomické pozadie, môžete si byť istý, že je to iba manéver, ako odpútať pozornosť od vlastných problémov. Zdôrazňujem, že to platí ako o koalícii, tak aj o opozícii. V týchto veciach vedia byť politici niekedy až dojemne solidárni. Gýčová ideológia nových tvárí je iba banálnou omietkou neporušenej fasády. Systém sa nemení. Politické strany si vychovávajú aj nových politikov na svoj obraz. Tí sa poctivo učia takým istým spôsobom, aké používajú ich politickí učitelia. Len s tým rozdielom, že v porovnaní so svojimi staršími bratmi, sestrami, kolegami či súdruhmi vyznieva ich poučovanie sveta o poznanie komickejšie.
Bezúhonní mafiáni Nepozorovane, ale dôsledne sa votreli do života slovenskej spoločnosti aj rôzne mafie. Pritom tak médiá, ako aj politici majú tendenciu presvedčiť občanov, že pod týmto rozšíreným, no záhadným slovom si treba predstavovať bandy vagabundov, výpalníkov a pištoľníkov. Dnes už je zrejme aj v záujme politických špičiek, aby sa podstata mafie zahmlievala, aby verejnosť nenadobudla dojem, že mafiáni nenosia čierne klobúky a kolty, ale sú to vysoko inteligentní ľudia často s povesťou vážených bezúhonných široko medializovaných osobností. Pritom sú to ľudia, na ktorých by mnohí vedeli prstom ukázať, ale nerobia to. Strach? Ľahostajnosť? Nedostatok priamych dôkazov? Asi všetko dokopy. Slovensko sa dnes ponáša na jeden veľký kriminál, v ktorom nikto nechce vidieť tú špinu okolo seba, každý priviera oči nad nelegálnymi činmi a pre istotu nikto o ničom nevie. Ak chcete povedať občanom pravdu, pomaly nenájdete nosič, ktorý by ju k nim doviedol. Slušní a poctiví ľudia sa v takomto systéme môžu stať zanedbateľnou menšinou, ktorú možno nechajú viesť vlastný život, no ktorá bude odstrčená do úzadia, do zóny zabudnutia a nevšímavosti. To jednoducho nie je skupina, ktorá by sa dala podchytiť falošným mediálnym konzumom. Na tú sladké lži neplatia. A preto je nepotrebná.
Občiansky sektor ako základňa zmien Hovorím to preto, aby sme si uvedomili, že na zmenu týchto pomerov nestačia voľby. Popísaný systém je mocensky zabehaný bez ohľadu na politické výkyvy. Stranícki lídri nie sú dôležití. Sú to zameniteľné figúrky. Ozajstnú zmenu môže priniesť len obrovský tlak občianskej spoločnosti. Mám na mysli tlak spontánny, nie taký, ktorý je vyvolaný politickými záujmami, ktorý slúži iba ako figový list straníckych zámerov. Už dnes existujú početné občianske skupiny, ktoré sledujú úprimné spoločenské ciele, ktoré nie sú napojené na žiadne politické zoskupenia, ktoré dokážu ignorovať umelo vyvolané situácie a mediálne hry. To je budúcnosť, to je základňa zmien pre 21. storočie.
Slovensko však trpí predovšetkým na skutočnosť, že ho vedú ľudia, ktorí nemajú záujem na jeho rozvoji vychádzajúci z celospoločenských potrieb. Táto krajina dosiaľ neporodila štátnikov, iba dezorientovaných politikov, ktorí cez funkcie napĺňajú svoje osobné ambície. Naši politici sa neusilujú zanechať po sebe zmysluplné dielo, ale zakúsiť trochu svetskej slávy, prípadne finančne sa zabezpečiť. Aj to je príčina, prečo sa Slovensko nachádza v takom rozvrate – chýba tu dlhodobá štátotvorná kreativita, vízia, ktorá by nás posúvala bližšie k výslniu vyspelého sveta.
Paralely so Španielskom Začal som Španielskom a ním môžem aj skončiť. Táto prekrásna juhoeurópska krajina totiž ponúka množstvo inšpirácií aj pre nás. Koncom minulého storočia vznikla na Iberskom polostrove iniciatíva niekoľkých intelektuálov, najmä spisovateľov a filozofov, ktorí si začali uvedomovať nevyhnutnosť skoncovania s tradičným španielskym izolacionizmom orientujúcim sa skôr na hispanofónnu Latinskú Ameriku ako na materský kontinent. Myšlienka zapojiť Španielsko užšie do európskych procesov súvisela s potrebou modernizácie krajiny, ktorá trpela na obrovskú zaostalosť vidieka. Táto skupina si čoskoro začala hovoriť Generácia 1898 (patrili do nej okrem iných aj slávni španielski myslitelia José Ortega y Gasset či Miguel de Unamuno). V priebehu niekoľkých rokov sa jej podarilo nadobudnúť v spoločnosti obrovský vplyv, ktorý im pomohol naštartovať proces zmien ťahajúcich sa naprieč celým 20. storočím. Slovensko potrebuje novú generáciu takto moderne a originálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí nebudú zahľadení do seba, ale budú pracovať s perspektívou modernej vyspelej krajiny, ktorá má svoj zlatý vek ešte len pred sebou. Ak budeme žiť len od volieb k voľbám, ak budeme zmeny nahradzovať nesystémovými kozmetickými úpravami, ak sa uspokojíme iba so samotným faktom našej existencie, potom nemôžeme dúfať, že zo Slovenska sa stane pojem, nie iba miesto na mape. Lebo to, čo teraz prežívame, znesie všelijaké označenie, len nie slávna kapitola našej histórie…
