NATO by sa chcelo stať svetovým policajtom

Hoci oficiálnou prioritou rokovania nezvyčajne krátkej vrcholnej schôdzky Severoatlantickej aliancie v Rige bolo riešenie situácie v Afganistane, v skutočnosti išlo o akési testovanie pozícií pred pravdepodobne dôležitejším summitom, ktorý sa uskutoční na budúci rok v Bukurešti. Spojené štáty totiž jasne deklarovali zámer presadiť transformáciu NATO na vojenskú organizáciu, ktorej intervenčná pôsobnosť by bola globálna. A to je oveľa dôležitejší signál ako záverečné uisťovanie o vzájomnej solidarite. Washington si totiž uvedomuje, že počas vlády Georgea Busha vplyv Spojených štátov vo svete rapídne klesá, kým hnev proti ich hegemónii neustále narastá. Nedávna správa ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov ukazuje, že minulý rok podporovalo americkú líniu svetovej politiky len 25 percent členských krajín OSN, kým ešte v polovici deväťdesiatych rokov to bolo viac ako 50 percent. Navyše Irak dokazuje, aká obmedzená je americká moc. Preto ju chce Washington zvýšiť tým, že presadzuje NATO do úlohy svetového policajta. Kroky ku globalizácii aliancie Na globalizácii svojho poslania však pracuje Severoatlantická aliancia už dlhšie obdobie. Pred niekoľkými mesiacmi podnikol generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer cestu do Austrálie, Nového Zélandu, Japonska a Južnej Kórey, aby sa dohodol na vojenskej kooperácii aliancie s týmito krajinami. V kuloároch sa dokonca uvažuje aj o ďalších kľúčových hráčoch – Brazílii, Juhoafrickej republike a možno aj Indii. Ešte jasnejší krok urobil v októbri, keď bola medzi NATO a Izraelom podpísaná dohoda o vzájomnej spolupráci v dvadsiatich siedmich oblastiach. Ide o prvú takúto zmluvu s mimoeurópskym štátom a netreba príliš zdôrazňovať, aký má význam práve v tomto regióne. Severoatlantická aliancia tak urobila dôležitý krok k tomu, aby sa aktívne zapojila do vojenských a politických problémov, ktorým čelí židovský štát v oblasti Blízkeho východu. Napokon, sám Jaap de Hoop Scheffer sa netají tým, že by rád videl Izrael ako plnoprávneho člena organizácie a pred ním sa rovnako vyslovovali aj bývalý španielsky premiér José Maria Aznar i bývalý taliansky premiér Silvio Berlusconi. O Bushovi a jeho suite ani nehovoriac. A je všeobecne známe, že NATO by sa veľmi rado angažovalo v Libanone, keby tu nenarazilo na odpor arabských štátov. Ešte vážnejší signál prišiel z Kongresu USA. Koncom septembra sa americký Senát vyslovil za to, aby bolo Gruzínsko urýchlene prijaté do NATO. Správa sa nestretla s väčším záujmom médií, hoci pre globálnu bezpečnosť môže mať kľúčový význam. Nezabúdajme, že táto kaukazská republika vedie spor s Ruskom o Abcházsko a Južné Osetsko. Prijatie Tbilisi do Severoatlantickej aliancie by v tejto chvíli znamenalo nebezpečenstvo priameho konfliktu s Moskvou, do ktorého by sme ako členská krajina NATO boli zatiahnutí aj my. Toto číre šialenstvo, ktoré sa zrodilo v hlavách amerických republikánov, zastavili až na poslednú chvíľu Nemci a Francúzi, takže v Rige sa napokon prerokovával iba „intenzívny dialóg“ o členstve s Gruzínskom. Tlak však v tomto smere bezpochyby narastá a sám George Bush prijatie Tbilisi vrelo podporuje. Okrem toho americkí republikáni presadzujú ešte jednu „perlu“: navrhujú, aby sa energetické vydieranie zo strany Ruska považovalo za priamy útok na členské krajiny NATO, a teda dôvod na vyhlásenie vojny. Netreba príliš zdôrazňovať, aké následky môže mať toto náhle pomätenie zmyslov. Aj na tomto príklade vidno, aké dôležité bolo pre medzinárodné vzťahy víťazstvo demokratov v kongresových voľbách. Afganistan je fiasko Afganistan mal pôvodne slúžiť ako modelová situácia nového strategického plánu, podobného tomu, ktorý aliancia prijala roku 1999 počas zásahu v Kosove. Tento scenár evidentne zlyhal. Na tomto mieste je vôbec zaujímavá celková bilancia intervencií NATO, ktorá sa úspešne kamufluje. Severoatlantická aliancia sa účelovo prezentuje ako jediná sila schopná zabezpečiť vo svete poriadok. Túto propagandu vyvracia nielen fiasko v Afganistane. Ťažko možno nazvať úspechom intervenciu v Kosove, ktoré sa namiesto sľubovaného multietnického regiónu zmenilo na etnicky vyčistený priestor a kde došlo v apríli 2004 k pogromom. A čo je ešte dôležitejšie, NATO nie je organizácia, ktorá by sa tešila globálnej vážnosti. Severoatlantická aliancia nemôže zasiahnuť napríklad na Blízkom východe, lebo ju arabské štáty považujú za nástroj USA, a tým aj Izraela. Medzinárodná nepopularita NATO je veľmi silným argumentom proti návrhom na globálne rozšírenie pôsobnosti tejto organizácie. Okrem toho, zapojiť do Severoatlantickej aliancie také krajiny ako Japonsko či Austrália, by celkom logicky znamenalo prinútiť Čínu uvažovať v tom zmysle, že Spojené štáty sa ju snažia prostredníctvom NATO obkľúčiť. Neprekonateľný rozpor bezpečnostných filozofií Možno sa niektorí z čitateľov pýtajú, čo je na tom zlé, keď chce NATO prerásť do podoby globálnej bezpečnostnej aliancie, najmä ak všetci vravia, že OSN nefunguje. Medzi filozofiami oboch organizácií však dnes existuje neprekonateľný rozpor. V prvom rade sa tu príliš voľne (a zrejme úplne zámerne) narába s pojmami. NATO sa často zavádzajúco označuje ako systém kolektívnej obrany, ale to nie je to isté ako systém kolektívnej bezpečnosti. Aliancie sú historicky staršie, ale aj primitívnejšie formy bezpečnostných organizácií. Vznikali už od čias starovekého Grécka, kým systém kolektívnej bezpečnosti sa začal budovať až v 20. storočí. Kým OSN je budovaná na globálnej zodpovednosti za celé ľudstvo, NATO nanajvýš sleduje globálne záujmy svojich členov. V praxi to potom vyzerá tak, že Severoatlantická aliancia mala chuť angažovať sa na Balkáne alebo na Blízkom východe, ale je jej ukradnutá situácia v Darfúre, kde sú desaťtisíce mŕtvych výsmechom do tváre všetkým, ktorí ospravedlňujú intervencie tvrdeniami, že utrpenie jednotlivcov nám nesmie zostať ľahostajné. Zvažovaná globalizácia NATO totiž neznamená, že by Severoatlantická aliancia prevzala zodpovednosť za všetky konflikty vo svete. Fungovala by iba ako represívny nástroj na udržanie globálnej dominancie svojich členov, najmä však USA. Táto politika vedie k umelému rozdeľovaniu sveta na bezpečné a menej bezpečné zóny – výlučne podľa mocenských záujmov. Okrem toho, kým OSN sa od roku 1956 usiluje o všeobecné a úplné jadrové odzbrojenie, NATO stavia na zväčšujúcej sa sile nukleárnej výzbroje. Práve expanzívna politika Severoatlantickej aliancie sa v posledných desiatich rokoch podpísala pod prudký rast zbrojenia vo svete. Nehovoriac už o tom, že kým armády jej členských štátov boli donedávna určené výlučne na obranu, dnes je ich polovica pripravená zapojiť sa do intervencií mimo vlastného územia. Námietka, že Spojené národy sú na rozdiel od NATO neschopnou organizáciou, je teda skrz-naskrz falošná. Ideologický mýtus o neschopnosti OSN (pri ktorom sa zdôrazňuje zlyhanie v Bosne a Somálsku a mlčí sa o úspechoch v Salvadore, Kostarike, Guatemale, Hondurase, Nikarague, Paname, vo Východnom Timore a inde) zámerne prehliada totálne zlyhanie aliancie v Afganistane – len krátko po tom, čo NATO s podobnými intevenciami začalo. Spojené štáty síce rady zdôrazňujú, že problémom nie je nedostatok mechanizmov, ale politickej vôle (inak je vraj všetko v poriadku), no to isté platí predsa minimálne v rovnakej miere aj o Spojených národoch. Bolo by veľmi nebezpečné, keby sme rezignovali na posilňovanie jedinej vskutku globálnej organizácie a nahradzovali ju imperiálnym zoskupením bez elementárnej vízie o udržateľnej bezpečnosti. Generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer na summite v Rige v podstate iba kamufloval totálnu bezradnosť spojencov v Afganistane, čoho dôkazom bolo jeho smiešne patetické záverečné vyhlásenie, že za kľúčový výsledok schôdzky považuje vyjadrenie solidarity všetkých členských štátov v prípade nebezpečenstva. V skutočnosti si stratégovia aliancie musia uvedomovať, že proti tamojšiemu odporu sa nedá vyhrať vojenskými prostriedkami. A tak si NATO v Afganistane iba kupuje čas a dúfa, že sa vládam podarí dosiahnuť zmierenie medzi bojujúcimi stranami, ktoré by potom aliancia mohla označiť za svoje víťazstvo. NATO nie je na takéto situácie vôbec pripravené. A fakt, že sa zborovo kričí o neschopnosti OSN a mlčí sa o neschopnosti NATO, má svoje veľmi konkrétne politické príčiny. Obnoviť dôveru v civilnejší prístup Z tohto dôvodu považujem odmietavý postoj slovenskej vlády vo veci požiadavky Bruselu presunúť našich vojakov na juh Afganistanu za správny, aj keď nie práve uvážlivo zdôvodnený. Treba si uvedomiť, že v Afganistane nebojujú armády za našu bezpečnosť, ako nám to dennodenne servíruje mediálna propaganda. To je nezmysel. Afganistan je laboratóriom, v ktorom sa testuje dôveryhodnosť Severoatlantickej aliancie. Preto tá panika v centrále NATO. V skutočnosti sme v Afganistane nikdy nemali čo robiť. Prítomnosť jednotiek NATO v tejto krajine sa zdôvodňuje zmluvnou solidaritou so Spojenými štátmi, ktoré boli napadnuté 11. septembra 2001. Lenže to všetko je iba účelová hra. Afganistan nenapadol Spojené štáty. Afganistan je iba zosobnenou súčasťou Bushovej zvrátenej stratégie boja proti terorizmu, ktorá už dávno zlyhala. Je súčasťou plánu zatiahnuť do tejto vojny jednotky NATO, čo sa tiež plánovalo, ale nepodarilo, aj v Iraku. Ak je Irak pre Spojené štáty druhým Vietnamom, potom je Afganistan opakovaním tých istých chýb, ktoré tam urobil Sovietsky zväz v rokoch 1979 – 1989. Aj vtedy sa Moskva usilovala vytvoriť vojenský rámec pre nevojenskú činnosť štátu. Nasadila do toho 110 000 vojakov a skončilo sa to fiaskom. NATO do operácie nasadilo 40 000 vojakov a niet dôvodu myslieť si, že to skončí inak. Tento svet nepotrebuje, aby sa rozširovali úlohy Severoatlantickej aliancie. Potrebuje obnovenú dôveru v globálne organizácie, posilňovanie ich právomocí a multipolarizáciu svetovej politiky. Blízky východ nie je arénou pre nepremyslené experimenty, ani globálnym vojenským cvičiskom NATO. Irak a Afganistan by nás už konečne mali naučiť dávať si dobrý pozor na všetky pokusy riešiť spory vojenskou silou. Civilnejší prístup Európskej únie zameriavajúci sa na prevenciu konfliktov a posilňovanie štátnych inštitúcií, je dnes oveľa prijateľnejší, a to nielen na Blízkom východe, ale aj v Čečensku, Gruzínsku, Arménsku či Azerbajdžane, ako to naznačuje (aj keď veľmi opatrne) aj Kremeľ. A predovšetkým, tento prístup nespochybňuje globálne zásady vytýčené Spojenými národmi. Európa sa bude musieť naučiť rozmýšľať strategickejšie. A čo je v tejto chvíli rovnako dôležité – nepristúpiť na hru, do ktorej ju tlačí Washington. Autor je predseda Združenia svetoobčanov (www.svetoobcan.sk)