Programové vyhlásenie vlády zanechalo vo mne dojem, že trhový mechanizmus by mal odteraz až do skončenia sveta bez obmedzenia riadiť osudy ľudských bytostí. Naša spoločnosť uverila tomu, že takéto riešenie je pragmatické. Kľúčové pojmy z tohto dokumentu (krátenie verejných výdavkov na sociálne služby, deregulácia, privatizácia, eliminácia konceptu verejnoprospešnosti a jeho nahradenie termínom individuálna zodpovednosť) však nie sú technokratické, ale silno ideologické. Sú totiž základnými charakteristickými črtami neoliberalizmu, ktoré sformuloval F. A Hayek. Keďže neoliberalizmus eliminuje verejnú diskusiu, väčšine obyvateľstva sa podarilo vsugerovať predstavu, že výrazné škrty v sociálnej sfére sú akýmsi mravným dôkazom o šetrnosti vlády. Skutočné dôvody takéhoto postupu sú však menej veľkolepé. Ide len o pokračovanie klasickej storočnej pravo-ľavej polemiky. Rovnako legitímna je totiž aj neokeynesovská predstava, ktorá tvrdí, že príčinou vysokej nezamestnanosti je chybná peňažná a fiškálna politika štátu, spojená s krátením verejných výdavkov v období recesie. Upozornil na to aj Joseph Stiglitz, ktorý položil otázku, prečo Spojené štáty, ktoré v čase recesie vždy siahajú k navýšeniu rozpočtu, žiadajú od ostatných krajín pravý opak. Programové vyhlásenie vlády nás presviedča, že situáciu v zamestnanosti zlepší príliv zahraničných investícií a ekonomický rast. Nielen zahraničné, ale aj naše domáce skúsenosti však hovoria jasnou rečou, že ekonomický rast je možný i bez rastu zamestnanosti. Preto by sa od vlády očakával jasnejší koncept riešenia tohto problému. Diera z koláča… Namiesto toho však z dokumentu zistíme, že jediný spôsob, ako chce vláda znižovať nezamestnanosť, je neevidovať ju. Nenájdeme tu ani zmienku o vytváraní pracovných príležitostí, iba plán, ako direktívne zredukovať počet príjemcov sociálnych dávok. Je to len ďalší dôkaz, že riešenie sociálnych problémov Slovenska dostali do rúk ľudia, ktorí najprv škrtajú, až potom počítajú. Reforma v ponímaní vládnucej neoliberálnej elity sa zredukovala na škrtanie výdavkov. Postupuje sa pritom podľa zvrátenej logiky, že najviac treba zobrať najchudobnejším a najbohatším ešte pridať. Navyše, ak sa pri tom argumentuje frázou, že podnikatelia vytvárajú pracovné miesta, znie to ako zdôvodnenie štátneho úplatku. Ak Dzurindov kabinet postavil svoju stratégiu získavania finančných zdrojov na ich vyberaní od ľudí prostredníctvom cien a daní, na takéto spravovanie nepotrebujeme kvalifikovanú vládu, ale úradnícky servis so základným vzdelaním. Vysoký deficit totiž nie je hlavným problémom Slovenska. Jeho hlavným problémom je oživenie ekonomiky. Bez vyriešenia tohto základného predpokladu rozvoja bude reforma znamenať vždy iba ďalšie a ďalšie finančné prehodnocovanie možností štátu, čiže nikdy sa nekončiace škrtanie a prerozdeľovanie čoraz menšieho koláča. Práve to je hlavný nedostatok predkladaného programového vyhlásenia vlády: neobsahuje nijaké rozvojové impulzy. Napriek tomu, že podstata vysokej nezamestnanosti na Slovensku je štrukturálna (to sú dlhodobo známe veci), vláda sa až paranoicky zamerala iba na jednu jej zložku: čiernu prácu. Výzva pre alternatívu Pre progresívne sily by mal byť tento reštriktívny program výzvou, aby predstavili vlastnú alternatívu riešenia problému. To však predpokladá, že vo vzťahu k nezamestnanosti si budeme musieť klásť aj celkom nové otázky. Progresívna alternatíva v tomto smere neznamená len hľadať spôsob, ako zabezpečiť existenciu nezamestnaných a ako dosiahnuť plnú zamestnanosť. Ak pochopíme globálne trendy, budeme musieť nájsť odpoveď na otázku, ako vyriešiť v čase narastajúcej masovej nezamestnanosti vzťah k práci. Musíme skonštatovať, že v čase, keď vzdelanie a voľný čas nadobúdajú čoraz väčší význam, sme na Slovensku ešte ani len neotvorili jednu z hlavných tém politického diskurzu v západnej Európe deväťdesiatych rokov: skracovanie pracovného času bez skracovania mzdy. Je to zároveň výzva na hlbšiu sebareflexiu a hľadanie konkrétnych príťažlivých východísk – inak skĺzneme (súdiac podľa súčasnej úrovne ľavicového diskurzu) len do podoby antisystémového sociálneho odporu. V každom prípade, táto vláda nám dáva podnetov na rozmýšľanie viac než dosť. Môžeme konštatovať, že ešte ani jedna slovenská exekutíva sa v sociálnej oblasti nesprávala tak agresívne. Fakt, že zo solidárnych fondov sa bude poisťovať iba nepoistiteľné riziko a miliardy našich peňazí budú spravovať súkromné spoločnosti, znamená v skutočnosti nie reformu, ale likvidáciu klasického princípu dôchodkového systému. Otázku bytovej výstavby vláda odbila jednoduchou vetou, že je to prioritne úloha obcí a miest. Keďže im však neposkytla potrebnú podporu, je jasné, že je to alibistické zbavovanie sa zodpovednosti za tento kardinálny problém budúcnosti Slovenska. Vláda si síce rétoricky uvedomuje strategický význam vzdelania, jej prvé kroky v súvislosti so zmrazením už aj tak nedôstojných platov v školstve však svedčia o tom, že o učiteľoch to neplatí. Odštátnenie výkonu sociálnych služieb zasa v skutočnosti znamená, že princíp štátnej starostlivosti sa nahradí charitou. Začiatok úpadku verejnej dopravy Veľmi vážne následky bude mať zmena filozofie v oblasti dopravy. Upozornili sme na to spolu s Priateľmi Zeme a ďalšími mimovládnymi organizáciami vo výzve Občania za lepšiu dopravu, v ktorej sa konštatuje, že tvrdé rozpočtové obmedzenia budú znamenať akceleráciu úpadku železničnej a autobusovej dopravy. Praktické zdvojnásobenie ceny robotníckych a žiackych cestovných lístkov doľahne na sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva v chudobných regiónoch, kde sú ľudia odkázaní na dochádzanie za prácou a do škôl. Paradoxne tá istá vláda sa na inom mieste svojho programového vyhlásenia zaväzuje vytvárať podmienky na mobilitu pracovných síl. Navyše, je jasné, že pokles užívateľov verejnej dopravy iba zvýši jej stratovosť (najmä na vidieku) a povedie v konečnom dôsledku k ďalšiemu rušeniu liniek a k prehĺbeniu úpadku vidieckych regiónov. Strašné na týchto antisociálnych zámeroch vlády nie je len zdražovanie. Strašná je tá strata elementárneho citu pre mechanizmy rozvoja, bez ktorých hrozí rozklad spoločnosti. To už nie je iba politický plán. To je návod na sociálny zločin.
